V podstate

V podstate ani neviem, čo mám písať. Môže to byť tým, že nepíšem pre obsah, ale ako maskovací manéver. Oprel som totiž batoh o stenu a pod ňou som pripojil do zásuvky svoju predlžovačku, a do nej mobil a notebook. Pán Boh ma za toto svinstvo môže trestať tým, že mi zruší inšpiráciu a kreativitu.

A Pán Boh je sadistiská sviňa už len preto, že mi vzal Kiku a nevracia mi ju späť.

V postate ešte neviem, čo je to byť bezdomovec. Ešte som si poriadne neuvedomil, že to nie je hra a že keď bude zle, nemám ju ako ukončiť a vrátiť sa do bytu (napríklad ešte nepršalo). Navyše mám nejaké peniaze – v podstate môžem ísť do potravín a kúpiť si chlieb a niečo k tomu.

Ťažko sa mi odopiera luxus. Napríklad zmrzlina. Alebo klasická tyčinka Bounty, ktorú som si vždy kúpil pri návšetve potravín (vzhľadom na byt a chladničku som tam nebol každý deň) a zjedol ju cestou na trolejbus. Zatiaľ som vydržal, hoci som si zasa v akcii kúpil tvrdý syr. Ešte nesmrdím tak, aby som musel urýchlene vyprať všetko čo mám na sebe vrátane seba. V podstate nemám šancu zistiť, aké je to byť naozaj takým bezdomovcom ako tí, čo tam u sú dlhšie a vidieť to na nich. Tí nemajú ozaj nič. Ja mám furt matku, ktorá sa mi snaží posielať nejaké prachy na účet, aj keď tvrdí, že už pomaly nemá z čoho a prestane mi platiť mobil. Mobil by som chcel zachovať len z dvoch dôvodov – aby som mohol zdvihnúť, keď mi zavolá Kika, a aby som mal internet, ktorý mám teraz cez mobil všade na Slovensku (aj abroad, ale za roamingové ceny, tj. ako keby nebol). A som rozmaznaná lenivá voš, keď sa mi máli free wi–fi v centre Bratislavy a chcem ešte aj vlastné pripojenie, ktoré funguje všade.

Takže, ja som skôr sviňa, ktorá má s bezdomovcom spoločné len to, že nemá strechu nad hlavou. Aby ušetrila na nájomnom (o hypotékach mi nehovorte; to sa mám na celý život upísať len kvôli takej blbosti ako je vlastný byt?). A príživník. Neviem, ako prežijem zimu, čakám, že ma niekto zachráni, alebo budem obchádzať známych a u každého sa zdržím toľko, aby som to prežil. Rozmýšľam aj o tom, dostopovať na Kanárske ostrovy, a tam je furt 22 stupňov, aj v zime.

Teraz sa tí čo vraveli o chlapčekoch, kolobežkách, dospelosti, zodpovednosti a podobných témach uškŕňajú a vravia si, že sa opakovať nebudú. Však nech sa ani neopakujú. Ja som im nerozumel ani vtedy, a nerozumel by som im ani teraz.

Bol som cez víkend (teda v sobotu večer a v nedeľu do poobedia) vo Vrbovciach. Bol som u Bicáka na omši, as usual. Lenže ja už sa ho tak trochu bojím, a dosť ma to serie. Bojím sa ho, lebo má rád takú tú teóriu o odmietaní, vyjednávaní, prijatí, neviem od koho, a keď by sa na mňa pozrel takouto prizmou, mohol by (hoci iba v duchu) skonštatovať, že ešte furt s Bohom kšeftujem alebo trucujem, a že ma to proste musí časom prejsť. Čo je pre mňa skoro to isté, ako keby mi bral Kiku. Pritom on bol asi jediný, ktorý sa k tomu, aby sme s Kikou boli znovu spolu, vyjadril kladne (modlil sa za to, aby Pán dal to, aby sme mohli znovu začať spolu; hoci to už bolo dávno, nik iný to zatiaľ, podľa mojich informácií, neurobil). Ale aj tak sa ho bojím, čo keď si to už nemyslí? A keď si to myslí a urazí sa? Je to hrozné.

