Stagnácia a popol

Stagnácia a popol sú kľúčové slová posledných dní. Stagnáciu pociťujem v súvislosti s vlastným stavom. Presnejšie, je to stav, v ktorom som si istý, že to, čo robím, je síce ako–tak vyhovujúci modus vivendi, aspoň čo sa základných potrieb týka, ale vnútri sa zastavil pohyb, že len prežívam.

Pociťoval som to prvýkrát, keď už som sa zdržiaval dlhšie u známeho B. v Česku. Okrem toho, že som svojou prítomnosťou rozhýbal zaužívané vzorce, teda pôsobil rodine stres, sa veci po čase dostali do štádia, keď „to celé už nikam neviedlo“. Som slaboch, to je slovo, ktoré ma vo všeobecnosti dobre popisuje, takže som neodišiel skôr. Hoci popudov som niekoľko mal (že už to skoro tak dopadlo).

Druhýkrát som tento pocit mal potom, ako (pre mňa pomerne ponižujúci fakt) som nevediac kde prežiť zimu, docestoval do Košíc k svojim rodičom. S ktorými nemám dobré vzťahy (hoci som dúfal, že sa pomaly, ale iste zlepšujú). A ako výhovorku sám pred sebou som uvádzal, že si vyzdvihnem európsky zdravotný preukaz, ktorý ma tam čakal, donesiem faktúry, aby sa dalo urobiť daňové priznanie a dám si spraviť pas, aby som bol pohyblivejší. Za tých okolností som mal odísť hneď po vystavení pasu (cca dva týždne), ale zasa som bol slabý (a bola polovica januára). Vzťahy sa nesmierne zhoršili, ukázalo sa, že môj predpoklad o ich zlepšovaní bol čiste fantazijný.

Nejhorším prežitkom stagnácie je ale stagnácia, ktorú prežívam teraz. 21. 3. som od rodičov po ďalšej z nervovo vypätých situácií odišiel, koniec–koncov, už bola jar a ja som povedal, že na jar odídem (o čom moja matka nechcela počuť). Ale po pár dňoch vonku, keď som nestretol veľa „Božích znamení“ (osôb a javov, ktoré ma posúvajú vpred, čoho bolo pri mojej predchádzajúcej pouličnej anabáze dostatok), som prišiel k zisteniu, že ani bytie na ulici (zatiaľ v KE) nikam nevedie. Je hrozný pocit vidieť, že dnu to nikam nevedie a vonku to tiež nikam nevedie. Som v koncoch.

Popol je slovo, ktoré sa v týchto beznádejných dňoch objavilo v súvislosti s mojím srdcom. Zo života mi zmizla všetka radosť, nádej, pocit krásy, inými slovami to, čomu Freud vravel libido (contrary to the popular belief to nie je „sexuálna sila“ alebo niečo podobné, pod týmto pojmom myslel „životný drajv“ všeobecne, všetko „horiace“, expanzívne, dynamické v živote). Takto som zistil, že namiesto srdca mám už len hrudu popola. Takú, akú môžete nájsť v peci alebo krbe keď poleno úplne dohorí – ešte drží tvar, ale stačí pichnúť prstom, a rozsype sa. A oheň už na nej nezaložíte.

V takomto rozpoložení cítim stále silnejšie a zúfalejšie potrebu affirmation therapy. Veci, ktorú som napriek všetkým snahám nevedel nikde nájsť k dispozícii. V Európe nik oficiálne v tejto metóde školený nie je. Ale ono je to možné aj neškoleným.

Affirmation je prijatie. Prijatie človeka človekom, takého, aký je. Prijatie bezpodmienečné. Také, aké by v zdravej rodine malo dostať dieťa od rodičov. Nemýliť si so starostlivosťou alebo s opičou láskou. Toto je, keď jeden človek naozaj „je“ s druhým človekom, a tým myslím človekom, takým aký je, a nie s nejakou projekciou. Toto som nedostal a potrebujem to dostať. Môj mentálny regres je zjavný. V mnohých veciach som päťročný, a naozaj potrebujem náhradných rodičov, ktorí by ma takéhoto neposlušného a trucujúceho prijali. V skoro všetkom ostatnom som zatuhol niekde medzi pätnásť a dvadsať. Preto vždy, keď vidím skupinku takýchto ľudí, chcel by som, aby sa so mnou bavili, prijali ma medzi seba. Akoby som bol jeden z nich. Ignorujem fakt, že mám tridsaťpäť. Bolí ma, keď ma volajú ujo. Naopak, z ľudí nad dvadsať (zvlášť pracujúcich a po škole) som znechutený. Sú z nich (afaict) tiene ich životnej iskry, zabehnutí suchí dospeláci, s ktorými nechcem mať nič spoločné a nechcem byť s nimi v jednom vreci.

