O viere, 1

  <p>

16. augusta 2008, Bratislava, Tatra centrum, kaviareň Coffee & Co

Rímski katolíci majú v nedeľu a vo sviatok ako súčasť liturgie aj dlhé, niekoľkoveršové vyznanie svojej viery. Má dve alternatívy, a ako som stihol vypozorovať, v tunajších krajoch je viac v obľube Apoštolské vyznanie. Zarytý anticirkevníci by asi povedali niečo na spôsob, že je to mantra, ktorá má za cieľ udržiavať brainwashing ovečiek. Ja sám som sa ho napočúval mnohokrát priamo z Kikiných úst, vždy keď som s ňou bol na omši. Aj mi ju práve táto časť liturgie často bolestne pripomína. Keby som sa zamýšľal nad tým, prečo práve táto a nie iná, asi by som došiel k tomu, že jednak tieto slová hovorila naozaj z hĺbky duše a bolo to na tom cítiť a počuť, jednak je to pomerne dlhé a neprerušované a zborové, čo má v sebe istú silu.

Ale nie o tom som chcel. Aj keď asi je to prirodzené, Kika je všade v mojom srdci.

Ja som nikdy toto vyznanie nehovoril. Teda, za oných čias, ešte spolu s Kikou, som počas celej omše mlčal a vynechával celú liturgiu, ale ani potom, keď som začal omše navštevovať sám, som sa k tomuto vyznaniu nepripojil. Nedokážem totiž klamať. A teraz to nehovorím ako sťažnosť, že by som rád, ale neviem to. Ja ani nechcem. Cítim to ako niečo zlé a nesprávne a proste to neurobím. Myslím, že každý človek má v sebe nejaký blok pred hovorením nepravdy, u mňa je veľmi silný. Preto vyznanie vynechávam.

Učinil som, pravda, asi tri pokusy, keď som sa ho snažil hovoriť s ostatnými. To ale bolo skôr na úrovni prosby alebo žiadosti, vedel som, že hovorím slová, ktoré nie sú pravda, ale hovoril som ich preto, aby sa pravdou stali. Nepomohlo, dvakrát som ten text niekde pokazil a ten jeden, ktorý sa podaril, žiaden zázrak nepriniesol.

Na základe toho, čo som sa zatiaľ o viere dopočul, je to celé také zvláštne komplikované (myslím teraz konkrétne vieru v kresťanského Boha). Viera je darom Ducha Svätého a teda, kým sa Duch nerozhodne, môžem sa snažiť koľko chcem a stavať sa na hlavu, nič s tým nenarobím. Takže si môžem ísť sadnúť do kútika a čakať, kedy ma konečne osvieti.

Ja sám som asi najbližšie škatuľke agnosticizmu - teda viere, že sa Boh dokázať ani vyvrátiť nedá a že človek buď uverí (jeho existencii, resp. neexistencii), alebo bude bez viery. Ale to, či ju bude alebo nebude mať, to nie je vec, ktorú by mohol ovplývniť. Proti tomu sú tu ale iné hlasy, ktoré hovoria, že pre vieru sa človek môže rozhodnúť. Asi sa tým myslí skôr pre jej hľadanie, lebo pre vieru v čokoľvek sa rozhodnúť nedá; viera a rozhodnutie nie sú to isté.

A potom sú tu hlasy, ktoré môžu tvrdiť, že si pletiem vieru s istotou, a že viera a pochybnosti patria k sebe. A že keď si pod vierou predstavujem to, že už navždy budem bez pochybností veriť vo všetky tie veci z vyššiespomínaného vyznania, tak som na omyle, lebo to bude večný boj a znovuspochybňovanie a znovupotvrdzovanie.

Myslím si, že som zažil veriacich oboch typov. Kika podľa mňa verila (možno to len idealisticky vidím) absolútne, bez spochybňovania. Niekto by povedal, že naivne. Mňa táto absolútnosť a čistota fascinovala a miloval som to v nej. Aj ja chcem veriť takto. Namiesto naivne by som to radšej nazval detsky. Zdá sa mi to blízko tomu, čo sa píše v Písme: „Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nevojde doň.“