Takže som nebol v stave, aby ma jeho omša nadchla.

A to vlastne tiež považujem tak trochu za zradu (moju zradu jeho, aby nedošlo k nedorozumeniu).

Potom som zistil, že autobus do Myjavy ide až o 12:00 a do Senice až o 13:00. A zdalo sa mi ako lepší nápad ísť do Senice, že je to tade asi bližšie a ušetrím a možno odtiaľ chodí aj viac autobusov ako z Myjavy). Anyway, tak som teda premietal, či ísť aj na evanjelickú (oni to vlastne volajú služby Božie, ale ja to všetko volám omša). Napísal som noc predtým depresívnu SMS tamojšiemu evanjelickému farárovi, ale neodpovedal, hoci mi doručenky došli. Tak som premietal, že ma možno nenávidí, veď vlastne vylepil na svoj kostol (ako som to v tú noc bol zistil) letáčik proti násiliu na ženách, všetky tie kydy, ako ho musia osrať, tak asi preto, lebo mu niekto povedal o Kika a o mne, a tak ma vlastne nenávidí. Ale šiel som nakoniec.

Bolo to tam také typické, ako to uňho chodí; teda de facto dedinský kultúrny program vedený farárom a obsahujúci spev, čítanie z Písma a kázeň, okrem iného. Dokonca tam bol aj hosť, neboli to síce „naši ochranári, ktorí nám kosia naše krásne lúky“, ale bol to istý Nemec Oliver, ktorý tam bol zrovna na návšteve, a ktorý tam rok predtým civilkoval (jak môže Nemec civilkovať na Slovensku?). takže si naňho domáci pamätali (zhodou okolností aj ja, lebo sa s ním lúčil v roku 2008 (alebo 2007?) práve vtedy, keď bola aj Bučková).

Tam som zistil, že ma (ešte zatiaľ) nenenávidí, a na SMS mi neodpovedal, lebo som mu písal na iné číslo, než zrovna v tú sobotu používal. Hm. Ešte ma ponúkol obedom, pozval na nešpory, že ma biskup odvezie do Jura, a odtiaľ mám do BA kúsok (biskup ma odviezol až na električku do Rače), a ešte sa opýtal, či na tých nešporách nechcem mať preslov, čo som mu vyhovoril, tvrdiac, že to určite nie, lebo som bezbožník.

Na tej omši (teda – službách Božích) mal kázeň biskup Filo – ten bývalý generálny – teraz chodí v nedeľu často do Vrboviec a trochu sa tam realizuje – a čítal (to je zvláštne, zdalo sa mi, že tie čítania sú rovnaké u katolíkov aj u protestantov – resp. dosť sa prekrývali) z evanjelia to o prvých, poslednýcn, deťoch a tak. Niekoľko odstavcov venoval aj poslednému veršu „a vzal dieťa, posadil ho medzi nich, objal ho a povedal: ‚Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto mňa prijíma, ten nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.‘ “ (ak necitujem presne, sorry, je to spamäti). A rozhovoril sa o tom, že takýchto detí, ktoré potrebujú niekoho, kto by ich prijal a dal im lásku, je mnoho. A nie sú to len deti, ale napríklad aj starší ľudia, ktorí potrebujú, aby ich, namiesto ich matky a otca, niekto prijal, lebo majú pocit, že ich všetci opúšťajú. Ľudí v produktívnom veku nespomínal, ale aj tak sa mi tisli slzy do očí, lebo hovoril o mne (nie len o mne, nijakú exkluzivitu si neosobujem).

Už veľmi dávno som došiel na to, že mi chýba láska, že som nedostal tú dávku, ktorú som dostať mal, a že hľadám, kto by bol ochotný mi ju doplniť. Že mi rodičia síce dali veľa starostlivosti, ale lásky som cítil málo. Keď to po mne chcú (nejakí ľudia) vysvetliť, neviem to. Ale viem, že je to tak. Preto som pri návšteve psychoterapeutky povedal, že potrebujem affirmation therapy (tú prapôvodnú, ktorá sa dá vygoogliť cez „emotion deprivation disorder“), a ona si myslela, že mám problém so svojou homosexualitou (lebo a.t. je dnes používaná na nich, aby to akože nejako zvládli prijať). (Nakoniec to skončilo zle s tou psychoterapeutkou, lebo chcela zostať nezúčastnená, a ja som nechcel „gumového panáka, ktorý chce vždy to, čo klient“, na tomto metaspore som zaplatil cca 10 sessionov, než to umrelo).

A teraz, možno po roku, mi to biskup Filo pripomenie znovu. Tak, tak. Potrebujem lásku. Dostávať, áno, dostávať, pre tých, čo furt melú o dávaní, a zopakujem to ešte raz, dostávať. Chápen Sie?

To bol jeden zdroj problémov vo vzťahu s Kikou. Ona mala dve roly. Jedna rola bola moja žena, teda partner do spoločného života, sprevádzajúci jeden druhého do neba a aj tam tento vzťah pokračujúci v tom zmysle, že tento a práve tento vzťah je ten špeciálny, skrze ktorý sa človek naučil milovať a ďalšie cnosti, a stále aj v nebi pokračuje a zdokonaľuje sa (Kika vravela, nie raz, o „vzrastaní v láske“, teraz by sa tomu len trpko zasmiala, ten Satan sviňa hovädo psychopat nevie, čo je láska, nech ju neberie do úst), ako o tom píše Évely (a z toho dôvodu ma hrozne desí predstava, že si Kika oficiálne vezme namiesto mňa niekoho iného. Niet neba bez Kiky, a to nie akejkoľvek Kiky, ale Kiky, ktorá je mojou manželkou a netvrdí, že nie).

Lenže tu ešte bola druhá rola, o ktorej som ja vedome nevedel, resp. nevedel že sú dve a naformulovať ich teritóriá, a to rola tej, ktorá mi dopĺňa lásku, ktorú som nedostal. Nie je správne nazvať túto rolu matkou – to nie je rola matky, rola matky toto robí svojmu dieťaťu, kým je dieťa, ak je to dobrá matka, ale rola opravára nie najvydarenejšej matky smerom k dospelému človeku.

Tieto roly sa prekrývali a to muselo viesť k hroznému chaosu, lebo som mohol napádať jednu rolu za chyby druhej, alebo ona používať jednu rolu na mieste, kde mala byť druhá – kým sa to robí podvedome, tak tam môžu byť opakované nedorozumenia a dokonca sa môže populárne skonštatovať, že „sa k sebe nehodíme“ alebo „nerozumieme si“ alebo podobná blbosť na základe ktorej sa vzťah ukončí.

My sme s Kikou ale boli stvorení jeden pre druhého. Láska je vec rozhodnutia, a každá dvojica si nerozumie, čím dlhšie sa spoznávajú, tým menšie je to nerozumienie si. Zabiť vzťah na základe „nerozumieme si“ je príznakom lenivosti, ničoho iného.

Mať v roli ženy niekoho iného je jednoznačne nevera. Mať v roli oprávára nedostatočnej vývinovej lásky niekoho iného by asi verejnosť tvrdila, že nie je nevera. Problém je, že sú tam styčné plochy (napríklad blízkosť – nemusí, ale môže byť aj fyzická). Nieto lepšej osoby na rolu o.n.v.l. ako je Kika. Bojím sa, že keby som tam mal niekoho iného, nevera by to bola.

Ale keď tam nikto nebude, bude veľmi zle.

Už teraz si niekedy vravím, že nenávidím Boha.