To je sloboda

Že sloboda. Hovno sloboda.

Keď som si šiel ľahnúť, vlastne ani nie ľahnúť, skôr sa len tak uvelebiť, po tom, čo som si našiel pekné miesto v tieni ihličnatých stromov, tak som si vravel, že sloboda. Proste si ľahnem a spím, lebo tu je pekné miesto, tiché, počuť len zurčanie nejakej stoky, nebo nado mnou, stromy, a okolo _snáď_ ľudia, ktorí proti mne nič zlé neurobia.

Nič mi nechýba. Okrem Kiky, že.

Omyl.

Je to všetko taká ilúzia. Vlastne by som sa mal hanbiť, lebo som len príživník systému (za totality to bol dokonca trestný čin).

Žiadna sloboda, už napríklad len to, že je zima (aj ako ročné obdobie, aj ako fakt, hoci to druhé práve teraz nie je také hrozné). Sloboda nie je z núdze ctnosť, poznaná nutnosť, ako to písal Marx, a ten to odpísal neviem od koho. Asi od Hegela. Sloboda by to bola, keby som si to mohol zvoliť. Ja som si to _tak_úplne_ nezvolil. Trochu áno.

Príživníctvo je ale v niečom inom. Mám platiť zdravotné poistenie. Neplatím. Platí ho moja matka, ku ktorej nechcem ísť. Lebo by to bola priznanie porážky, kapitulácia, poniženie, strata statusu. Hlavne pred Kikou. Mám si platiť mobilný paušál s internetom, vďaka ktorému sa pripojím kdekoľvek na Slovensku. Neplatím. Platí mi ho, však viete kto. A to mám ešte splátky úveru, ktorý sa stratil v neschopnosti zarábať biznis plánom „rozšírim po Slovensku DDR, je to krásna vec, ľudia z toho budú mať radosť, bude to legálne, kóšer atď. a aj z toho budem vedieť žiť“, poplatky v bankách, minimálne splátky na kreditku a úroky.

Nie je to žiadna sloboda. Je to fraška. Bez zodpovednosti to vždy je niečo divné. Nejako som stratil duchaplnú niť.

Už som sa toho toľkokrát napočúval. Primo, „Nájdi si prácu!“, „Keď nechceš, si lenivý.“ Toto je pravdepodobne názor môjho otčima, môjho brata a sčasti aj mojej matky. Asi aj zvyšku prízbuzenstva (strýko, teta, bratranec, sesternica neviem). „My tiež [nemáme na ružiach ustlané], a musíme makať, tak makáme.“

Aj kresťania začnú o soli zeme.

Nemyslím si, že človek vznikol, aby chodil do zamestnania. Ale to nie je hlavný dôvod. Bez Kiky nie som schopný nijakého úsilia. A úsilie je na dosiahnutie dlhodobých a (na prvý, druhý, n–tý pohľad) nezmyselných vecí nutnosť. Zamestnanie je presne o tom: zmluva s diablom: predáš časť svojej duše na dlhodobé nezmysly, a dostaneš peniaze.

Deväťdesiat deväť percent národa to aj tak nazve lenivosťou.

Secundo, „Choď sa liečiť! Si chorý.“ Ba dokonca „Duša sa dá liečiť medikamentami.“ To je názor mnohých ľudí, sčasti podľa všetkého aj mojej matky. Podporilo by ho, samozrejme, desať z desiatich, riadne študovaných a veci znalých, psychiatrov.

Nuž ale (júj, do riti, mraky zmizli, bude studená noc, a to vyzeralo, že to bude celkom v pohode), ja sa bojím, myslím že oprávnene, že v tzv. „mojom záujme“, aby _ja_ som mal lepší život, by sa ma primárne snažili vyliečiť z Kiky. Pre chvíľou sa ma jeden dobrý človek v telefóne spýtal, či mám nejaký sen (veľký, celoživotný myslel). Ja som mu nemal čas vysvetliť to podrobne, že mám len jeden cieľ: večnosť s Kikou vo vzrastajúcej láske, v kresťanskom manželstve ako sa má žiť, tu aj potom v nebeskom kráľovstve, ako to popisujú Walter Trobisch (ten trochu konkrétnejšie, výbornou analýzou a aplikáciou jedinej biblickej vety) a Louis Évely (ten širšie, pretiahnuc celú lásku na večnosť). A hlavne som mal problém (trochu ide na vrub mojej hanblivosti) vysvetliť, že toto väčšinou brané ako „banálne klišé“ _je_ v skutočnosti dostatočne vznešený celoživotný (až večný) sen. To všetko by psychiatri vymazali, aby som „žil šťastný život“.

Tertio, „Prestaň sa správať ako dieťa a buď už konečne za seba zodpovedný / dospelý!“ To mi vravia hlavne úspešní zamestnaní mladí ľudia, krv nášho rodiaceho sa kapitalizmu. Cítim pri tom hanbu z menejcennosti a strach z toho, čomu hovoria „zodpovednosť“ a „dospelosť“.

Musím sa priznať, že týmto ľuďom v podstate naozaj nerozumiem. V zmysle, neviem o čom hovoria. To, čo nazývajú „zodpovednosťou“ a „dospelosťou“, mi je hrozne cudzie a až strašné. Mám pocit, že je to istý druh smrti, vnútornej. Ale neviem to asi dobre vysvetliť. Že je to hrozne neľudské, mechanistické, zglajchšaltované pozeranie na to, čo sa má a je vhodné, a čo sa nemá a je odsudzované. Úplne (resp. veľmi) oddelené od lásky a dôvery, ako by som rád videl zodpovednosť ja. Keď je niečo dobré potrebné, tak by sa malo dať spoľahnúť, že pre to urobím svoj diel. Nothing more, nothing less. To ich je ale o niečom inom.

Ako vždy, väčšina pravdepodobne povie, že mimo som ja.

Nie je mi vôbec dobre na duši, trasiem sa zimou, a nedokážem zodpovedne povedať, koľko z toho je ozajstná zima, a koľko tzv. „psychická zima“, keď sa trasiem z toho, že nezvládam nápor zla okolo seba (a možno aj v sebe).

A smrdí tu hovno, do ktorého som stúpil. Vraj to prináša šťastie, tak nám ho s Kikou prajte čo najviac, nech sa stane aj napriek všetkým, čo by ho už nikdy nechceli vidieť.

Thanx, Herby, KIKAの