O viere, 2

  <p>

17. augusta 2008, Bratislava, libresso Next Apache

(pokračovanie)

Dnes som bol na omši v Blumentáli a, čuduj sa svete, hovorilo sa presne o tomto. Že máme veriť stále a bez pochýb, ako deti veria tomu, že ich rodičia majú radi. Čítanie bolo o pohanskej žene, ktorej Ježiš nechcel pomôcť, a vravel: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a dať ho šteňatám“ a ona na to „Ale aj šteňatá jedia zvyšky zo stola svojich pánov.“ No, úplne presne o tom, čo som písal včera, to nie je, ale je to blízko.

Problém so mnou je, že neverím. Teda mi to aspoň tak pripadá z toho, čo viem o sebe a o viere. Sú niektoré veci, ktoým verím, ale tie sú od viery, ktorá je v Apoštolskom vyznaní, ďaleko. Sú veci, ktorým pomerne zúfalo verím, ale sú len tak okrajovo príbuzné. Ale veci, o ktorých sa mi zdá, že sú fundamentálne, o tých sa mi bez výnimky zdá, že v ne neverím.

Napríklad verím v peklo. Teda, presnejšie povedané, bojím sa, aby som tam neskončil. Väčšina ho popisuje ako miesto, kde je človek naveky bez Boha, a to je najväčšie utrpenie. Mne stačí taká definícia, že je to miesto, kde mi bude naveky aspoň tak zle, ako mi je teraz. To naozaj nechcem, a tento môj strach z pekla mi vo veľmi zlých chvíľach efektívne bráni pred samovražednými krokmi. Lebo samovrahovia končia v pekle. Hovorí sa.

Verím aj v Zlého. Že je, a že z nejakého dôvodu ponúka ľudí k tomu, aby robili zlo. Aj keď, teraz neviem, či to nie je len personifikácia, ktorú som prijal, aby sa proti nej lepšie bojovalo. Ale skôr si myslím, že v jeho existenciu naozaj verím. Občas ma chytá beznádej, lebo veď hovorí sa, že je taký inteligentný, že kohokoľvek bez problémov dostane - potom akú máme šancu? Nemám ho rád, lebo mi robí zle. Ale zároveň ho ľutujem - zdá sa mi, že potrebuje lásku, ako každý, ale nedostáva ju, lebo bol vyhnaný.

Verím v zázraky. Už som ich niekoľko zažil. Videl som ich, zažil som ich, viem, že sú. Brané čiste logicky, ako to, že potom neverím v Boha, veď pochádzajú od Neho? Áno, podľa logiky som divný, ale to sme asi v týchto veciach všetci. Veľmi často vidím Boha ako Toho, ktorý robí zázraky. A keď sa modlím, tak ho dokola o nejaký prosím. Aj keď je mi smutno, že mi ich asi nedá, lebo on ich dáva podľa nejakého kľúča, ktorému úplne nerozumiem. Na jednej strane „proste a dostanete, klopte a bude vám otvorené“, na druhej strane kopa výrokov o tom, že Boh nie je skrinka na prosby a zázraky, že máme niesť kríž, že nám dáva to, čo je pre nás najlepšie a nie to, o čo žiadame apod.

A potom je tu Kika. Verím (asi zúfalo) tomu, že sme si súdení - to jest, že Pán Boh nás poslal na tento svet preto, aby sme boli s tým druhým a milovali ho (teraz to tak nie je, pokazili sme to, mnohí by tvrdili, že hlavne ja). Lenže ja tomuto verím. Som zúfalý z toho, že je to pokazené, z toho, koľko energie bude treba na to, aby sa to spravilo, či to zvládnem, bojím sa malovernosti, že mi v hlave začnú znieť hlasy, že to tak nie je. Som zúfalý aj z toho, že neviem, čo mám robiť, aby som opravil všetko, čo sa dá, a urobil všetko, čo mám, aby sa to vyplnilo.

