Bezútešnosť bytia

Keďže zatiaľ nepršalo, a jesť mám čo, pozorujem bezdomovecký život iba z niekoľkých jeho stránok. Po dnešku mám dosť veľký pocit bezútešnosti.

V podstate len zažívam rozšírenie predchádzajúceho zážitku z Tesca. Bezdomovec nie je považovaný za človeka (hodného úcty/dôstrojnosti). Poviete si, môže si za to sám, veď svojej dôstojnosti sa sám vzdáva za jedlo, peniaze a podobne, a svojim viditeľným fyzickým rozpadom (ja by som dodal, že aj psychickým).

Bežní ľudia len rýchlo odvrátia zrak a tvária sa, že rozmýšľajú, to je vec síce smutná (a myslím, že by si to každý mal zažiť na vlastnej koži, len pre ten pocit), ale najhorší sú príslušníci silových zložiek (štátni policajti, mestskí policajti, SBSkári).

Moje doterajšie pozorovanie je, že ich nepríjemnost rastie presne v tom poradí, ako som napísal. Štátni sú zväčša slušní a úctiví bez ohľadu na to, ako kto vyzerá, zaujíma ich len to, či neporušujete zákon (iná vec je, že keď tzv. vyzeráte podozrivo, častejšie vás kontrolujú). Možno sa im to nie vždy páči, ale mám pocit, že to proste takto musia. Legitimujú, spýtajú sa, čo robíte, či máte zbrane, drogy alebo prekurzory, vykomunikujú vaše meno a ČOP s centrálou a povedia, že je všetko v poriadku.

Mestskí policajti, to už sú ľudia, ktorí buzerujú omnoho radšej, a správajú sa omnoho menej slušne. Ešte stále majú aké–také pravidlá, ktoré musia dodržiavať, musia mať nejakú inteligenčnú úroveň, ale myslím, že kritériá na nich sú predsa len menej striktné ako na štátnych. Stretol som jedného, ktorý na mňa, spoza tmavých okuliarov, s pôžitkom z moci, ktorú má, zahulákal „[my sa o chvíľu vrátime, a keď tu ešte stále budete, tak] Keď to nepôjde podobrotky, tak to pôjde po zlotky!“ (a pritom na mňa mával niečím železným, čo mal v ruke).

SBS (a to som možno ešte nestretol celý výkvet), to je zberba, ktorá nemusí vedieť nič, len čítať, písať a byť nepríjemná. Dnes ma vyháňal jeden z Tatracentra. Ten bol ozaj vypatlaný. Nielenže bol schválne nepríjemný a dorážal, nech zmiznem _teraz_ a _okamžite_ a či mi netreba pomôcť, samozrejme pri tom skĺzol do tykania, ale smerom k môjmu otvorenému notebooku, ktorý som ukončoval, povedal: „Tú krabicu si zatvor!“ To naozaj musí Tatracentrum prenajímať SBSkárov, ktorí nevedia, čo je notebook (a nie, nebol starý, bol cca ako ja, alebo o pár rokov mladší)???

No a tá bezútešnosť bytia má aj ďalšie dimenzie. Napríklad človek omnoho jasnejšie cíti svoju úbohosť a samotu, než keď má tzv. strechu nad hlavou a základný servis k tomu. Teraz nenariekam za tým bytom a servisom (hoci okúpať sa a vyprať si veci by sa mi už zišlo), teraz komtemplujem nad tým, ako je lúzerské postavenie v tejto pozícii vnímané omnoho intenzívnejšie.

Nájde sa zopár výnimiek, či už medzi bežným ľudom (že sa niekto prihovorí), alebo medzi SBSkármi (zažil som aj takého; nejaká stará pani doňho dorážala, aby ma vyhnal, že tu nemôžem byť, špatím mesto, a tak ďalej, poznáte tie typy, ktoré vedia všetko najlepšie a musia to hneď ísť zariadiť, ale on mávol rukou a nenechal sa), ale to sú výnimky.

A potom je tu také hryzenie svedomia. Aj teraz, aj v tom Tatracentre, aj v tej príhode o výnimočnom SBSkárovi som vlastne robil nekalú vec. De facto som porušil prikázanie, lebo som kradol. Kradol som síce veľmi malú hodnotu (rádovo centy), ale kradol. Musím priznať, že tento druh krádeže som robil aj s Kikou, keď sme boli v meste, ale nie v takom rozsahu, v akom to robím teraz. Kradnem totiž elektrinu. Na verejných miestach sú zásuvky, a je v nich často aj prúd. Keď človek prekoná prvotný ostych, tak sa proste pripojí a ťahá, aj keď, je to z cudzieho, je to bez povolenia, je to proste, nie úplne správne. S Kikou sme si takto pripájali notebook v Starej Tržnici blahej pamäti. Teraz to robím na rôznych miestach, kde viem, že to funguje. Aj práve teraz, keď píšem tento článok. Čo s tým?

A čo vlastne so mnou? Včera a predvčerom som stretol po jednom vzácnom druhu človeka, totiž, obaja, informovaní o detailoch, neodsúdili ma tak ako všetci predtým, nebrali mi Kiku, nezakazovali mi získať ju späť, ba dokonca boli ochotní ma v tom získaní podporiť. To je veľmi dobré. Ja som si myslel, po tom, ako mi všetci moji „priatelia“ dovtedy Kiku jednohlasne brali, že taký nik existovať nebude. Ale bezútešnosť na mňa dolieha, stále. Napríklad z debilných SBSkárov.

Mám aj zopár pozvaní na dlhodobé návštevy. Chcem nájsť ešte niekoľko takých ľudí. Dano Pastirčák mi vravel, ako táto moja hra na bezdomovectvo je blbosť a určite nikam nevedie a mal by som s tým hneď prestať a že mi ruksak aj s notebokom ukradnú. Zatiaľ je to naopak. Bez tohto bezdomovectva by som asi nestretol tých, ktorých som stretol. A obohacuje to môj pohľad na svet. Zažiť takéto niečo, to je ako prečítať si 1984 alebo byť nedobrovoľne zavratý v blázinci (a vidieť, kto je kto). Nepríjemné, ale obohacujúce veci – teraz som za to, že som v tom blázinci bol, pomerne vďačný – nie za to, že by ma nebodaj vyliečili, to som im nedovolil – ale za to, ako som videl to, čo všetci dostávajú prezentované zvonku, zvnútra.

Zahrajte sa aj vy na bezdomovcov, nejaký ten týždeň.