O bábätkách, sviečkach a Vianociach

Niekedy v októbri som bol v meste a skončil u františkánov na omši. Okrem iného tam spomínali nejakú kampaň Fóra života, v rámci ktorej bolo možné kúpiť Sviečku za nenarodené deti a v jeden určený deň ju nechať horieť na okne. Kúpil som si ju.

A ostala mi v batohu. Znovuobjavil som ju dávno po určenom dátume. Nuž čo; bol som zo seba frustrovaný, ale nakoniec som si povedal, že ju zapálim na Vianoce. Tie sú tiež o bábätku.

Už horí. Je dosť veľká, aby vydržala do rána.

A dnes sa do tohto vzorca dostalo ešte jedno bábätko. Narodilo sa susedom z domu niekedy na jar alebo začiatkom leta. Aj som ho niekoľkokrát videl. A počul, keď plakalo. V lete mávam otvorené aj v noci. Zatiaľ čo jedni (iní) susedia, ktorí sú psychopati a hlasno a veselo sa na svojej loggii bavili pravidelne od pol jednej do šiestej (ráno), a prekážali mi veľmi, keď som počul to bábätko, neprekážalo mi. Plačúce bábätko je normálna vec, na ktorú sa človek nehnevá; psychopati so zvučným hlasom sú iná káva.

Tešilo ma, že má v dnešnej dobe niekto bábätko. Aj som chcel to bábätko občas podržať a porozprávať sa a tak, ale ako sa bojím ľudí, neopýtal som sa na to jeho rodičov, lebo tí mali starostí dosť. Malo totiž problém, zdravotný, so srdcom (podrobnosti neviem a keby som vedel, tak ich tu nebudem vypisovať). A tak som predpokladal, že už tak sa oňho boja dosť, ešte aby sa báli či mi nevypadne alebo čo.

Dnes som na schránke našiel oznámenie. Bábätko umrelo, pohreb bude tam a tam vtedy a vtedy, príďte.

Asi pôjdem.

Tags: