Obchodná 22, Bratislava, Royko Passage
Royko pasáž na Obchodnej ulici. Veľmi časté miesto, kde sme trávievali hrozne veľa času. Zo začiatku vzťahu, keď chodievala každý večer domov, tak sme sa najčastejšie lúčili práve na zastávke električky, ktorá išla do Rače z Obchonej. A keďže bola zima, tak sme vždy zašli do pasáže - buď pred vchod alebo za tie dvere.
Na tom rohu, ktorý je odfotený, tak na tom rohu sme stávali asi najčastejšie, tesne za dverami; senzor nás nezachytil, pretože sme už boli mimo uhla, a zároveň tam bolo pomerne teplo, lebo v zime tam fúkal nejaký konvektor teplý vzduch, tak sme sa tam tisli k tej stene, držali sa v objatí a vraveli si pekné veci a robili si pekné veci. Asi sme sa občas aj hádali.
Za tými dverami vidieť mramorové dvere, ktoré vedú do akejsi rozvodnej skrine alebo čohosi. Raz sa nám tam stala taká nemilá príhoda, ja som sa o tie dvere oprel, nevediac že sú to dvere, mysliac si, že sa opieram o normálnu mramorovú stenu, a tie podo mnou povolili a pohli sa, a ja vedený svojou nezriadenou zvedavosťou som sa pozrel: „Aha, nedovreté dvere!“, tak som si ich otvoril, pozrel sa, čo tam je, aha, nejaká rozvodná skriňa, tak ich poriadne dovrel, no a o chvíľu pribehol SBSkár, začal mi nadávať, čo som si to skrýval do tej skrine, drogy, alebo čo; hrozne, hrozne som vtedy vypenil, Kika ma musela upokojovať možno desať minút, aj som tomu človeku asi nadával. V tej pasáži sú kamery, takže ten chlapík sedí v tomto, v nejakom velíne, a sleduje, a nejaký podivný bezdomovecky vyzerajúci chlap tam otvára, respektíve zatvára dvere do rozvodnej skrine...
Inak to bolo ale pomerne klasické naše miestečko, za tými dverami v rohu, kde som sa ja oprel o stenu, chytil som ju do náručia, ..., nebudem to rozvádzať ďalej, bolo nám krásne.
V tej pasáži človek objaví okrem takých bežných obchodov aj takú zaujímavú vec, ktorá akosi business nevyšla, totiž predajnú pasáž v suteréne, kde v podstate nič nie je. Avšak, keď už sa tam dá ísť, tak som si to preliezol a zistil, aké to umožňuje záležitosti. Na ďalšej fotke vidieť dvere do tej suterénnej pasáže. Sme tak hľadali, kde by sme sa mohli nerušene bozkávať, tak sme raz zašli za tie dvere, zatiahli si ich na seba, aby nás nikto, nikto nevidel, ale aby to vyzeralo, že tie dvere sú tak, ako sú. Vtedy za nami tiež zabehol nejaký chlap, iný, so slovami, niečo ako „Čo tam robiš?“, pozrel sa tam, zistil, čo sa tam vlastne deje, a povedal: „Aha, prepáčte, mládež“ a odišiel. Je to pomerne stiesnené miesto, viackrát sme tam už neboli, ale je to pekné.
Tá suterénna pasáž poskytuje mnohé zaujímavé bonusy. V podstate tam nič nie je, väčšina ľudí si to prenajala ako skladové priestory, plus je tam nejaký metalový obchod a nejaký Jamajčan tam vyučuje bubnovanie, avšak keď si človek pozrie všetky dvere, tak za nápisom EXIT nájde taký nie úplne exit, ktorý je v skutočnosti zatarasený všelijakými vecami a tam sa síce dá vojsť, ale na nič to nie je. O tejto miestnosti som už vedel predtým, pretože som ako zvedavý zistil, ako to je. A na túto miestnôstku mám(e?) tiež príjemné spomienky.
amr klip (ako som to pôvodne nahovoril do mobilu ako do diktafónu)