List biskupovi

Pochválen buď Pán Ježiš Kristus!

Píšem Vám, pán biskup, aby som sa dozvedel Váš názor na riešenie jedného problému. Ide o trochu bláznivý nápad, ale z viacerých dôvodov: z toho, čomu ste sa venoval počas svojich štúdií a čím ste bol / ste poverení, aj z toho, že Vás poznám, si myslím, že ste ten pravý človek, ktorého by som mal osloviť.

Ide o situáciu môjho brata, a v konečnom dôsledku aj širšej rodiny. Brat žije so svojou priateľkou a matkou svojich dvoch detí. Obaja, ale hlavne ona, majú blízko k poháriku. Vzťahy sú veľmi napäté, lebo ani on, ani moji rodičia, ktorí ťarchu problémov tiež znášajú (ja som bezpečne v Bratislave), nevedia ako tento problém zvládnuť. Navyše na tom nie sú najlepšie ani ekonomicky, keď žijú od výplaty k výplate a často dlhujú na nájomnom (brat sa živí ako vyučený murár).

Celá moja rodina je ateisticky vychovaná, ale brat občas naznačí, že by sa možno bol ochotný pozrieť do kostola. Nie som asi najsilnejším príkladom, že to zmysel má, hoci dúfam, že aspoň trochu predsa.

Keď som v Postoji (možno ešte týzdni) čítal o sabatickom roku Martina Hanusa vo fokoláre, napadlo ma, či by takýto "kresťanský kibuc" nebol dobrým riešením[1]. Neviem, ako to funguje presne, ale povedzte mi, či Vám to pripadá ako nádejné a možné alebo nie: Keby sa brat aj s priateľkou a ďeťmi (samozrejme by museli žiť oddelene, hoci možno dosť blízko) boli ochotní nechať presvedčiť, aby na rok odišli bývať do komunity, kde sú iné pravidlá, a kde by sa mohli naučiť žiť lepším životom (bez "nútenia k okamžitému stopercentnému prijatiu Krista"), malo by to nádej na úspech (brat by asi nemal problém byť užitočným členom komunity, on rád manuálne robí to čo má zmysel)? Existuje také spoločenstvo (či už fokoláre, alebo možno Rodom Dreherom ospevované Tipi Loschi, hoci tam mi to príde spirtuálne striktnejšie, alebo niečo iné[2])? A hlavne, myslíte si, že by ste bol ochotný sa s nimi stretnúť a porozprávať (doma nie je nikto prorokom, takže na mňa asi nedajú)?

S vďakou,

(titul meno priezvisko)


[1] Viem, že ste mňa samotného pri mojej kríze posielali do Žakoviec, a mne to trochu smrdelo. Na moju obhajobu by som rád uviedol, že som sa tam nakoniec vybral (pešo), ale počas púte som to vzdal, keď som stretol jedného človeka, ktorému o. Kuffa tiež pomohol a teraz si pochvaľoval ako sa mu dobre žije jednoducho ako bačovi mezi ovečkami; ale na mňa to pôsobilo trochu odstrašujúco, ako eskapizmus.

[2] Možno sa opýtate, prečo sa nedá liečiť? Nuž, odmieta si priznať, že je naozaj alkoholička. Chápem to, duševné choroby sú stigmatizujúce. Preto Cenacolo asi nepríchádza do úvahy. :-(