Existujú aj také hlasy, že môj vzťah ku kresťanstvu je taký, ja by som to zjednodušil do slov konzumný alebo farizejský, hoci nikto to takto nevyslovil. Že sa mi kresťanstvo páči len dovtedy, kým nemusím niečo obetovať. Na to neviem, čo povedať. Na takéto útoky reagujem stereotypne - asi je to pravda, koniec-koncov, ja som lúzer a zlý človek a zaslúžim si byť potrestaný. Pasívne agresívna obranná reakcia mojej tragicky romatickej osobnosti s nulovým sebavedomím.

Ale veci, ktorým mám naozaj veriť - s tými už je problém.

„a v život večný“ Tu je to také áno aj nie. V nebo a veci po smrti som začal veriť, lebo Kika. Sľúbili sme si, že budeme naveky šťastní vo vzájomnej láske. Naveky znamenalo tu, na zemi, a potom naveky, v nebi. To je niečo, čo som naozaj chcel. Byť s ňou ani nie že do smrti, ale aj potom, naveky. Takže som začal túžiť po tom, dostať sa do neba. Lebo som chcel byť s ňou. Ona verila, že existuje. A nechcel som, aby tam bola sama, chcel som tam byť s ňou. Milovať ju naveky. A citiť, ako ona miluje mňa naveky. To, že je tam aj Boh, bol fakt, o ktorom som vedel, že je pre ňu dôležitý, ale pre mňa osobne nebol; len ona. Myslím, že ani teraz sa to veľmi nelíši. Chcem získať Kiku späť a potom s ňou byť naveky. Čiže aj v tom nebi.

Lenže, keď sa to vezme vo všeobecnosti, neviem, či ozaj verím v život večný. To by som asi viac považoval „časnosť“ za inú kategóriu ako „večnosť“. A mal taký ten prístup, že toto tu je len „predkolo“. Ale ja to tak necítim. „Hľadajte Božie kráľovstvo, ostatné vám bude pridané“ je mi ešte stále príliš cudzí, možno by som povedal až chorý prístup. Skôr ma od kresťanstva odstrašuje.

„vo vzkriesenie tela“ To je časť, ktorá je mi veľmi príťažlivá. Že nebo nie je len nejaký suchý platónsky svet ideí, ale že ľudia budú vzkriesení s duchom, dušou aj telom. Časté hlasy sú, že oslávené vzkriesené telo je niečo iné než to, čo máme teraz, a že ... [doplňte si niečo proti telesnosti]. Lenže. Lenže napríklad aj vo svetle toho, čo je v „špekulatívnej“ prvej časti encykliky Deus caritas est, a aj vo svetle toho, že súčasťou spoločných modlitieb na svätých omšiach býva aj také, že „za [zdravotníkov], aby sa náležite starali o telo, ktoré je určené na oslávenie, prosme Pána“, som toho názoru, že telo je chrám Ducha, ak to človek prijme. Ja to rád prijímam. A ubite ma za to, že som si rád predstavoval, že sa v nebi budeme môcť s Kikou milovať, na vyššom leveli, nekonečne veľa krát.

„v odpustenie hriechov“ Tak, a je tu prvý kameň úrazu. Tomuto asi neverím. Nie preto, že by som to rozumom neprijímal, považoval to za blbosť, apod. Ale odpustenie je vec, ktorá je pre mňa zo základu nepochopiteľná a neprijateľná. V tomto potrebujem pomôcť. Naučiť sa uveriť, že to zlo, ktoré som vykonal, sa síce stalo, ale ja nemám očakávať trest, ale prijať, že nik za to neočakáva satisfakciu, že „dlhy“ z neho vyplývajúce boli vymazané z účtovníctva a ja mám byť zasa čistý ako dieťa. Tak dlho som učený tomu, že zlo zasluhuje trest, a že keď budem zlý, tak ma ľudia nebudú mať radi a opustia ma, že proste neviem uveriť v odpustenie. Teda, dúfam, že viem, len si to teraz neviem predstaviť. A potrebujem v tom pomôcť.

A potrebujem, aby mi Kika povedala, že mi odpúšťa. Ona s tým nikdy nemala problém, ale teraz sa mi zdá, že mi nedokáže odpustiť.

