Komín v Brne

Predstavte si: idete takto Brnom, stojíte na križovatke pred prechodom pre chodcov, napravo od Vás sa vinie ulica (naľavo a dopredu tiež, ale to nie je dôležité), za Vami je park. Ulica napravo je lemovaná stĺpmi, pravdepodobne osvetľovacími a tak. Zrazu len, neveríte vlastným očiam. Alej stĺpov je prerušená podivným zjavom. Na prvý pohľad stĺp ako každý druhý – vztýčený kovový stĺp, vedúci zo zeme, cca dva metra a hore ukončený... lenže tentoraz nie lampou (akoukoľvek neštandardnou), ale tenším kúskom kovu, z ktorého sa nepokryte dymilo. Za Vami, opakujem, park, žiadna budova na Vašej strane nie je vidieť, len komín trčiaci zo zeme.

No ani som nešiel cez ten prechod ale som si hneď šiel tú pamätihodnosť preskúmať. Rozmýšľal som, čo to môže byť? To keď tu majú súdruhovia z KGB tajnú zemľanku, tak by ju nemali takto trápne prezradiť! Ale čo iné to môže byť, viditeľne to bol nejaký komín zo zemľanky.

Dotkol som sa ho pomerne opatrne, ale nebolo prečo, samotný komín bola tá tenká rúra, čo končila hore, a okolo toho bola hrubšia rúra, aby to izolovala navôkol, takže to bolo teplé len tak trochu. Ale aj tak ma ten objav potešil. Keď som si vedľa sadol a oprel sa, bolo cítiť predsa len aspoň nejaké teplo. A to bolo príjemné, keďže to bolo počas tej bezslnečnej soboty, ktorú som už spomínal inde.

Nevedel som, či je to dieselový dym alebo to horí drevo, a nedokázal som to zistiť. Dole som necítil žiaden zápach, a keď som si povyskočil, že chytím rukou aspoň nejakú stopu toho dymu, tak som aj tak na ruke nič necítil. Ale hrialo to, trochu. Tak som sa pri ňom najedol a šiel ďalej.

Večer som sa k nemu vrátil. Plánoval som, že sa pri ňom vyspím, že si k nemu dám veci, poskladám „posteľ“ (spím na výplniach zo softpadov, toho staršieho typu, ktorého mali trojdielnu výplň z tuhej peny, vzal som samé stredné kusy (idú pospájať k sebe) a jeden krajný), zakryjem to celé igelitmi a budem mať vyhrievaný skoro stan. Pravda, pri ceste, to by nebolo najkomfortnejšie, ale nebola by mi zima.

Dokonca som sa k nemu pritúlil a zostal tak. Jednak som bral teplo väčším povrchom, jednak... aj keď to znie trápne, ale... spomínal som si na časy, keď som takto v dlaniach držal niečo iné teplé, k čomu som sa rád túlil. Kovový komín nie je Kika, ani nemôže a nechce byť jej náhrada, ale je lepšie pritúliť si kovový komín (a spomínať na Kiku a na diaľku s ňou aspoň v mysli hovoriť), ako sa nepritúliť k ničomu. Cítil som sa lepšie, keď som ho držal v dlaniach, oboch rúk, než keby som ho tam nemal.

Lenže sa to zvrtlo inak, prišiel taký cigán, okolo tridsiatky, dal sa so mnou do reči, že čo, či mám nejaký problém, či sa mi nedá nejako pomôcť a tak, o chvíľu sa objavila jeho manželka. Keď sa dozvedel, že som z Košíc, potešil sa, že aj on je východniar (potom z neho vyšlo, že odtiaľ odišli, keď mal osem, ale ok, furt tam má príbuzenstvo) a ponúkal sa mi, že uňho môžem prespať a neviem čo ešte. Ja som sa ho bál, predsa len, ja sa bojím všetkých cudzích ľudí, ale Cigánov viac, vyrastal som v štvrti Košice–sever a u babky na dedine boli tiež a tiež kradli. Čo si mám myslieť, keď sa mi niekto taký človek prihovorí, keď mám akurát otvorený notebook a sedím pri komíne?

Navyše sa, keď už sme tí krajania, rozhovoril sa, ako jeho nejaká rodina (bratranec?) bol šéfom košickej mafie, Robert H., určite si pamätám, ako ho policajti zabili, a že on ich zabíjal tak, že im odrezával hlavy a nechával ich v kvetináčoch. Ako mám takému človeku odpovedať keď sa ma pýta „Ale povedz mi do očí ako chlap, bojíš sa ma?“, lebo má pocit, že sa ho nemám prečo báť, veď on je dobrý človek a ponúka mi pohostinnosť. Tak sme sa rozprávali asi hodinu, vycítil, že mi je tak ako mi je lebo mi odišla žena, dal mi adresu, povedal, že môžem prísť kedy budem chcieť atď. Asi bol naozaj v jadre dobrý a nič zlé nechcel (a nadával na Cigánov, asi to bol taký ten, čo sa už ním necíti byť – varoval ma, že tu by som byť nemal, policajti mi dajú pokutu a že to nie je dobré miesto, lebo tu žije veľa Cigánov (čo bola možno ozaj dobrá rada a keby som tam zostal, mohol som skončiť minimálne okradnutý), a okrem brnenských sa dotkol aj slovenských, že sú zaostalí) a naozaj naňho nemôžem povedať jediné krivé slovo. Ale aj tak som sa ho bál, tak som v kuse opakoval, že sa neznámych ľudí bojím všetkých (čo je pravda), a že ďakujem a tak, až ma odprevadil do mesta a odpojil sa a šiel aj so ženou domov.

No ale späť ku komínu. Ešte než prišiel tento chlapík, tak som zistil, že to je parný komín. Lebo na mňa sporadicky padali veľké a nie studené kvapky. A to tá para kondenzovala na listoch stromu, ktorý bol nad komínom. Preto som teda na ruke nič necítil, keď som chcel zistiť, aký dym to je – ono to žiaden dym nebol. Takže to možno ani nebol komín zo zemľanky a žiadni súdruhovia z KGB tam podo mnou nesedeli. Ak je to parný komín, tak to môže ozaj byť všeličo iné. Ktovie?

Ešte ho asi niekedy navštívim (ten komín myslím).

Tags: