Dnes

roh Cukrovej a Lazaretskej

Dnes je iný deň ako ostatné. Šiel som po Cukrovej ulici, od Medickej k Tescu. Na konci Cukrovej je sídlo Cirkvi Bratskej a býva (a pracuje) tam Daniel Pastirčák. Už som okolo tej budovy šiel mnohokrát. Vždy som túžil dostať sa k nemu a nejako sa s ním podeliť. O to všetko. Ale vždy som si vravel, že som len obyčajný rozmaznaný lúzer, prečo by sa takým mal zaoberať. A ak, tak povie, že musím svoj život venovať Kristovi. Toto už som počul. Veľakrát. Tentoraz som si vravel „posadím sa oproti CB na chodník, opriem sa o ošarpanú budovu, ako bezďák, ktorým už de facto som, a tam budem sedieť a písať o tom, čo sa mi zrovna objaví v hlave.“ No ale, nepodarilo sa. Zrovna na tom mieste, kde by som si bol sadol, bolo auto, do ktorého sa balila časť Pastirčákovcov, a už vyššiespomínaný Daniel tam práve preberal so svojím synom (Jonatán to nebol, možno Damián) to, či sa ten batoh vojde do kufra. Možno je to zbabelosť, ale sadnúť si dva metre od toho auta som nedokázal.

D.P. (a súvisí to aj s tým Damiánom) napísal najstrašnejší text, aký som kedy čítal. Viem, dodnes si pamätám, ten pocit pri čítaní toho textu, keď som si vravel: „Preboha, toto snáď nie?!“ v zmysle „toto ma snáď nečaká?!“ Sviňa sadistická (Boh), zdá sa, vymyslel, že práveže áno.

Idem si tam presadnúť. Pastirčákovie auto odišlo.

Tak, už tam sedím. Ak to auto práve nešoféruje (D.P.), môže ma vidieť z okna.

Dnes je iný deň ako ostatné. Bol som v Medickej záhrade, a bol som tam z dobre definovaného dôvodu. Dvanásteho septembra roku Pána 2007 sme si totiž s Kikou dali schôdzku o 15⁰⁰ v Medickej záhrade. V „istej dôležitej veci“, pričom som ju deň predtým smskou požiadal, aby sa pomodlila za to, aby to obom nasledujúci deň vyšlo. Tá dôležitá vec bola, že ju milujem, a že napriek na prvý pohľad podivnému vzťahu o jej lásku naozaj stojím. Ona mi chcela povedať to isté, s rozdielom, že očakávala, že možno, kvôli tej podivnosti, budem proti. Takže teraz sú dva roky.

Chcel som tam byť o 15⁰⁰. Aj som sa začal chystať o 14²⁰, čo by aj stačilo. Lenže som potom ;-( pätnásť minút hľadal kľúče, trolejbus mi ušiel, zobral ma taký mikrobus pre staré babky, ktorý došiel na Hodžovo námestie o 14⁵⁸. Zopäl som ruky a modliac sa „Kikuška“ som prekráčal až do Medickej záhrady. A možno, možno tam o 15⁰⁰ bola. Lenže ja som tam vtedy nebol. Prišiel som neskoro.

Dnes je iný deň ako ostatné. Všetci moji známi sú na Istrocone. Hrajú hry, niektorí súťažia na majstrovstvách SR v ITG. Ja tam nie som. Dobrovoľne tam nie som (hoci ani peňazí nemám nazvyš). Ale už tam nemám prečo ísť. Bez Kiky, bez toho, aby som to robil pre ňu, nie je zmyslu v tom, aby som mal radosť. Veď aj to druhé miesto v roku 2007 (15. septembra) bolo len kvôli nej. Len kvôli nej som sa na tom pade dokázal tak pekelne sústrediť, zapnúť na vyšší prevodový stupeň, keď bolo treba. Aby sa za mňa nemusela hanbiť (v roku 2008, bez nej, som sa nedostal ani do finále; 2009 tam nie som).

Na oknách sú žalúzie. Asi to ten D.P. predsa len šoféruje a z tej budovy na mňa nik nevidí. A keby aj videl, čo ho je do podivného týpka, čo si píše do notesu?

Štyri. To je číslo na dome. Pousmial som sa. Zároveň je to totiž číslo tragického romantika. Jedného z osobnostných typov v eneagrame. Môjho dominantného osobnostného typu, a mám silné tušenie, že aj Danielovho Pastirčákovho. Až na to, že on je asi zdravšia štvorka, ako ja.

Dnes je rovnaký deň ako iné. Moji priatelia mi na fejsbuku radia, aby som sa ostrihal, oholil, prestal so sebaľútosťou, že veď oni by takisto neboli radi, keby ich dcéra chodila s dvakrát starším neoholeným melancholikom (a to ešte boli slušní a nepovedali lúzrom).

A ja sa chcem obesiť, lebo je to neznesiteľné, a ja sa nechem obesiť, lebo chcem, aby prišla Kikuška a nastal zázrak, že už ma nebude nenávidieť.

Lenže Boh mi už jeden taký zázrak poskytol, a vyzerá, že druhý nedá. Alebo dá, ale musím veriť. Alebo čo vlastne. Jebem Vás! Aj Dano Pastirčák by ma asi poslal ...

...

... za Ježišom Kristom.

Čo mám z Ježiša Krista bez KIky?