List psychoterapeutke

Dobrý deň,

neviem, či začiatok tohto listu nevyznie agresívne, ak áno, nič s tým asi nespravím, ale možno je to len tým, že egoizmus vyzerá agresívne, ale: bol som smutný z toho, že ste si na mňa na sviatky nespomenuli a nenapísali mi mail, tak ako minulý rok. No ale, tak je. Hoci je to škaredé a vy by ste pokojne mohli zaradiť medzi "control patterns", na ktoré nemám právo.

Na druhú stranu, na čo by to bolo dobré? Minulý rok ste mi poradili dr. N., a ako to dopadlo. Raz som ju telefonicky naivne skontaktoval, a potom už nič, lebo som sa jej, kvôli tomu, že pomáha obetiam domáceho násilia, bál. Veď to predsa musí robiť preto, že to považuje za správne (ha, zasa ten istý pattern ktorý to celé blokoval u Vás), a teda ja som podľa nej agresor. Predsa nebude pomáhať agresorovi, aby sa znovu dostal k obeti, a ak by to aj predstierala, tak len preto, aby tomu nejako sofistikovane, prácou s mojim podvedomím, zabránila. Ani to, že sa venuje logoterapii, čo je inak pomerne veľké plus, nezabralo (a musím priznať, že zafungovali aj iracionálne nízkoúrovňové strachy, lebo keď som ju počul v telefóne, vyrobila sa mi na základe počutého hlasu predstava nepríjemnej staršej panej, ktorá ma akurát bude hrešiť za to, aký som zlý).

Ak si myslíte, že som sa zachoval blbo, a že by som to s ňou predsa len mal skúsiť, lebo x mojich vyvodení nie je pravda, dajte mi vedieť (ja viem, nerada presviedčate, ale ja to asi potrebujem, zrejme nejaký mechanizmus, ktorým si overujem, či to tá druhá strana myslí naozaj vážne, resp. žiadosť o pomoc so svojimi strachmi).

Nedávno som si pozeral (občas to robievam), nejaké stránky na Wikipedii, ktoré sa týkajú psychiatrických diagnóz (také tie xxx personality disorder) a im podobné. S hrôzou som zistil, že za poruchu považujú asi aj to, že tak veľmi chcem byť s Kikou, resp. že bez nej nechcem/neviem žiť, že to volajú codependency a že sa toho človek má zbaviť. Dosť veľa z diagnostických bodov, ktoré tam boli, som spĺňal, vôbec sa mi to nepáčilo, a ešte viac som zazlieval svojej matke, že je, aká je, lebo som mal pocit, že keby som ich preložil do slovenčiny, spravil z nich áno/nie „test osobnosti“ a dal jej ho vyplniť, tak všade dá „áno“.

Ale zasa, pri codependency písali, že človek na ktorého je človek fixovaný sa rýchlo zmení, dôležité je to fixovanie, tak neviem, či to tak úplne sedí. A vlastne, nech si čítam skoro ktorúkoľvek z tých disorders, tak sa mi zdá, že na mňa sedí (antisocial, avoidant, borderline, dependent, depressive, histrionic, narcissistic, obsessive-compulsive), ale nie vždy úplne.

Zúfalstvo nad tým, ako si Kika stále viac a viac zvyká na to, že súčasťou pravidiel tohto sveta je „Vojčík je od Zlého“ vo mne živí sebadeštrukčné tendencie. Včera som si zasa, po dlhom čase, skúšal slučku. Už dávnejšie som vynašiel plán, ako obísť to, že vždy na poslednú chvíľu to akosi neurobím pomocou fľaše rumu (ku ktorej som prišiel nie vlastnou vinou, nepijem) a kombo efektu: za prvé, alkohol mi naruší termoreguláciu, takže v noci zmrznem; za druhé, keď budem vylezený na strome a s nainštalovanou slučkou, po väčšom množstve alkoholu sa neudržím a odvisnem; za tretie, ešte možno nastane aj otrava alkoholom. Na toto využívam svoje talenty, ktoré som mal rozmnožovať, a nie takto zakopávať do zeme. Okrem toho, približne posledný mesiac ma prenasleduje pocit, že by som si asi mal odrezať penis. Všetci nadávajú, ako chlapi len myslia vtákom, aj jej otec mi svojho času povedal, že vie prečo to robím („to“ bolo „obťažujete mi dcéru“, hrozne ma to nahnevalo, aké „obťažujem“?): lebo chcem sedemnástku do postele. Jemu je to proste jasné.

