Cry 4 help

Začnem inak. Keď som v stave vysokej znechutenosti z Kuffu šliapal po ceste zo Spišskej Belej do Kežmarku, videl som volebný billboard HZDS. Mečiar, otcovsky sa usmievajúci, a vedľa tri veľké slová na „P“: pravdu, prácu, poriadok. Keď človek príde bližšie, zistí, že sú tam ešte slová malými písmenami, a že teda celý slogan znie: „Hovoriť pravdu, dať prácu, urobiť poriadok“.

Vravel som si, že to naňho (Kuffu) úplne sedí. Pokojne by tam mohol stáť, aj s otcovským starostlivým úsmevom, on. Len by zmenil poradie a presunul by poriadok na prvé miesto. A bolo by. Urobiť poriadok, hovoriť pravdu, dať prácu. Voľte Kuffu. Alebo: Voľte Katolícku cirkev.

Flashback Spišský Hrušov: Sedel som na autobusovej zastávke, ako už toľkokrát na tejto hlúpej a nezmyselnej ceste. Batoh zložený z pliec, a oddychujúc. Prihovoril sa mi niekto z miestnych, dozvedel sa, že som z Košíc, že aj on tam býva na Furči a tak. Potom odišiel. Ešte som sa ho spýtal, či sa u krčmára dá nabiť mobil a on ma radšej odporučil do Potravín. Vracajúc sa z Potravín späť k zastávke ma zavolal do krčmy. Nevyzeralo to nebezpečne. Aj tak som tam vlastne chcel ísť, tak som si prisadol. Vyšlo z neho, že vlastne býva tu, býval v Košiciach, ale už cca dvadsať rokov býva tu a robí baču na salaši. A že kam idem, tak sme sa nevyhnutne dostali k tomu, že to vlastne nie je turistika, že to je skôr niečo vnútorné a že idem do Žakoviec porozprávať sa s jedným človekom, že neviem, čo z toho vyjde, ale uvidím. A on že vie, on ho pozná, on tam tiež bol. Trošku som sa zľakol. Snažil sa mi dostať pod kožu, ja som sa cítil nepríjemne, ale odolával som. O Kuffovi som sa dozvedel, že je to veľmi dobrý človek, a že áno, môj predpoklad, že je to de facto polepšovňa, tj. že je tam všetko dobrovoľne povinné, je pravda. Že on vyžaduje vo všetkom poriadok. „Akoby bol človek zas na vojne“, citujem. Koniec flashbacku.

„Voľte Katolícku cirkev“ znie ako blbosť. Ale ja „blbosti“ nezahadzujem, naopak, rád sa s nimi v myšlienkach hrám. Napadlo ma, že by mohli existovať cirkevné voľby. Na základe výsledkov týchto volieb by sa rozdeľovali peniaze určené cirkvám. Nie sčítanie ľudu, to je suché! Normálne voľby, aj s kampaňou, kde by museli robiť PR. (Tam by ten Kuffov plagát pokojne mohol byť. Otázka, či by motivoval alebo odstrašil. Mňa by odstrašil).

Niektorí by asi namietali, že chcú, aby peniaze nešli žiadnej cirkvi, a že by mohli namietať, že chcú tiež dať svoj antihlas. Tu ma napadla diabolská schéma: alternatívou k cirkvám by bolo hlasovať za „nech idú peniaze do sociálnych dávok“. A hlasovať o väčšom balíku – zlúčiť to, čo dáva štát do sociálnych dávok a do cirkví. To by ešte len bola mela. Cirkvi majú predsa odjakživa aj (silnú) sociálnu rolu – a peňazí na sociálnu sféru je fakt dosť – že by mali naozaj dôvod ísť do kampane (a potom by mohli napr. aj v socíálnej oblasti omnoho viac urobiť, aspoň prostriedky by mali).

