Voda v Brne

Že v Brne majú vodu, asi málokoho prekvapí. Lenže v Brne majú aj jednu veľmi peknú vodu.

Obzvlášť silne som s ňou bol spojený včera. Najprv som si čítal pekné slová o vode a o samote a o smutných vodných sliepkach. Sú napísané kovovými písmenami na kovových prstencoch okolo tej peknej vody (ktorá je tiež v kovovej vaničke. Možno je to všetko meď. Ale asi to bude nejaká zliatina). Tie slová napísal pekný (neviem, nakoľko navonok, nevidel som ho) ujo, ktorý bol na úplne najvonkajšom prstenci aj podpísaný, a volá sa Jan Skácel. To je ujo, ktorý píše z písmeniek také malé veci, ale pekné.

V strede bola, ako som spomenul, taká vanička. Ale skôr miska, lebo bola radiálne súmerná. Misku asi pripomínala najviac. Aj mala také guľovité vnútro, ako majú misky. Ale zvonku mala kolmý držiak, takže vyzerala ako valec. Ale zvnútra to bola miska. Alebo možno by sa dalo povedať, že je to stojaté umývadlo, keď to má kolmé boky a priehlbinu na vodu. Ale budem mu aj tak hovoriť miska. Akurát, že to bola veľmi veľká miska. Asi päť metrov mohla mať v priemere. A v strede mala odtok, ako vaňa. Alebo ako umývadlo.

Robila všeličo pekné (tá voda). Najprv rástla, už bola skoro plná celá vanička, keď som k nej prišiel. Bola plnená zospodu, a odtok mala uzavretý, takže jej dovtedy nepokojná hladina sa pomaly ustaľovala, bola stále pokojnejšia a pokojnejšia. Hoci úplne rovný stav nedosiahla nikdy. Lebo sa už naplnila až po okraj, a keďže tá miska bola postavená presne, tak sa začala prelievať cez okraj, ale všade, po celom obvode. Hrozne pomaly, ale videl som, že už sa prelieva. Liala sa popod prstence s písmenkami z kovu poukladanými podľa Jana Skácela.

Potom jej hladina prestala byť pokojná. Začala byť plnená agresívnejším prúdom, takže vyzerala akoby vrela, a aj prelievanie cez okraj bolo silnejšie. Také, že ho bolo vidieť aj z lavičiek.

Keď som videl tú veľkú vaničku/misku plnú vody aj tou „vriacou“ vodou kvôli tryskám, z ktorých bola napúšťaná, vravel som si, že táto fontána vyzerá, ako by bola priam navrhnutá na kúpanie. Voda by síce bola studená, ale priestoru bolo dosť, vody tiež a trysky by pridávali efekt masážnych trysiek. Nie, nešiel som si to vyskúšať. Ale predstavoval som si, že nejaký openminded bezdomovec alebo hoci len britský turista (prvý kompletne namydlený, druhý pravdepodobne nie) by tam pokojne mohol vliezť a vyskúšať brnenské jacuzzi. Lenže, ako očakávam od ľudí len to najhoršie, predstavoval som si, že to má nejaký dozor a manuálne ovládanie, a len čo by tam niekto vliezol, hneď by otvorili odtok naplno a bolo by, ako hovoria Česi (a možno aj Moraváci), „po ptákách“.

Nejakú chvíľu sa prelievala prúdom von. Potom, možno po piatich minútach, možno ešte neskôr, otvorili odtok. Voda začala vytekať von. Ako sa hladina znižovala (a trysky bolui stále pustené), začalo postupne „vrenie“ pod tryskami čo tvorili kruh najbližšie k okraju byť silnejšie a silnejšie, až sa ukázal prúd vody a po úplnom odkrytí trysiek bol do výšky asi pol metra. Lenže vody bolo ešte stále dosť. Trysiek je tam v skutočnosti viac, v štyroch úrovniach od okraja po stred. Takže sa to isté začalo diať aj s tryskami, čo boli bližšie k stredu, až sa ukázali aj tie, začalo to isté ešte raz a ešte raz. Až voda odtiekla úplne a už tiekla len tá čo prichádzala z trysiek. a bola tak tridsať centimetov nad horným okrajom, tým, cez ktorý sa predtým voda prelievala.

