Kartónové mesto

Keď som sa pred chvíľou pozrel do zrkadla, mal som pocit, že som omladol. Neviem čím, možno ešte zostal v očiach nejaký latentný lesk.

Vrátil som sa z Kartónového mesta. Bol som tam už od štvrtka skoro full–time, od jednej do ôsmej. Dnes dlhšie. Končilo sa, ľudia, ktorí už boli viac alebo menej súčasťou, tam zostali dlhšie. Bola taká malá párty, hrali Doors, na hlavnom námestí sa zvíjali dievčatá, vystrelilo šampanské, lietali trblietky.

Teda asi by som ich mal nazvať konfeti. Tieto boli všetky strieborné, veľké prúžky plastu. Malé dievčatká ich hrozne radi zhŕňali a potom vyhodili nad seba a vyzerali šťastne. Celé hlavné námestie bolo už od prvého dňa plné týchto trblietok. Pri každej cceremónii ich nejakým strojom vystrelili a chvíľu to pomaly padalo na všetkých okolo. Keď to robia v televízore na Silvestra alebo na nejakej oslave vo filme, vyzerá to trápne. Možno preto, že to robia trápni dospelí ľudia. Tu to trápne nevyzeralo. Naopak, bolo to také, pekné. Nie nejako transcendentne a hlboko krásne, „len“ situačne pekné. Radostné. Samého ma prekvapilo, že sa pri tom cítim lepšie ako pred chvíľou.

Na tej párty si ich všetky deti vo veľkom vyhadzovali, všetci sa hrozne tešili, a ja som v tej chvíli, hrozne spotený, pocítil (zasa nijako transcendentnú, ale momentálnu) túžbu ľahnúť si a tými trblietkami sa pogúľať, aby sa na mňa prilepili. Ale mal som s tým problém, hanbil som sa. Mal som pocit, že som menejcenný a že by som tým len vzbudzoval nejakú trápnosť, lebo si nič také nezaslúžim. A zavadzal by som tým mladým a krásnym, ktorí si tam po práve užívajú.

Po asi štyroch premáhaniach som položil komp a ľadvinku na zem a urobil som to. Len tristo šesťdesiat stupňov, nebol som úplne uvoľnený, potom som vstal. Tak som bol trochu trblietavejši ako predtým.

Ale nebolo to to, po čom som v srdci túžil, vygúľať sa v nich ako malé dieťa a tešiť sa pri tom.

Keď už som bol späť v byte, ešte stále na mne tri z nich boli prilepené. Potešil som sa, myslel som, že všetky cestou odpadnú.

Potom som našiel ďalšie tri zabalené v pade, a ďalšie tri boli v kompe. Nakoniec mi ich teda zostalo až deväť.

V Kartónovom meste bola Káťa, najmenšia z nich (čítaj „dievčat originálnych ruských organizátoriek“), ktorá sa od prvého dňa (a potom sa to snažila ťahať až do štvrtého) na každého s objímajúcim gestom hrozne pekne a asertívne usmievala (a vždy sa nadšene pýtala: „Nechcete sa stať persónou Kartónového mesta?“ a ešte nadšenejšie vyratúvala výhody a vysvetlila čo pre to urobiť).

Jej úsmevy energicky predávané všade naokolo ako z guľometu boli ako slniečko. Bolo to krásne pozerať sa na ňu, ako sa usmieva a nadšene vysvetľuje ďalším okoloidúcim procesné náležitosti. Ale nemohol som to robiť príliš často, lebo by som sa bál, že by ma mala (asi oprávnene) za úchyla.

Ale z času na čas som sa išiel nechať oslniť.

Vravel som si, že to je iste hrané, show must go on, sú to umelci, profesionáli atď. Lenže aj keby to bolo (mne je ťažko si predstaviť, že by to bolo ozajstné, takto sa ozajstne rozdávať, ale to si iba ja neviem predstaviť) hrané, tak to fungovalo a hrialo.

A samozrejme neviem, aké to bolo. Nepýtal som sa (jednak som sa bál ju osloviť ako osobu, nie ako postavu z infocentra; jednak – ako by ste sa pýtali na takéto niečo?).

Chcel som sa s ňou na konci rozlúčiť a vymeniť si posledný úsmev, ale nejako tam už nebola. A aj tak, možno by o to nestála. Ak hej, tak jej ho posielam takto.

Vždy keď sa niečo (hodnotné) končí, tak som nesmierne smutný. Už oddávna. Aj na tej ukončujúcej párty som bol. Sveťa mi ale podarovala dvojBT mincu, s tým, že povedala „na pamiatku“. Aspoň ona (a ešte vedúci stavebného skladu Timofej ktorý mi daroval kartičku s obrázkom jeho postavy) ma oslovila osobne. Ďakujem. Zahrialo ma to na srdci, naozaj.

