O Trojici
<p>
„Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš Ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým, všetku úctu a slávu.“ Toľko rímsko-katolícka liturgia.
Autori knižky o eneagrame „Devět tváří duše“ priradili jednotlivým triádam po jednej osobe z Trojice. Triáde brucha, ľuďom riadeným inštinktami, priamym, prirodzeným a jasným, ktorých primárna emócia v čase stresu je hnev, priradili Boha Otca. Triáde hlavy, ľuďom premýšľajúcim, hodnotiacim a porovnávajúcim, ktorých primárnou emóciou je strach, priradili Ducha Svätého. A triáde srdca, ľuďom primárne cítiacim, súdiacim a vzťahujúcim, priradili Ježiša Krista. Autori tejto knihy to s kresťanskou systematizáciou eneagramu trochu prehnali, šli omnoho ďalej, napríklad rozdelením veršov modlitby Otče náš jednotlivým osobnostným typom. Kedysi som sa tomu smial. Ale teraz si myslím, že minimálne to priradenie Trojice nie je nezmyslom.
Som človek srdca, ktorý má krídlo v oblasti hlavy. Postava Ježiša Krista mi je naozaj najbližšia. Prišiel na zem, šíril lásku a nakoniec nás vlastnou obeťou zachránil. K nemu mám asi najsilnejší vzťah.
Rolu Ducha Svätého som dlho vôbec nechápal. Teraz je môj vzťah k Duchu Svätému v rovine, povedzme, korektnej. Naozaj mi z tej Trojice príde ako najracionálnejšia z osôb. Je zdrojom viery. Vedie ľudí po tých správnych chodníčkoch. Vnukáva správne myšlienky. S vierou mám doteraz problém, Duch mi príde ako dosť neosobný, cudzí. Ťažko sa mi k nemu hľadá vzťah, ale viem, že je potrebný a užitočný (ten vzťah).
Otec je hrôzyplná osoba nahnevaného starca na obláčiku, Stvoriteľa, ktorý sa hnevá a trestá. Je mi to ľúto, že je môj pohľad takýto. Ale je fakt, že hoci Ježiša uznávam, cítim s ním a je mi blízky, k Duchu mám korektný a postupne budovaný vzťah, Otca sa bojím.
Všade sa hovorí „láska Boha Otca“. On je v skutočnosti ten, ktorý miluje. Rozumom by som to možno bol schopný do istej miery prijať, ale aj to iba do istej miery. A hanbím sa za seba, lebo ak ma naozaj miluje, musí mu tento pohľad veľmi ubližovať. Faktom ale je, že z triád eneagramu je pre mňa najviac neznámych práve v triáde brucha.
Veci také večné a nekonečné, ako bezpodmienečná láska alebo odpustenie, boli pre mňa vždy nepochopiteľné a vyvolávali istý druh iracionálnej hrôzy. To, že láska nie je za žiadne zásluhy, človek ju dostane nezávisle na tom, čo robil a kým je, je mimo sféry, v ktorej cítim pevnú pôdu pod nohami. Je to ako fakt z úplne iného vesmíru. To isté sa týka odpustenia - nastalo síce zlo, ale všetky záväzky z neho vymažeme z účtovníctva. Odteraz sa môžeš (a máš!!!) správať tak, ako by si to nikdy neurobil. Som si istý, že tieto veci majú súvislosť. Lásku a odpustenie by som dokázal prijímať aj dávať keby som mal vyčistený svoj vzťah k Otcovi, a naopak.
Kika je poklad okrem iného práve preto, že je z triády brucha, priamo z jej stredu. Ona mi dokázala dať bezpodmienečnú lásku a prijatie, ktoré ma tak fascinovalo a ktoré som hltal plnými dúškami. Hovorí sa, že Trojica je tajomstvo, ktoré človek nikdy nepochopí. Vyzerá to pravdepodobné. Pred niekoľkými mesiacmi, keď sa formoval náš vzťah s Kikou, som však dostal istý vhľad do tajomstva Trojice. Alebo si to iba neskromne myslím. Bolo to v čase, keď sa rozoberali otázky typu, o čo v tom vzťahu ide a čo je najdôležitejšie. Jeden pohľad hovorí, že absolútna priorita je usilovať sa o šťastie toho druhého. Čo vyzerá hrozne romanticky, ale nemôže to fungovať. Aby sa človek mohol usilovať o šťastie toho druhého, musí byť funkčný aj sám.
Ergo, je nutné starať sa aj o vlastné šťastie. Takže čo z toho je vlastne priorita? Obidve naraz. Ale toto je mimoriadne nestabilný a oscilujúci systém, z ktorého môže človeku tak maximálne šibnúť. Dve extrémy, niekedy antagonistické, a obe sú rovnakou absolútnou prioritou.
Až pridaním tretieho prvku sa veci dostanú do poriadku. Bolo pre mňa zjavením uvedomiť si, že sú tri veci, ktoré sú naraz absolútnou prioritou: jej šťastie, moje šťastie a vzťah medzi nami ako taký. Dovtedy som ten vzťah videl iba ako „second-class object“, ako niečo v pozadí, čo je nástrojom na tie prvé dve. Veci do seba zapadli, až keď sa vzťah medzi nami dostal na rovnakú úroveň ako jej a moje šťastie.
V tej chvíli som mal pocit, že chápem, o čom je Trojica. Otec a Syn ako dve rôzne osoby; podobne ako jej a moje šťastie. Ale aby to fungovalo, je potrebné na rovnakú úroveň k Otcovi a Synovi dať, ako tretiu osobu, rovnako dôležitú, aj vzťah medzi nimi. Teda vitaj, Duchu Svätý.
Na záver by som len chcel poprosiť: „Ježišu Kriste, ktorý si za mňa umrel, pošli mi Ducha, aby som pochopil, že sa Otca nemusím báť, že ma naozaj miluje.“
Herby