To by bola Sofiina voľba (no, možno ani nie). Voliť cirkev, alebo štátne sociálne dávky? Tu by sa ukázalo, nakoľko je plebsu bližšia košeľa ako kabát. Nakoľko veria svojej cirkvi, že dokáže robiť lepšiu, adresnejšiu sociálnu politiku s pridanou hodnotou, alebo ju radšej „nechajú na holičkách“ a zahlasujú si svoje isté dávky bez pridanej hodnoty.

Keby sa to podarilo, de facto by sa podarilo to, o čom som rozmýšľal už skôr – liberalizácia sociálnej sféry, kde by mohli byť viaceri „provideri“, nielen štát. Ak by dokázali (tie cirkvi) využiť šancu a dokázali, že majú lepší efekt ako plošné dávky, ..., tak neviem, asi by bol svet o trochu lepší/krajší.

Zase fantazírujem, čo? To je asi jediné, čo viem. Napríklad „žiť“, to je vec, ktorú neviem. A ešte aby som pripomenul afaict prevládajúci názor mojich známych, ani milovať neviem.

Budou zvonit hrany,
  že tě není škoda,
neuměls milovat,
  vzal tě čert a voda.

Flashback Košice: Keď už sa blížil koniec apríla, už som bol veľmi nespokojný. So statusom quo. So sebou. Povedal som predsa, že keď bude jar, odídem. Zostávať v tom blázinci, kde mám trvalé bydlisko, kde najlepšía stratégia prežitia je zadržiavať informácie, odrážať slovné útoky a nejakým spôsobom v rámci udržania zdravého rozumu eliminovať mater, voči ktorej je to škaredé, ale tlačí tak, že to inak nejde, nikam neviedlo. Držala ma tam len pohodlnosť. To je na hanbu. Áno, po tom, čo mi asi nejaké cigánčatá ukradli ruksak so všetkým cenným (nb, ext. HD, ďalšia technika, a hlavne dáta po Kike a pamätné predmety po Kike) som tam mal možnosť byť online a niečomu sa venovať. Robil som niečo. Ale bola to vlastne zbytočnosť. Neviem prečo som ju robil. Vedel by som to logicky vysvetliť postupnosťou Albega game suite idea → Appjet evaluation → choosing node.js for performance → work on node.js to be usable for Albega, ale bol som hlboko ponorený v nejakom open–source projekte, ktorý ma síce intelektuálne zaujal, ale už ma začal trochu znechucovať politikou (dèja vu, aj z Whitesteinu som odišiel kvôli zlému pocitu z politiky), ale ku Kike ma to nijako nepribližovalo. Chcel som Albega projekt robiť s niekym blízkym, s kým by som mohol medzičasom riešiť aj ľudské veci. A až by to vyšlo, mohlo by nám to zarobiť aj nejaké prachy. S Jozefom to vyzeralo dobre, ale skončilo to dosť smutne.

A keď už sa blížil ten koniec apríla, vravel som si, už musím. Musím! Musím odísť, nemôžem tu byť po Beltine. Veď Beltinom de facto už začína leto. V Bratislave to tak už je možné brať. Tam je naozaj „veľmi teplé obdobie roku“ od Beltinu do (1.11., teraz som si nie istý, Sámhain?). Ešte sa mi pripomenulo, že 30.4. je Valpurgina noc. To je síce mágia, ale snáď mi to všetci odpustia (ja som to nemyslel reálne magicky, len ako dôvod navyše). Tú som už nechcel prežiť tam. Ale nevedel som, kam ísť, a prečo. Nebolo kam, nebolo prečo. Nakoniec som ale odišiel smerom do Žakoviec. Peši. Koniec flashbacku.

A keď už sme pri tých cirkevných voľbách, mohli by pokojne cirkvi kandidovať proti politickým stranám aj v normálnych voľbách, so svojimi ľuďmi, nie? Plus iné profesné združenia. Ale to je asi blbosť.

