Písačky z kopaničiarskeho regiónu, 1

  <p>

9. augusta 2008, Vrbovce, 14:00

Tak som zostal sám a môžem nasávať atmosféru upršanej dediny. Je mi trochu zima, musím sa priobliecť.

Dúfam, že nie som domácim úplne na ťarchu. Obsadil som totiž malú terasu pred krčmou, na ktorej sa často zastavovali, aspoň sa mi tak zdá. Ale teraz tu nik nie je. Prší. Už pomerne dlho. Pršalo celú predchádzajúcu noc, potom si mraky dali pauzu, kým sme zbalili tábor. Teraz prší znovu. Obloha je zamračená všade navôkol. Vyzerá to na dlho.

Pred chvíľou odišli poslední účastníci. Ja som tu zostal, asi z viacerých dôvodov. Prvý je ten, že som tu plánoval zostať do nedele a navštíviť Bicákovu omšu. Bicákove omše za nejakú tú obeť stoja. Ďalší dôvod, alebo skôr výhovorka, je cestovný príkaz, ktorý som vyplnil so zajtrajším dátumom návratu. A asi je tu aj nejaký tretí dôvod. Ešte tu chcem byť nejaký čas sám. Hoci časovo to tak nevychádza, je tu zo mňa výrazná časť. Domáci o tom ani nevedia. Ale jednak Bučkové Jamy, jednak dôležité fragmenty s Kikou vyvažujú nedostatok kvantity kvalitou.

Dážď ustáva.

Mám splín jak sviňa. Toto miesto je skoro ideálne na to, aby som sa schuti poprehŕňal všakovakými príjemnými spomienkami. Mám výhľad na konkurenčnú krčmu, ktorá evokuje staré zlaté časy dávno minulých ročníkov Bučkovej Jamy. Napadá ma napríklad Funkenschlag s Vojtekovcami, ktorý sme hrali na lavičkách, na ktoré mám výhľad, v ktorom sme sa snažili zastavaním všetkých miest na mape zabrániť Martinovi vo výhre, ale prišlo Stufe 3. Z miesta pred tými lavičkami sa štartovala kedysi dávno orvávačka, sedánek až hore do tábora, kde sme mohli vyhrať, ale vďaka rozhodnutiu Peťa Černáka skrátiť si to cez pole sme stratili náskok, sily aj motiváciu a skončili poslední. Naproti lavičkám mám výhľad na tunajší katolícky kostol. Vyzerá ako stará ruina. Aj ňou v podstate je. Pamätám si na svoje udivenie nad tým, ako múdro ten farár hovorí, keď som tam, len zo zvedavosti, navštívil omšu s inými účastníkmi. A na ďalšie prekvapenie, keď sa ukázalo, že to nie je výnimka, a že omše pána farára Bicáka stoja za to vždy. Veď som tu zostal kvôli tomu, aby som na jednej zajtra bol.

Obloha naznačuje jemné náznaky vyjasnenia. Ale ešte sa na to nespolieham. Neviem, kde budem túto noc. Zariadim sa podľa okolností.

Kika. Posledné dve noci sa mi snívalo o nej. Viem, že jeden z tých snov bol o tom, že sa ku mne vrátila. Aj Kika súvisí s tunajším katolíckym kostolom. Jej rodina tu má chatu, takže na tunajšie omše chodievala častejšie. Nevyše sa angažujú na rekonštrukcii. Je potrebná, kostol sotva stojí, vnútri je spevnený nejakými priečnymi železnými tyčami. Posledná (ostatná podľa najnovšieho vynálezu jazykovedcov) omša s ňou v tomto kostole bola v októbri minulého roku, za dramatických okolností, v atmosfére napätia a nenávisti zo strany jej rodiny.

Ten kostol za to nemôže.

Spoza mrakov vykuklo slnko. Vidím to, lebo je zrazu osvetlený trávnik za kostolom a vidieť na ňom tiene stromov. Na trávniku sú lavičky a malé detské ihrisko. Ktovie, či ho chceli skôr domáci alebo víkendujúci Bratislavčania.

Vtedy ma Kika milovala naozaj veľmi. Boli sme na prechádzke, objavili sme portál do inej dimenzie, ale sme ním neprešli, a sľúbili si, že budeme spolu naveky šťastní vo vzájomnej láske. Mysliac tým aj tu na zemi, nie až v nebi. Najkrajšia večerná prechádzka môjho doterajšieho života. Mali sme chodiť na prechádzky častejšie. Vo všeobecnosti, mali sme robiť viac nezmyslených, ale lásku živiacich vecí.