A aj keď sa mi občas prehrá v hlave sekvencia, že to robím s nejakou inou, tak vždy to buď stopnem, lebo mi to príde hnusné robiť to s inou než s Kikou, alebo potom cítim hanbu a hnus ex post, pričom sa hnevám (a veľmi) aj na tú, čo ma do tej postele dostala (a že som slabý a keby chcela, tak by ma asi dostala).

Jaj, nezľaknite sa, že Vám píšem na Valentína, chystal som sa napísať list Kike (rukou, na peknom papieri v peknej obálke, značkovým atramentovým perom), ale necítil som sa na to, bolo vo mne veľmi veľa negatívneho. „List psychoterapeutke“ som chcel napísať už dávnejšie, prišiel mi ako forma, ktorá mi umožňuje písať o zle vo mne bez toho, aby som mal pocit, že je to zbytočné a nedokončil to / vôbec sa do toho nepustil.

No, keď ma už dlhšie fascinujú také veci ako sú amputácie a "nullo body modifications", a celý svet ma chce presvedčiť, že Kika nebude, a že ju chcem len aby som si mohol strčiť, tak načo mi ten vták je? Aj všeobecne čo sa sexu týka, asi mám radšej intimitu a blízkosť ako tie smiešne pohyby v rôznych polohách aby sa to mohlo trafiť. Nedbal by som, keby som s Kikou bol proste len prepletený v objatí (a bez starostí, či je to vhodná poloha na vniknutie alebo nie). Som nebezpečný úchyl, ako iste každý z predchádzajúcich riadkov odvodí.

Smutné je, že doslovne brané, mal jej otec tak trochu pravdu: chcel som Kiku okrem iného do postele, aby som mal koho večer objímať a koho ráno nájsť v náručí, ale o ten sex naozaj až v prvom rade nešlo (jej otec (vlastne všetci aktéri, ale uňho je to asi najtrefnejšíe) dostal odo mňa indiánske meno: Myslí Vtákom).

Ja tie svoje extrémne fetiše nepovažujem za nič, na čo by som mal byť hrdý a nie som na ne naviazaný (v zmysle: keď ich nebudem mať, už to nebudem ja). Niečo o mne asi prezrádzajú, neviem presne čo (okrem toho, že som nebezpečný úchyl). Len FYI.

Začal som Kike posielať darčeky. Originálne alebo padnúce, ako je u mňa zvykom, vybrať dobrý darček pre niekoho, koho poznám, mi na základe svojej citlivosti nerobí problém. Ale neviem, či by to niekto neodsúdil, alebo neradil, aby som to určite nerobil, lebo ju to iba nahnevá (a možno dokonca dostanem predvolanie na súd a súdny zákaz akéhokoľvek kontaktu, vrátane listov, darčekov, emailov, ... a navyše trest za šikanu; jej rodina je chorá a tohto by bola schopná). Ale aj tak to robím. Tak trochu kvôli paralele s mojou matkou, mám s ňou zlý vzťah, mám pocit, že Kika ma musí odmietať podobne ako ja ju; ale darčeky som od nej neodmietal. Akurát ten posledný, Valentínsky, sa tak smutne pokazil. Vymyslel som ho, bol úžasný, dal som ho ušiť, a potom som naň dal aplikovať motívy, a chcel som ho poslať. Ale ten pán, ktorý mal na to stroj, vravel, že až do ďalšieho dňa, ja som začal mierne hysterčiť a uprosil som ho, aby to urobil do poludnia (bolo ráno), a potom keď to urobil, tak jeden z nich dal naopak, a všetko to aplikoval na opačnú stranu než mal. Vyšiel nepodarok, ktorý som Kike nemohol poslať. :-(

Tak som si vravel, že jej napíšem list, ale som natoľko down, že ani to nie.

Strašne sa jej bojím. Bojím sa pohľadu do tej tváre, čo mi spôsobila toľko bolesti, toho, že keby ma stretla, vytiahla by proti mne exorcistický medailón (so svätým Benediktom, afaict ho má, kvôli mne), alebo sa mi vysmiala a povedala, že ma nechce a nikdy chcieť nebude. Kvôli tomuto strachu sa bojím aj byť v Bratislave.

Ale ja chcem žiť s ňou a aby bola so mnou šťastná. Chcem vedieť, čo mám urobiť, aby so mnou bola šťastná. Lenže ma úplne najviac ubíja to, že na túto tému s ňou nie je možné komunikovať (ja nemôžem na žiadnu tému, ale na túto nesmie nik, každý kto s tým začne, je zastavený a odrezaný). Ale ja proste potrebujem nejakého zázračného proxyho, ktorého nechá so sebou komunikovať aj o mne.

Sorry za dlhý list. Asi naňho nemusíte odpovedať, lebo by ste vlastne pracovala zadarmo... :-(

Herby