Nie, ja nechcem byť žiť život chudáka. Lúzra. Bezdomovca. Tuláka. Odľuda. Chcem žiť pekný, dobrý život s Kikou. Len teraz, keď sa mi zdá, že každý je skôr alebo neskôr na pozícii, že ruky preč od Kiky, nemám silu žiť. Ani dôvod. Žiť „štandardný“ život bez nej je blbosť. Nikam to nevedie. Iba k uznanlivému pokyvkávaniu všetkých okolo, ako „som sa zmieril s rozchodom“. Vtedy mám chuť vraždiť. Alebo aspoň naozaj citeľne ubližovať. Aby pochopili, že to tak nie je, a zrejme sa im to už inak vysvetliť nedá.

Začal som žiť neštandardný život, lebo som nemal motiváciu ani peniaze na štandardný. A mohol veci niekam (hocikam, ale konečne) pohnúť. Teraz už nevidím zmysel ani v ňom. Tiež to nikam neposúva. Irónia: Priehrštie pohŕdavých pohľadov od šesťdesiatničok a šesťdesiatnikov je fakt zážitok na nezaplatenie. Koniec irónie.

Do Žakoviec som nakoniec nešiel. Zabilo ma svedectvo toho baču. A cítil som pocit zrady a poníženia. Prečo ma všetci moji „priatelia“ posielajú do ústavu? Buď do Kuffovej polepšovne alebo na psychiatriu? Prečo ma jedným alebo druhým spôsobom chcú „trochu popraviť“? To si fakt môj spolužiak z gymnázia, teraz kňaz, myslí, že potrebujem polepšovňu? A prečo si to myslí môj bývalý kolega Juraj V.? Že si to myslí môj „mat—sús—kolega“ Tomáš M., by som chápal, ten bol na vojne. Ale zabilo ma to. Ležal som na Hrušovom asi hodinu v úplnej depke na kraji cesty a nevedel, kam ďalej.

Nejako som sa zasa zamotal do podpríbehov, flashbackov a sebaľútosti. Nemal som to v úmysle, to šlo tak nejako automaticky.

No ale faktom je, že ďaleko od toho stavu, keď som na kraji tej cesty ležal, nie som. Dospel som do stavu, keď už nevidím nič, žiaden krok akýmkoľvek smerom ako zmysluplný.

Zmysel nemá:

• byť na ulici a túlať sa svetom. Človeka to zaleje beznádejou a zažíva poväčšinou iba opovrhnutie. Veľa vecí sa síce dá zistiť, ale z tých už som zistil dosť, už nepotrebujem.
• chodiť poslušne do práce a žiť štandardný život. Aspon ja som taký slabý človek, že ho to zomelie. Viem, že veľa zmysluplného som v živote neurobil, kým som žil takto.
• nedôverovať ľuďom. Človek zostane sám.
• dôverovať ľuďom. Každý ma nakoniec buď odsúdi ako násilníka, pošle na psychiatriu alebo za Kuffom. Ako slabší variant predošlého používajú aj „chodenie do práce aby som konečne prišiel na iné myšlienky“.

Jeden človek povedal, že by som mohol mať prácu, ale urobiť niečo s tým, aby ma to nezomlelo. A nechať si všetky svoje myšlienky (teda že on nechce, aby som chodil do práce aby ma umravnila a dostala od Kiky, ale len aby som mal peniaze). Potešilo ma to, že mi niekto radí nájsť si prácu a nemá za tým nekalý úmysel zabiť vo mne Kiku. Toľko ľudí do mňa tú prácu tlačilo ako druh prevýchovy/terapie, že som si už inú možnosť ani nedokázal predstaviť.

Ale aj tak som depresívny. Som na ulici v Revúcej. Prší, mokro, už niekoľko dní, spacák úplne mokrý, človek, za ktorým som prišiel, nedvíha telefón, a iný, ktorého by som chcel pozrieť o pár km ďalej, naňho nemám adresu ani fungujúce číslo. A vlastne mi príde, že je to všetko nanič, zbytočné.

P.S.: Zvláštne, že? V tomto článku sa nevyskytuje slovo Boh.

P.P.S.: Ako je to naozaj u Kuffu, neviem, lebo som tam nekoniec nebol; to, čo som prezentoval, sú len vývody z indícií.