Stretol som, alebo o pomáhačoch a pomáhaných

Stretol som dnes cestou do offisu mladého človeka. Tohoto už druhý krát v živote. Tak ako predtým, aj teraz odo mňa pýtal euro. Spoznal som ho, takže nemusel hovoriť ešte raz to, čo hovorí stále – že je prepustený z detského domova atď.

Nejako sa medzi nami rozprúdil rozhovor. Inak, to, čo tí prepustení z detských domovov robia po pustení do džungle a ako je to celé podivné ma z času na čas trápi. Túto liečbu šokom nemajú slabo pripravení jedinci dosť dobre šancu ustáť, si myslím, súc sám slabý jedinec. Mám z toho rozhovoru dve hlavné vnemy,

Prvý – omieľanie témy pomoci. Onen mladý človek mal neustálu mantru – a ja by som mu ju nemal mať za zlé – že potrebuje nájsť človeka, ktorý mu pomôže platiť nájomné, lebo len keď bude mať zaplatené to, môže ísť pracovať. A potom dačo iné, a potom zasa toto. A zasa niečo iné, a zasa toto.

A pomimo povie, že boli ľudia čo mu pomohli aj vyššími sumami. Ja na to, ako to, že ste sa neodrazil a nezačal zarábať na to nájomné (lebo o tom to má byť, že peniaze z tej pláce za tú prácu zaplatia aspoň to zázemie na ďalšiu prácu – že to musí byť viac než minimum na udržanie v tomto diabolskom kolobehu je iná téma)? On, že „Jáj, to bolo dávno!“ a že vtedy nemohol pracovať, lebo má rakovinu a lepok a vtedy ho tá rakovina držala dolu, teraz by mohol. Aj keď to vyzerá ako výhovorka, nepokladám to za vymyslené.

Mám z toho zlý pocit v zmysle, že ten človek už uviazol v akomsi bludnom kruhu čakania na prvotnú pomoc, po ktorej už budú veci lepšie, a sakra ťažko mu vysvetľovať, že to takto nefunguje, obzvlásť keď ja robím to isté.

Hrozne to demotivuje pomôcť, a hrozný je pocit, že keď niekto je naozaj na tom tak zle, že tú pomoc očakáva, tak tí ostatní mu just len práve preto nepomôžu.

A k druhému vnemu.

Kedysi som v rádiu počul o pani Müllerovej, Vlada Müllera sestre ergo Richarda Müllera tete. Ako táto na staré kolená pomáha ľuďom vypusteným z detských domovov do divočiny (moje pomenovanie, nie jej). Samozrejme s nejakými pravidlami.aby tá pomoc viac neškodila atď. Aj som sa potešil, že takí ľudia sú, čo aj niečo robia.

I som sa dnes opýtal toho mladého človeka, či za ňou bol. A v odpovedi plnej hnevu a ďalších prímesí mi odpovedal, že chodiť za ňou je zbytočné, pekné rečičky, ale jeho že neprijala, nemá čas atď. A že vôbec nepomáha, len hrabe tie peniaze pre seba. Tónom absolútne typickým, ktorý poznám aj od svojej mamy. Tónom, ktorým chudoba nadáva na vrchnosť.

Aj som sa snažil trochu mu naznačiť, že tento nenávistný tón k ničomu dobrému nevedie, ale on len, že on nezávidí, nech sa tými peniazmi zadusia. Ale zasa plný trpkosti.

Nesedí mi s mediálnym obrazom ktorý som mal z tej rozhlasovej relácie.

Ku koncu rozhovoru (a myslím si, že práve táto téma k tomu, že to bol koniec rozhovoru, prispela) som sa opýtal, či bol za Srholcom. Spomínal stále dookola tú čistotu, že musí bývať aby sa mohol osprchovať, inak ho vyhodia z každej roboty. A z kadejakých článkov a rozhovorov som vedel, že na toto si Srholec dáva pozor.

Nuž, citujem: „Hej, bol. Čistý buzerant! ,Umyjem vám chrbátik?‘ “. A o tom, že nemá potrebu aby mu umývali chrbátik.

Zasa mi to nejako nesedí.

Zdá sa, že „klienti“ to všetko vidia nejako úplne inak. Dosť som z toho konsternovaný.

Spomenul som si ešte na jeden starší príklad. Stretol som raz na Obchodnej takú staršiu divožienku (medzičasom povedala, že má šesťdesiat, ale hádal by som jej menej), prihovorila sa mi ako som sedel na schodoch City Centra. Nejako došla reč na Dana Pastirčáka, sám som ho otravoval svojim príbehom, mal som dojem, že ľudí v duševnej / duchovnej núdzi prijíma.

A povedala mi, že on je len taká namyslená figúra (moja pomenovanie ako si pamätám ten obsah, lebo citáciu už nedám, nie jej). A pridala príklad nejakého jej mladého kamaráta, ktorý bol na tom zle, pomýšľal na samovraždu, umrel mu niekto blízky, detaily si nepamätám, a ako ho doviedal na Cukrovú. A Dano Pastričák ich vraj neprijal, lebo že to nemá zmysel, takým ľuďom sa nedá pomôcť, to na nich znovu príde, niečo v tom zmysle.

Ja nehovotím, že všetci títo „ľudia pomoci“ sú povinní pomôcť vždy a každému. A zrovna Daniel Pastirčák má diár určite plný (aj so mnou si dohadoval čas).

Ale tá nahnevanosť chudoby na týchto ľudí, a anekdotické prípady neochoty, neprijatie, nepomoci? Desí ma to – či už prípadná pýcha a izolovanosť darcov od klientov, alebo tikajúca bomba nasratej (a majúcej pocit zrady) chudoby; a neodbytný pocit, že si to tá chudoba týmto hnevom voči inštitúciám a osobám, čo sa im snažia pomôcť, akurát dokonale kazí (a ešte sa v tom medzi sebou utvrdzuje).

A čo s tým nešťastníkom? Po spomenutí Srholca ukončil rozhovor s tým, že musí ísť zháňať tie peniaze a išiel žobrať od ďalších. Mal som už chuť mu dať drobné, ale neutekal som za ním.

Ak máte silnú potrebu mu niečo povedať (alebo dať), možno je ešte stále na Poštovej.