„Sľuby večnosti / sú tie / ktoré každá / počuť chce“ Toto sa spieva pre zmenu u Andreja Šebana. Čo si mám na základe tohoto rodového stereotypu pomyslieť o sebe? Ja som muž, ale tiež ich počuť chcem. A veriť im. A spoliehať sa na ne. A potom byť na základe toho nevýslovne šťastný. Už sú preč. Teda, vyzerá to tak. A ja? Ja meditujem nad tým, ako som bez týchto sľubov večnosti vykorenený, odrezaný, odtrhnutý od všetkého zmyslu.

Zasa prší. Statne.

Kam smerujem? Neviem. V podstate je mi to jedno, kam. Čo chcem, je Kika. Aby sme zasa boli spolu. Aby vstal z mŕtvych ten sľub večnosti. Niekedy zažívam pomerne zaujímavú skúsenosť s klišé. Možno nie som sám. Nastanú situácie, v ktorých zistím, že niečo, čo som považoval za vyprázdnené klišé, je plnovýznamová replika. Aj teraz. Človek si uvedomí, čo mal, až keď to stratí. Hrozné klišé. Ale v tejto situácii je to smutné plnovýznamové tvrdenie. Všadeprítomná čistá objímajúca Kikina láska je To. To, čo keby som mal po tomto všetkom znovu, už si to nenechám nijako vziať. To, čo je také silné, že to nemôže byť mŕtve, tým som si istý. Ale je to teraz postavené mimo. Zneškodnené. Klamané. Izolované. Týrané. A vyhladované. Ale mŕtve nie. Ako Samson. Ako ostrihaný Samson.

Ako dostať Samsona von živého?

Niektorí ľudia mi prajú, aby sa to podarilo. Je ich našťastie viac, než tých druhých. Ale našli sa aj takí.

Teraz som paralyzovaný v písaní. Zamotalo sa to. Jednak to s tým, že sedím Pod gaštanom pramálo súvisí, jednak mi je zle z tých, ktorí „ľutujú každé dievča, ktoré si so mnou začne“. A ešte to komplikujú ďalší ľudia a ďalšie entity a ďalšie filozofické koncepty. Napríklad Boh, agapé a éros.

---

(ten istý deň, neskôr, na námestí)

Vrbovce pripomínajú albatrosa. Preto má nováčik problémy sa v nich vyznať a blúdi. Až nedávno, pred piatimi týždňami, keď som si sem urobil nostalgický výlet, som konečne pochopil, ako je to tu postavené.

Prvé, čo som si z Vrboviec pamätal, bola hlavná os - cesta od námestia s autobusovou zastávkou, krčmou a katolíckym kostolom k evanjelickému kostolu a renovovanej cirkevnej škole. Pre nás, účastníkov Bučkových Jám, bola toto hlavná časť dediny. Vo zvyšku som ja osobne veľmi blúdil a mal problém nájsť správnu odbočku späť do tábora. Predstavoval som si, že dedina je postavená okolo tejto osi. Ako si človek asi spočiatku oprávnene myslí, že telo albatrosa je postavené okolo jeho chrbtice. Ale keď roztiahne krídla, vyzerá telo skoro nepodstatne - krátke, hlava na jednom a chvost na druhom konci a z toho na obe strany dlhé krídla. Presne také sú aj Vrbovce.

Teraz práve neprší. Ale mrakov je stále plný obzor. Kam sa podejem na noc?

Keď som tu pred tými piatimi týždňami bol, uvažoval som o tom, že by sme s Kikou, až sa ku mne vráti, mohli na čas ujsť z úplne rušnej civilizácie niekam, kde by sme mohli žiť pokojnejšie. Nazval som to Vrbovčiansky nulový variant. Spočíval v tom, že len čo by mala osemnásť, to je v októbri, by sme sa presťahovali sem, do Vrboviec. Tak na rok. Prenajali by sme si za nejaký prijateľný peniaz podkrovie u niekoho miestneho, žili mimo ruchu veľkomesta, venovali čas jeden druhému a vyžili by sme z freelancových prác cez internet. Oficiálne by sme sa vzali, oddal by nás Bicák v tunajšom kostole, tak ako si to Kika priala, a ako som túto predstavu s nadšením vzal za svoju aj ja. V škole by si vybavila individuálny študijný plán a do Bratislavy by sme chodili tak raz mesačne.

Ešte vždy je to reálne. Október je ešte ďaleko. Aj keby bola na budúci školský rok vycestovaná niekam do Ameriky, po osemnástke by si mohla kúpiť letenku a prísť. To, že nie je karieristka ako jej rodičia, je jedna z mnohých vecí, ktoré na nej milujem.