(Teda Kike možno stači, aby prekročila dvadsiatku a „zaradila sa“, a môže si povedať, že má predo mnou konečne pokoj.)

A hriešne telo (ktoré samozrejme nie je hriešne, ale taký je folklór) mi to ešte veselo okoreňuje. Pravidelne si predstavujem, že keby ma prijala nejaká žena, že by ma prijala so všetkým. Že by nevyhnutne došlo k zblíženiu aj v telesnej oblasti. Nepredstavujem si ale žiadnu náhradu Kiky, Kika je moja jediná žena. Ak by ma prijal niekto medzičasom, tak by to bolo dočasné, bol by to „terapeutický pobyt“. Predstavujem si skôr ženy, ktoré už sú „vybúrené“, sklamané, nič veľkého neočakávajúce, a ktoré chcú len „trochu ľudskej blízkosti“ a vedia, že je to tak ako to je a že to nie je vzťah končiaci manželstvom a večnosťou. Len barlička pre slabých ľudí, aby dokázali prežiť.

Lenže čokoľvek takéto je hriech, Ježiš povedal, že medzi poznaním a ležaním nie je rozdiel (a je otázka, či toto by bolo ležanie alebo poznanie). Inými slovami, Bicák mi povedal, že „ak dvaja ľudia žijú spolu, majú sex, vzniká medzi nimi duchovné puto“. Tým chcel povedať, že medzi mnou a Kikou je puto, ale láska to byť nutne nemusí. S tým som nesúhlasil. Ale na základe tohto výroku som si pre predchádzajúce fantázie odvodil, že ak by také puto vzniklo medzi mnou a ženou, s ktorou by som si vymieňal affirmation, tak (aj za predpokladu, že by nebol problém s ukončením a ak by sa konečne stal zázrak a Kika za mnou prišla s tým, že už vie, čo chce, a to byť so mnou naveky vo vzrastajúcej láske), aj tak by samotná existencia tohto puta našej láske spôsobovala ťažkosti. Toto je asi podstata prikázania „nezosmilníš“.

A aj tak ma mátajú. Konkrétne mám na mysli dve konkrétne ženy, ktoré by ma mohli prijať. Jedna je bývalá spolužiačka z gymnázia, s ktorou som nikdy nič nemal, ktorá sa najviac hodila pri spätnom premýšľaní na rolu Ósaky z Azumanga Daioh (Ósaka je úžasná, ako do postavy som sa do nej zamiloval), a ktorá ani neviem, kde je a či má rodinu (predstavujem si to za predpokladu, že by bola sama). A ešte ma napadá jedna známa z Bratislavy (vlastne ma napadá ešte jedna, ale to už by bolo dosť divné).

Stále je to o tom istom: Kto si ma vezme domov a bude ma mať rád?

Niekoho potrebujem. Aj keby tam ten sex nebol, o ten predsa vlastne nejde.

Herby, KIKAの

P.S.: Mám pocit, že najkompetentnejší, jediný skutočne kompetentný na to, aby pichol do tej kôpky popola, rozsypal ho, pozametal, vyčistil, a držal ma tak dlho, kým mi v tej diere po popole vyrastie nové srdce, je Kika. V tej súvislosti neviem, čo by vlastne to prijatie niekým druhým dosiahlo. Ale že mi prijatie chýba a potrebujem ho dostať, je mi jasné. A romanticky si predstavujem, že ma Kika bude držať v náručí naozaj tak dlho, kým mi to nové srdce nevyrastie. Aj keby to boli mesiace. Ja by som to tak urobil, as far as possible, keby to po mne chcela, držal by som ju v náručí a nepustil, aj keby to inak bežné životné procedúry rôzne skomplikovalo. Nemôžem predsa inak. Pre moju ženu spravím čokoľvek. Okrem opustenia či nechania sa opustiť. Potrebujem ju. Sorry.

P.P.S.: A okrem straty samého seba. Lebo ona predsa chce mňa, a nie niekoho iného, koho by vymodelovali vnútri môjho tela (inými slovami, stále moju dušu, láska je vzťah medzi dušami).

Tags: