Moje rozostrené krátkozraké oči

  <p>

A vlastne to vôbec nie je o nich. Sadol som si na schody kláštora na Dominikánskom námestí a naproti som videl dievča, rozdávajúce letáky. A moje vyššiespomenuté krátkozraké oči boli tým pohľadom naozaj potešené, lebo to dievča bolo veľmi pekné.

Lenže potom sa ukázalo, aký je život na tomto svete ťažký. Za prvé, nie som pohľadom (a nie jedným) na cudzie dievča neverný? Za druhé, veľmi rád by som tomu dievčaťu povedal, čo pri pohľade na ňu cítim. Že jej milý je šťastný človek, lebo samotný pohľad na ňu robí svet v jej okolí krajším. Ale také niečo sa dnes nesmie - buď ju "balíte" (čo som v úmysle nemal), alebo ste nejaký úchyl a začne volať o pomoc. Nechcel som zažiť to druhé (a ani to, že by si myslela to prvé), a tak som jej nepovedal nič.

Nakoniec odišla. Myslím, že sa ma možno aj zľakla, lebo všetky letáky ešte rozdané nemala. Ale, keďže vyzerám ako bezdomovec, som od nej starší a pozeral som sa na ňu, asi preventívne odišla (a kamarátkam bude rozprávať hroznú príhodu, ako sa oproti nej usadil starý úchyl a pozoroval ju).

Je mi ťažko na svete, kde sa človek nemôže otvorene tešiť z krásnych vecí.


Keď som sa po dopísaní vyššieuvedeného pohol smerom, akým odišla, našiel som ju po chvíli stáť na druhom konci námestia. Možno iba prešla na lepšie miesto. Fantazíroval som chvíľu o tom, či by si túto úvahu nebola ochotná prečítať, a možno by sa nič zlé nestalo, ale neurobil som to. Medzitým odišla znovu. Vôbec, ale vôbec ma to neteší, lebo som si istý, že to je kvôli mne.


Dodatok: možno som paranoidný. Potom, čo som zavrel poznámkový blok a odišiel, uvidel som ju asi o 5 metrov ďalej, na ešte lepšom mieste. Hm. Ale aj tak.

Tags: