Čo som dojebal na Istrocone

Kauzu reproduktory.

To bolo tak, že prišiel som na miesto, kde sa konali tento rok DDR veci, a čo nevidím: miesto troch arkád, ktoré tam boli minulý rok (dve PIU a jedna ItG) je tam len jedna PIU (ešteže tak, PIU doma nemám, takže na cone som si ho chcel zasa zahrať) a ešte jeden notebook s ItG a softpadmi.

Tak softpady, resp. malá obrazovku notebooku sa dá, hoci arkáda je síce arkáda, no ja bežne hrám na softpadoch a na notebooku, takže ok. Ale notebook bol asi päť metrov od PIU arkády s veľkými a silnými reprákmi a hral len cez svoje vstavané. Pri všetkej úcte k notebookom s dobrým zvukom, aj tie majú tak maximálne 5W. V porovnaní s dunením PIU arkády vedľa to bolo takmer nepočuteľné.

A hoci to vyzerá ako first world problem (čo aj je), zvuk je pre tanečnú hru dôležitý. Stepchart je nasynchronizovaný do hudby (inak by sa to ani nemohlo volať tanečná hra), a timing jednotlivých pohybov je omnoho jednoduchší ak je vedený aj zvukom, nie len obrazom.

Inak povedané, návštevníci, ktorí by si išli vyskúšať ItG na ten notebook, by dostali len oklieštený zážitok. To som nevedel preniesť cez srdce. Lebo keď niekto príde, nesmie sa stať, že by odišiel s pocitom, že je to nejaká blbosť, len preto, že nepočul poriadne zvuk a teda nemohol zažiť že to k sebe ladí a súvisí a patrí.

A tak som sa ako kverulant pýtal organizátorov, či nevedia pripojiť nejaké externé repráky. Nech je zvuk počuteľný. Už to samotné kverulantstvo nebolo úplne správne, lebo: oni to tam urobili najlepšie ako vedeli (tiež majú tanečné hry radi), len ja som furt dobiedzal že však tam musí byť silnejší zvuk, lebo bez toho to stojí za prd.

Odpovedali skôr negatívne, „keby sme mali, dáme“ a podobne.

Tak som ten deň večer (v piatok, program trval do nedele) vymyslel, že keď to nie sú schopní zariadiť oni, musím to zariadiť ja. Samozrejme, cítil som nejaký blbý pocit, ale môj mesiášsky komplex to zdatne prebil. A pozrel som si na stránke Nay, aké majú repráky (ja som žiadne silné nemal), a hlavne, ktoré majú v tej predajni, čo mám za rohom a či majú otvorené tak, že ich stihnem kúpiť a neprídem o sobotný program. Otvorené mali, repráky som kúpil aj ich odniesol organizátorom, nech ich použijú.

Lenže ma čakalo prekvapenie: k tomu ItG notebooku už nejaké repráky pripojené boli. Slabšie, než som doniesol ja, ale už tam boli. Nuž, ale ani to mi nebránilo vnútiť sa s tými svojimi: koniec–koncov, sú silnejšie.

Organizátori svoje repráky nenahradili, a nakoniec tie moje použili na druhý notebook a boli tam teda dve ItG notebooky.

Never mind, to nakoniec nie je dôležité (vlastne možno je, poviem neskôr). Urobil som ale niečo, čo bohužiaľ zvyknem robievať – keď som presvedčený, že niečo je správne (tak ako si myslím ja), a mám dôvodné podozrenie, že keby som sa opýtal, tak dostanem odpoveď „Nie“, tak sa nepýtam, ale rovno svoju vôľu presadím silou. To je nedostatok pokory, teda pýcha, teda najhorší z hriechov. Navyše, ako mi dnes povedala jedna známa, znamená to nedostatok dôvery. Nedôveroval som im, že to urobia správne. To keby niekto urobil mne, tak ho za to veľmi nemám rád a totálne ma to demotivuje.

Možno to bol ten dôvod, že som cítil akési jemné neprijatie z ich strany. Alebo je možné, že tam to neprijatie nebolo, len moje svedomie ma začalo prefíkane hrýzť.

A prečo záleží na tom, že ich nakoniec použili? No, lebo mi osobne úctivo ďakovali, že som im tie repráky poskytol. Aj v sobotu, keď ich nainštalovali, aj v nedeľu, keď ich zbalili. Lenže vzhľadom na celé vyššie popísané pozadie celej udalosti mi to príde hrozne neprístojné. Ja som sa bez opýtania vnútil a žiadne úctivé poďakovanie si teda nezaslúžim. A celé je to ešte skomplikované „slušnosťou“ – čo keď len nevedeli povedať nie, prijali moje vnucovanie sa a ďakovali mi, lebo je to „slušné“? To by bolo ešte horšie. Chcel som primárne aby návštevníci zažili plný zážitok. Keby som videl, že ich to baví, mal by som z toho samozrejme pocit satisfakcie, to áno. Ale kvôli úcte alebo poďakovaniu organizátorov som to, pre Boha živého, naozaj nerobil (to už som možno skôr chcel, aby ma prijali do svojich kruhov, ale takýmito excesmi sa bojím, že skôr vzniká skôr odcudzenie, napriek tomu to nepoučiteľný robím zas a znova; zdá sa, že v krátkodobých horizontoch som výrazne viac goal-oriented ako relationship-oriented a myslím si, že mi to "just do it" spätne nejako prejde, že to pomohlo dobrej veci).

Moje správanie to samozrejme neospravedlňuje.

Preto prosím všetkých, ktorým som takto urazil, demotivoval či inak im ublížil, o prepáčenie. Dúfam, že nabudúce to spravím dôstojnešie (áno, dôstojnosť, to je to čo som ignoroval; sorry; ごめん なさい、ばかです).

P.S.: A ešte som pokazil kauzu uterák. Tam ale nebol žiadny zlý úmysel, to bola len moja nevedomosť, že sa to tak robí (keď svojim potom kvapkáte na pad, potom to utrite). Ja totiž svoj neutieram, zaschne. Aj som si príslušne poučený chcel ďalší deň svoj uterák pribaliť, ale som zabudol, a aj som chcel nezabudnúť aspoň po sebe poutierať erárnym, ale aj na to som si spomenul len raz ;-( ). Ja už budem lepší. Snáď.