Potom zapli všetky trysky na plný výkon. Tie vystriekli asi meter alebo aj vyššie nad okraj, čo by mohol byť pekny efekt sám osebe. Ja som ale bol fascinovaný inou zmenou. Zmenilo sa totiž aj množstvo vody, cez trysky teraz tieklo možno dvakrát alebo trikrát viac vody ako predtým, a krása sa ukrývala vo vnútri vaničky. Bolo len treba byť blízko, stojac na kovových prestencoch (a možno aj na kovových písmenkách rozložených podľa Jana Skácela) a vidieť dovnútra. Zvuk zosilnel, voda padajúca z metrovej výšky sa po dopade odrážala do stredu a tvorila alternatívne prúdy mimo tých produkovaných samotnými tryskami, a hlavne, v odtoku samotnom to hučalo a bublalo ako vo vodopáde, prevaľovali sa tam množstvá bielej peny, za hukotu miznúce v hlbine ale nahradzované novými a novými. Ťažko sa mi to opisuje, slová sú, síce dobrý, ale nie dokonalý, nástroj. Treba byť pri tom. Keby som zostal tak blízko, ako som bol, skončil by som asi veľmi mokrý, tak som poodstúpil, ale tak, aby som to, čo sa deje v strede, ešte videl.

Potom vrátili výkon trysiek na pôvodnú hodnotu, vodopád a hukot sa utíšili, pristúpil som bližšie, aby som videl nielen stred, ale celé vnútro. O nejakú chvíľu pustili trysky na plný výkon zasa. Poodstúpil som teda tak, aby som videl hučiaci odtokovodopád v strede. Keď začala voda zasa vystrekovať len nejakých tridsať centimetrov nad okraj, vrátil som sa. Keď počal znovu hučať vodopád, odstúpil som tak, aby som naň ešte videl. A znovu. A znovu. A znovu. Neviem koľko krát. Myslel som aj na to, či to naozaj nepozoruje nejaký ujo v nejakom velíne a nestrieda to naschvál tak dlho, aby ma už konečne odohnal. Ale nechcel som sa nechať odohnať. Chcel som zažiť celý cyklus brnenskej vody vo vaničke s písmenkami Jana Skácela.

Odhadujem, že asi po hodine bol odtok uzavretý a s tryskami pustenými na pol plynu začala byť vanička plnená znovu. Nastal postupný opačný efekt k tomu, aký som videl pri vypúšťaní. Prúd vody postupne slabol, až bol pohltený. A znovu, a znovu, a znovu. Vanička už bola zasa skoro úplne plná. Myslím si, že v poslednej fáze, v tej, v ktorej sa upokojuje hladina a blíži sa k samotnému okraju, sú vypnuté všetky trysky okrem úplne vnútorných. Aby voda prestala „vrieť“. Nechcel to testovať. Nechcel som tento vodný cyklus rušiť. Celý čas som ho pozoroval, chcel som to dokončiť.

Keď už bola voda už–už na preliatie, položil som prst do stredu rímsy, cez ktorú sa mala preliať. Bolo vidieť, ako sa postupne snaží preliať, ako sa „koniec“ (alebo začiatok, ako kto chce) vody centimeter po centimetri malými prískokmi blížil, až som ho nakoniec ucítil a voda sa začala pomaly prelievať.

Napísal som prstom Kikine meno do jemne sa lejúcej vody a vrátil sa na lavičku. Mal som pocit, ako by som sa hodinu modlil. Boh je predsa, okrem iného, aj v povznášajúcej kvalite existencie, ktorú inak asi nazývame krásou.

Chcete ma súdiť? Za hodinovú modlitbu brnenskej vode Jana Skácela? Nesúďte, zastavte sa tam na tú hodinku sami.

Kým neprídete bližšie, ani neviete, že tam také niečo je. Z diaľky to vyzerá ako bežná, ničím zvláštna fontána na námestí. Svobody. Brno.