Dajme tomu Mária

Bol som aj dnes hrať DDR (teda, ItG) na Župnom námestí. Šiel som trochu neskôr, až na ôsmu, jednak preto, že sú dlhé letné dni, a v takom čase je už znesiteľnejšie, jednak preto, že pred ôsmou tam okolo sedia bezdomovci a fajčia alebo sa obšmietajú okolo, čakajúc na koniec omše u kapucínov.

Dnes sa mi nepošťastilo, že by sa pristavil niekto mladý duchom a open-minded, ale pristavil sa niekto iný. Ak ma pamäť neklame, tak sa pristavila aj pred rokmi a volá sa Mária. Ak sa tak aj nevolá, môžem ju tak pracovne nazvať. Nečudoval by som sa, keby sa tak naozaj volala. Sadlo by to na ňu.

Možno ju niektorí poznáte, je to podľa mňa jedna z figúrok bratislavského Starého Mesta. Má tak päťdesiat až šesťdesiat rokov a veľmi typický zjav asketickej katolíčky, ktorou aj je. Ak je to tá istá osoba, ktorá sa mi prihovorila aj pred rokmi. Vtedy ma nezastihla pri hre, iba pri tom, ako som sa pripravoval a zapájal som počítač. Vtedy mi, v misijnom zápale a pre moje dobro, povedala, že počítače sú zlé, možno dokonca aj od diabla, a treba sa vrátiť k prírode a Bohu.

Asi si ma už odvtedy nepamätá. Včera len prešla okolo a tvárila sa nespokojne. Dnes sa ma priamo opýtala, čo to robím. Keď som jej povedal, že hrám hru, výrazne nespokojným a mentorským tónom sa ma opýtala, prečo to nerobím doma. Medzi riadkami bola jasná otázka, prečo sa dopúšťam verejného pohoršovania. Lebo to, čo robím, je predsa viditeľne divné a preto to musí ostatných pohoršovať (správny význam slova pohoršovať niekoho znamená „robiť druhého horším“, to aby bolo jasné, o čom hovorím).

Povedal som jej, že áno, mohol by som, ale zjavne som medzi riadkami dodal, že sa mi to chce robiť práve tu a takto. Pre Boha živého, bolo mi jej ľúto. Nehneval som sa na ňu. Veď ona je ešte viac neslobodná ako ja. V mysli som sa chystal pustiť sa do slovnej prestrelky. Že možno nemá rada Dana Pastirčáka, ale že je to múdry človek a jedna z vecí, ktoré raz povedal v rádiu a dodnes si ju pamätám je, že kresťanstvo, ktoré neoslobodzuje, nie je kresťanstvom. Nech začne pracovať na tej svojej neslobode. Lebo ona neslobodná je. V podstate sa dá povedať, že toto je jeden z ideálnych lakmusových papierikov – kto sa ma spýta, prečo nemôžem to DDRko hrať doma miesto na Župnom námestí, sa práve preukázal ako veľmi neslobodný človek. A nech sú Slováci akokoľvek holubičí, takúto hlbokú formu neslobody som za tie roky nezažil viackrát než by som to spočítal na prstoch jednej ruky.

Že takto sa tomu Bohu, ktorého tak oddane poslúcha, vzďaľuje. Že by pre svoju spásu mala začať s prijatím svojej slobodnej vôle, ktorá k nesmrteľnej duši patrí, a nie sa jej takouto insitnou misijnou poslušnosťou vlastne vzdávať.

Že vlastne možno škodí Božej veci. Že tým, ako ostatným hovorí o tom, ako robia veci zle, týchto od kresťanstva odstraší.

No, ale ako vždy, všetko prebehlo len v hlave, nič som neurobil. Okrem toho, že som sa nenechal znechutiť a vnútiť si pocit viny a pustil si ďalšiu pesničku. Mária s viditeľným znechutením odišla; nebol to zámer ju znechutiť, ale vzhľadom k jej nastaveniu to s veľkou pravdepodobnostou inak dopadnúť nemohlo.

Neviem. Ak viete o koho ide a myslíte si, že to, čo som napísal, má hlavu a pätu, a teda má zmysel venovať jej a jej neslobode nejakú tú modlitbu, tak sa môžete inšpirovať.