„v spoločenstvo svätých“ Tým neviem, čo chcel básnik povedať.

„v svätú cirkev katolícku“ V podstate platí to isté, ako pre predchádzajúci verš. Asi tu pôjde o nejaké veci ako viera v to, že všeobecná cirkev je telo Kristovo a nevesta Kristova a že teda to nie je len spoločenstvo kresťanov, ale celok vyššej úrovne. Toto som doteraz veľmi neriešil.

„Verím v Ducha Svätého“ Hm. No, všetci hovoria, že Duch Svätý je súčasťou Svätej trojice, takže za predpokladu, že verím v Boha, mal by som bez problémov veriť v Ducha Svätého. O toto ale asi nejde. Teda, zasa neviem, ktorý aspekt viery vyjadruje tento verš. Predpokladám, že ide o to, že veci pripisované tomuto aspektu Boha tu skutočne sú a môžeme a máme v ne dúfať, ako je to v Matúšovi: „Keď vás vydajú súdu, nestarajte sa, čo a ako budete hovoriť. Lebo v tej chvíli vám bude dané, čo povedať. Veď to budete hovoriť nie vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.“ Tak s týmto až taký problém nemám. V tomto prípade verím.

„Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“ No, posledný súd. To je trochu iná téma. A hlavne, s mojím nízkym sebavedomím ... hoci, je milostivý. Ale aj tak, pšenica a kúkoľ ... bojím sa.

„sedí po pravici Otca, Boha všemohúceho“ No, ak by som veril tým ostatným, nemám problém veriť ani tomuto. Ale.

„vystúpil na nebesia“ Detto.

„tretieho dňa vstal z mŕtvych“ Hm. Základný prvok kresťanskej viery. A niečo, z čoho by som asi mal byť najviac v úžase. A pritom, nejako ma to necháva chladným. Asi mám nejaký blok, niekde mám v hlave alebo v srdci zavreté dvere. No dobre, vstal z mŕtvych. No a čo, keď bol Boží Syn, tak to nie je nič divné. Veď to predtým ešte predpovedal... Získať bázeň a úžas nad týmto je asi tiež vec, v ktorej by som nejakú pomoc potreboval.

„umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým“ No, ok. Iste, stalo sa to. Nejako nevidím problém v tom, veriť tomu, asi je to tam, aby sa pripomenulo jeho utrpenie a zázrak zmŕtvychvstania. Asi niekde musím byť veľmi zranený, keď sa k tomu neviem poriadne vyjadriť. A de facto nič necítim.

„bol ukrižovaný“ Videl som Passion of the Christ. A zažil som, ako skoro každý, ako sa v niektorých polohách zle dýcha. Ak to urobil kvôli mne, aby som to nemusel zažiť ja, tak mu ďakujem. Neviem, ako to lepšie vyjadriť.

„trpel za vlády Poncia Piláta“ No, trpel.

„narodil sa z Márie Panny“ O tomto sa už nehádam. To je to najmenšie.

„ktorý sa počal z Ducha Svätého“ Detto. Ak Boh je, a mal v pláne poslať na svet Syna aby zachránil ľudstvo, tak takéto veci nie sú problém prijať. Ak. Celé je to implikácia.

„jeho jediného Syna“ Veriť tomu, že Ježiš Kristus je Syn Boží, keď to vezmem len ako holý fakt, nie je žiaden problém. To je presne ako s predchádzajúcimi dvoma. Trochu (trochu dosť) väčši problém je, keď sa to vezme komplexne. Keď Boží Syn znamená nie len „ten, ktorého splodil Otec“, ale keď sa vezme do úvahy aj jeho poslanie, jeho úloha na tomto svete. Že nás prišiel zachrániť pred hriechom a smrťou. Že je celá tá rozprávka faktom o tom, ako beží tento svet ...

(došla mi bombička, som unavený a je neskoro; navyše som si uvedomil (s Kikinou pomocou, lebo som si predstavoval, ako to hovorí), že mi ušiel jeden verš, pomerne kritický; takže končím, pokračovanie nabudúce)