A až by sme získali pocit, že už sme sa zo svojich rán vylízali a môžeme sa vrátiť do kolobehu stresu, tak by sme sa vrátili. Možno už po polroku, možno až po roku. Závisí od toho, kde by sa rozhodla študovať vysokú.

Slnko je ešte dosť vysoko na to, aby do západu vysušilo opršanú zem. Len keby tie mraky zo západu chceli skončiť.

Pred niekoľkými rokmi tu zrenovovali námestie. Majú tu umelý potôčik, ktorý má asi sedem metrov a vedie cezeň mostík. Potôčik ústi do jazierka s leknami a rybičkami. Aj teraz ich vidím plávať, pozoroval som ich aj dnes predpoludním, ešte keď tu boli ostatní ľudia z Bučkovej. Niektoré sú červené a niektoré sú pásikované bieločervené. Je to samozrejme veľký gýč, ale roztomilý. Navyše môže niekomu urobiť aj radosť, napríklad malému, asi trojročnému dieťaťu, ktoré sa pred asi desiatimi minútami rozplývalo a kričalo: „Voda!“ A možno zvuk tečúcej vody a plávajúce živé tvory pomáhajú prežiť aj splínujúcim romantikom.

Keď po revolúcii nasadili v Košiciach ryby do fontány, bolo to chvíľu cool. Až kým ryby nezačali miznúť a na noc sa museli strážiť. Potom to mesto vzdalo.

Tu asi žijú iní ľudia. Alebo je to tým, že sa všetci poznajú. Tunajší Rómovia si jedálniček rybami z jazierka neprilepšujú.

Slnko klesá, mrakov kopa.

Na tomto turnuse Bučkovej Jamy som si všimol, že vlastne neviem, kam patrím. Omnoho viac som si rozumel s „Aninovými deťmi“, to jest s tínedžermi zo Školy pre mimoriadne nadané deti, než s „dospelými“, pracujúcimi, ustarostenými, zaradenými, skeptickými, životom skúsenými, o civilizovaný image dbajúcimi yuppíkmi. Zdalo sa mi, že tie „deti“ majú stále energiu do života, ideály a vedia sa hrať. Tí ostatní už robili len to, čo im ich kompromisy dovolili. A mal som pocit, že nepriamo učia aj mňa - nemôžeš mať všetko, nauč sa žiť v skutočnom svete ako my. Nechcem. Dá sa žiť svoje sny. Aj keď to mnohokrát vyzerá, že to nejde, alebo, čo je ešte zákernejšie, že to za to nestojí.

Myslím, že Kika to cíti podobne. Asi by sme nemali dom a dve autá, ale boli by sme šťastní. Stačí viac lásky a menej si k sebe púšťať Zlého. Ostatne, láska je hlavné prikázanie.

Jej kravaťácky otec by si po tomto odstavci iba potvrdil, že som chorý človek, ktorý nie je schopný za seba, a tým pádom samozrejme ani za nikoho iného, prevziať zodpovednosť. A dcére by pogratuloval k tomu, že už je zasa v ich dobrých, zodpovedných rukách.

Asi naozaj v niektorých aspektoch vyrásť nechcem. Priznávam to bez mučenia. Vedúceho oddelenia predaja nábytku v nadnárodnej firme robiť nebudem. A na rozdiel od niektorých to za nedostatok nepovažujem.

Kika.

Boh.

Dve entity, ktoré mi v mnohom splývajú. Zmyslom mojej existencie je láska k nim. Všetko, čo je zmysluplné, je zmysluplné skrze ne. Vzťah k jednej a vzťah k druhej je neoddeliteľný. Nemôžem mať plnohodnotný vzťah ku Kike bez vzťahu k Bohu. Boh je veľmi dôležitou súčasťou jej života. Dostať sa k Bohu je cieľom jej života. Ja ju mám na tejto ceste sprevádzať. To je ťažké, pokiaľ nechcem touto cestou ísť aj ja sám.

Môj vzťah k Bohu nemôžem oddeliť od vzťahu ku Kike. Boh ma poslal na tento svet pre ňu a naopak. Na toto sme prišli v septembri, neďaleko STU v Bratislave. A ja tomu verím. Ale realita tomu (teraz) bráni. A bolí to.

Začína byť zima. Slnko je ešte nad obzorom. Aj mraky.

Môj život má zmysel skrze Kiku a Boha. Ani jeden z nich momentálne neodpovedá. A ľudia, tí vravia, že som mimo.

Čo prinesie noc a zajtrajší deň?