Sveťa ma zahriala na srdci viackrát. Napríklad hneď prvý deň, keď som plnil jednu z úloh aby som sa stal persónou, kde som mal dať jej postave agenta svoje odfotené zábery (lebo veď každý má foťák a fotí, že?). Tak som jej hanblivo vysvetlil, že foťák mám, ale obrázky nie, lebo som nič neodfotil (bál som sa). Ale keď už som vedel, že sa to môže, ba dokonca musí, keď mám splniť úlohu, tak som chodil po meste a snažil sa nájsť pekné momenty (na mobile, bez blesku (ľudia by na mňa nakričali a aj baterka by odišla skôr), s citeľnou pauzou medzi stlačením a reálnym odfotením) (tá baterka sa aj tak odporúčala pomerne skoro, asi po štyridsiatich obrázkoch). Ale odniesol som jej ich a ona ich pochválila, že sú fakt dobré a či ich môže použiť na stránku. A ešte sa ma pýtala, ako osoby, nie ako postavy, ako sa mi to tu páči a tak. Aj som jej povedal, že ako introverta ma desia niektoré z úloh. Ale že mimo toho, je to tu pekné. Lebo jej sa zdá, že sa mi v Kartónovom meste páči, dodala.

Teda, ona ma sleduje? No ale agent má, pravda, sledovať, takže je to asi v poriadku.

A nebála si so mnou vymeniť úsmev (napríklad keď zistila, že som ju, pri všetkej počestnosti, v rámci misie, samozrejme, odfotil). A naozaj tie fotky (asi polovicu) (aj tú svoju ;-) ) uploadla na fb stránku a označila ako „from our special correspodent“ a link na môj fb profil.

A aj na druhý deň, keď sa mi poďakovala za správu, čo som poslal na ich fb stránku, že jej počítač je zavírený a všetci chudáci z prvého dňa odchádzali s podivným autorun.inf (na ktorý ma antivírus okamžite upozornil, keď som si tie fotky chcel pozrieť sám) ktorý vyzeral ako spustiteľný kód a nejakým ďalším sedemdesiat osem megovým súborom ktorý tam nemal čo hľadať. A dodala, že sa ho zbavila.

Možno videla, že som ako na tŕňoch. Chcel som sa druhý deň uistiť, že tú správu dostali a vykonali nápravu (nie pre seba, mne ten vírus nič neurobil, ale skoro nik to neberie vážne a antivírus neinštaluje. A aj kvôli nim – ich kredibilita by utrpela, keby sa prevalilo, že ľuďom zavírovávajú pamäťové karty), lenže nevedel som ako. Vyzeral by som ako taký upätý debilko, keby som sa prišiel priamo spýtať, to by bolo ako by som ich kontroloval. A možno sa poďakovala aj bez toho, že videla, ako sa to neviem opýtať.

Zdalo sa mi, že s ňou sa mi podaril taký najviac osobný kontakt. Až tak, že by ma potešilo, keby si ma dala ako frienda na fb.

Dokonca som chcel... To je tak, úloha, ktorá desila zo všetkého najviac, bola u ministra kultúry. Teda, nepýtal som sa na ňu priamo, desila ma už z dosluchu, vraj bola o tom, že si musím v jeho Svadobnom centre niekoho vziať. Kvôli tomu som to chcel celé vzdať hneď na začiatku, lebo načo splním deväť úloh, keď desiatu nedám? Nakoniec som sa do toho asi po dvoch hodinách pustil, s tým že, uvidíme, všeličo sa môže stať. No a k Sveti: o tej som rozmýšľal, že ju požiadam o ruku. Keď sa jej tie fotky tak páčili; a keď sa jej zdá, že sa mi to tam u nich páči; a keď som ju upozornil na ten vírus... neviem, ako by to skončilo. Možno by ma nahnevane, že som prekročil nejakú hranicu (to ja robím), poslala k všetkým čertom. Alebo aj nie a môžem banovať, že som taký bojko.

Nakoniec to ale skončilo inak. Keď som sa osmelil a jednu z návštevníčok, ktorej som predtým pomohol s jej úlohou, recipročne požiadal o službu, či by si ma nevzala, lebo minister kultúry to potrebuje, tá mi ukázala, že ona už podpis ministra kultúry má, a že nič také po nej nechcel. Tak som sa jej tak trochu ospravedlnil a poďakoval za informáciu, nahlas usudzujúc, že asi od prvého dňa zľavil zo svojich nárokov (dal mi potom ten podpis za nič).

BTW, nie, nešiel som tam loviť dievčatá. Šiel som tam, lebo z propozícií to vyzeralo, že je to miesto, kde nenormálni ľudia, ako napríklad ja, môžu stretnúť iných nenormálnych ľudí a cítiť sa ako doma (skutočne doma, nie „v mieste trvalého pobytu“). Lenže človeka ako ja, s takým deficitom lásky a prijatia, ktorý navyše nie je teplý, samozrejme priťahovali hlavne organizátorky (boli zároveň ženy aj prijímateľky) (to teraz samozrejme racionalizujem, a neviem nakoľko presne, vôbec som o tom takto (ani nijako inak) nepremýšľal, len cítil, ale keď text nie je médium použiteľný na komunikáciu čistých emócií...).

A Svetinu dvojBT som si samozrejme pri odchode nezamenil späť na eurá. Nechal som si aj jednu z tých málo zarobených jednoBT, ktoré zopár návštevníkov (iba detí, slovenskí dospelí sú trápni, hanba!) zaplatilo za vyskúšanie si DDR.

Aj chlapi tam boli, keby to niekomu nedošlo. Napríklad Roy s vrtuľou v zadku a statívom s foťákom v ruke, ktorý tiež rozdával uvoľnenú náladu a na tretí deň so mnou ako s DDR postavou robil interview. Alebo minister kultúry, ktorý odhliadnuc od odstrašujúcej úlohy pozdvihoval náladu tým, ako každú pol hodinu niekoho sobášil, vypúšťal pri tom trblietky a medzi tým, v obleku a klobúku, ako sa na ministra patrí, robil na hlavnom námestí takú tú čiernu robotu ako do stále pribúdajúcich nových návštevníkov dostať ducha miesta. „Кто здесь главный? Ты, и я; ты, и я.“ (predstavte si precítený spev). A samozrejme Tyran, ktorý aj keď je tyran (a chce aby sa konali demonštrácie s prevolávaním „Слава Тирану!“) je predsa len tyranom svojej rozprávkovej krajiny a všetkých má rád.

Ale v kategórii „raw attraction“ (teda, pri ktorej sa mi najviac rozbúcha srdce) zvíťazila Lidia (ktorá možno ani nie je Ruska, hovorila oboma jazykmi a ani extra typický ruský ksicht nemala (to mali Sveťa a minister kultúry)). Bola z nich jedina tmavovláska (vedúca Viktória tiež, ale tá už je žena a nie dievča, a tú moc vidieť nebolo). A, ako môžem súdiť z jej správania, nemala ma rada. Ani raz sa na mňa neusmiala, vyhýbala sa očnému kontaktu, a tak. Možno cítila, že som zlý človek. Alebo bola pri tom, keď som pár minút po vstupe v prvý deň na fakt, že sa idú zobrať dve dievčatá, zareagoval „No to sa mi vôbec nepáči!“, hoci nevážnym hlasom, a mala ma za zakomplexovaného idiota (čo asi pre mnohých frikulínov aj som). Ale naozaj sa mi gay marriages z princípu nepáčia. Alebo kvôli niečomu inému, neviem.

Prvé dva dni som z toho bol taký trochu smutný a vždy som sa ju snažil nejako jemne skontaktovať, čo keď len vidím trávu rásť. Zvyšné dva dni som sa jej skôr začal báť, akoby vždy keď prejde okolo, vravela mi bezhlasne: „Si zlý a nehodný!“. To som naozaj nepotreboval.

A potom tam bola taká neutrálna, (pre mňa) nenápadná Vika, vedúca občasníka „Posol Tyrana“, ktorú keď som stretol v Auparku cestou zo záchoda, opätovala mi úsmev (alebo ja jej? Už neviem, kto začal).

Aj takáto drobnosť, pre niektorých dokonca samozrejmosť, bola pre mňa darom. To sa mi naozaj nestáva každý deň, aby sa na mňa nejaké dievča usmialo, len tak, lebo ma považuje za človeka hodného tajto výmeny.

Nechal som si zopár suvenírov. Okrem Svetinej dvojBT a zarobenej jednoBT aj obe vydania (nulté aj prvé číslo) Posla Tyrana, svoju občiansku kartičku na meno Morpheus (potom som zistil, že si to asi všetci spájajú s tým Morpheom z Matrixu. Nie, ja som bol Morpheus zo Sandmana), deväť trblietok, a ešte nejaké papiere.

A do hradu, ktorý som postavil v posledny deň, deti nešli (no lebo som netušil, že hlavný architekt s asistentkou celé prvé tri makali v neprístupnej časti na kope domov, netušiac načo, a v nedeľu som až úplne ku koncu zistil, že to bolo také minimesto v meste špeciálne pre deti (vchody boli dimenzované na ich veľkosť, a bolo ich odtiaľ počut).

Skončilo, odcestovali. Je mi smutno.

EDIT 28. mája: V batohu som našiel desiatu, a čo považujem za ešte neuveriteľnejšie, na sebe, tam kde som o tom včera nevedel, som (po noci v posteli a reinštalovaní otcových reprákov, ktoré som si tam bol požičal) ešte jedenástu!