Máte knihu, ktorá sa Vám páčila celá?

  <p>

Nedávno som dostal túto otázku v súvislosti s knihou Johna Eldredga “Divoký v srdci”. Vravel som, že niektoré pasáže som vyslovene nemal rád, ale väčšina bola ok. A zdalo sa mi, že si na žiadnu takú knihu neviem spomenúť. Že vlastne je to tak, že na každej knihe sa našlo niečo, čo sa mi nepáčilo.

Ale musím sa opraviť, nie je to pravda. Časom mi vyplávali na povrch mysle knihy, ktoré, pokiaľ ma pamäť neklame (a to by ešte nemusela), sa mi páčili naozaj celé, od začiatku do konca.

Prvá z nich je Matt Ridley: “Červená královna”. Na rozdiel od Sobeckého génu, kde som voči Dawkinsovým osobným názorom presakujúcim do knihy občas niečo mal, u RIdleyho som žiaden takýto problém nepobadal. Neznamená to, že som bol zo všetkých prezentovaných faktov nesmierne nadšený (pasáže, ktoré by som skrátene nazval “ženy sú kurvy a muži kurevníci” resp. “bež, čo ti sily stačia, nesmieš prestať, ináč ťa predbehnú a umrieš”), ale boli prezentované ako vedecké teórie, nie ako recept na život. Keď je niečo matematicky dokázané, je divné sa proti tomu búriť – a tieto evolučné teórie, hoci som nikdy nevidel ich formálny dôkaz, radím osobne tiež do tejto kategórie – ono mnoho z toho naozaj je abstraktná vec ukázaná na konkrétnom príklade, ktorá sa dá matematicky dokázať (najväčším hrdinom novodobej biológie je matematik Fisher, aspoň tak mi to bolo prednášané, keď som išiel počas štúdií biológom zlíznuť smotanu z torty a zapísal si (a úspešne absolvoval, za 1) popri rôznych informatických a matematických veciach aj Evolučnú biológiu na vedľajšej katedre).

Ďalšou z tohto druhu je Jared Diamond: “Osudy lidských společností”. Tá ma navyše celkom vzdelala, čo sa týka rasistických názorov (teda že to nie je tak, že rôzne ľudské rasy majú každá trochu inak fungujúci mozog a z toho vyplýva, ako to dopadlo, kto koho civilizačne prevýšil, ale to má pravdepodobne iné dôvody).

A aj keď si zo mňa robili srandu, že možno nejaké “Programovanie v jazyku …”, tak vlastne neboli úplne mimo, lebo treťou knihou, ktorá sa mi páčila od začiatku do konca bol Kent Beck: “Test-driven development”. Toto nie je učebnica nejakého programivacieho jazyka, ktorá by hovorila “keď napíšete toto, počítač urobí toto”. Nie, táto kniha učí prístupu, a aj keď sa to bude zdať divné, tak v takejto knihe som ja našiel veľa krásy; krásy ukrytej v jednoduchosti. Toto je totiž učebnica light-weight metodológie “testami riadeného” programovania, ktoré je veľmi “ľudské” a jednoduché, necháva produkt rásť po malých krokoch, vytvára (emergentým efektom, akoby len tak pomimo, keď sa dodržuje) krásny dizajn a odbremeňuje od inak často prítomného strachu “či to vôbec bude fungovať aj v prípade …” aj zo strachu “radšej do toho nebabrime, lebo teraz to vyzerá, že to funguje”. A ja patrím do tej sorty medzi programátormi, ktorí nadovšetko stavajú to, aby bolo programovanie čo najďalej od “dávaniu príkazov počítaču” a čo najbližšie človeku a jeho zmýšľaniu, čo táto kniha (napriek počiatočnej skepse čo to je za evidentnú blbosť, čo to zas tí amíci vymysleli) spĺňa.

Takže nakoniec viem, že mám také knihy.