Zlý sen, strašný pocit, veľmi smutné výročie

  <p>

Dnes som mal hrozný sen. Bola tam Kika aj ja aj zopár ďalších ľudí, ale to už nebol nikto známy, to boli nejaké NPC. Kika bola pilotom Formuly 1, ale z nejakého mne neznámeho dôvodu som mal ísť za volant F1 na závod, ktorý mal odštartovať, ja. Mal som akúsi snahu argumentovať, že ja neviem riadiť auto, nie to ešte F1 počas závodu, nik ma ale nepočúval. Čakal som, že ma v tom Kika nenechá, ale jej vzťah k danej situacii aj ku mne bol chladný. Bál som sa, ale nakoniec som tam nasadol, aj kvôli nej (ten pocit, že kvôli nej, si pamätám naisto).

Ráno mi to prišlo ako alúzia na prvý diel Neon Genesis Evangelion. Ale nezdalo sa mi, že by som bol Shinji ani ona že by bola Rei. Po chvíli mi to ale až také od veci nepripadalo. Shinji tiež prežil v detstve stratu milovaných osôb a tiež z neho asi vyrástla osobnosť s dominantným typom 4 (viď www.enneagramcentral.com). A Rei pokojne naozaj mohla mať dominantný osobnosťný typ 9, hoci to mohlo byť aj 8 alebo 5. Až taká odvecná mi teraz táto podobnosť nepripadá.

Tak som šliapol do pedálov, aby som monopost dal do pohybu a dostal sa na štartovnú pozíciu, ale z boxov to bolo k štartu dole kopcom a nevedel som ubrzdiť, tak som musel brzdiť nohou o asfalt. Potom, keď bolo treba presunúť monopost na správnu štartovnú pozíciu (30, nie 38, kde som sa pôvodne postavil). tak to bolo tak, že som presúval školskú lavicu zo značky 38 na značku 30. Ako to už vo sne býva, nič z toho nebolo divné a nelogické.

Potom som sa s niekým rozprával o tom, ako blbo sa cítim. Kika, ktorá to vie, nemôže pilotovať. Miesto toho tam sedím ja, lúzer, ktorý v živote neriadil žiadne auto, a maximálne tak hral Microprose GP 2. Buď pôjdem pomaly, tak ako to zvládnem, a výsledok tímu bude katastrofálny, a bude to na mňa, alebo sa zabijem, možno zhorím zaživa. A veľmi mi z toho bolo zle. Bál som sa. Nechcel som stratiť ani život, ani dôveru a vzťahy ostatných. Možno hlavne Kiky, hoci som si vtedy v tom strese neuvedomoval.

Potom som bol vo vlaku, v kupé. V otvorených dverách do chodbičky stála moja mama hore bez. Jej prsia vyzerali odporne - boli hrozne asymetrické, ľavé malo tak dvakrát väčší rozmer ako pravé, navyše boli obrovské guľaté a vyzerali veľmi nevzhľadne, ako napadnuté nejakou kožnou chorobou. O niečom sme sa rozprávali. Ale neviem o čom. Hlavný bol ten absolútne zlý pocit, ktorým som mal v tej formuli, a ktorý iba rástol.

Bol taký silný, že ma zobudil, a bolo to nepríjemné, naozaj nepríjemné zobudenie. Doteraz mi je zle.

A ešte predtým, než som mal pilotovať namiesto Kiky, som bol v Drnave (dedina, kde žila moja babka), bola tam ona a ešte nejaké dievča, ale neviem, či to bola Kika, možno áno, malo nejaký vzťah ku mne. Babka mi vravela, že ako to, že som oblečený (mysliac vyparádený; ona bola tiež), a nešiel som na omšu. Vtedy som si uvedomil, že je nedeľa, že ona sa práve z omše vrátila a ja som sa asi zakecal s tým dievčaťom. Mal som pocit, že to dievča tiež nie je nadšené tým, že som nebol na omši, a chystal som sa rýchlo stihnúť ďalšiu, aj keď možno už práve začala.

Pričom babka vôbec nebola veriaca, do kostola nechodila a prostredie babkinej rodiny bolo anticirkevné. Ale v snoch ide hlavne o pocity, kulisy k nim stačí aby sedeli tak trochu.

Po zobudení som mal teda navyše zlý pocit aj z toho, že je nedeľa a mal by som ísť na omšu, a že to bude z nejakého dôvodu veľmi ťažké. Až asi po 10 minútach som si spočítal, že je utorok.

Spoločným menovateľom všetkých tých epizód je to, že nechcem, NECHCEM, niečo dôležité stratiť (Boha, Kiku, dôveru, život), ale všetko k tomu speje a ostatní tomu ešte napomáhajú, a hovoria, že si to zaslúžim, je to moja vina, atď. Je mi hrozne zle.

Dnes je jedno z najsmutnejších výroči. Dnes je to pol roka odkedy odišla a už sa nevrátila, iba raz v doprovode rodičov vziať si veci, a to sa brať ako návrat nedá.

Pane Bože, v poslednom čase je môj vzťah skoro nulový. Už ti neverím, už nie si prítomný, už ani v tradícii Kiky nerobím prežehnanie pred jedlom, hoci som sa nejaký čas snažil. Strácam ťa, strácam ju. Ale dnes ráno som ťa vrúcne prosil, vidíš do mňa, vidíš, že nie som ten zlý, za ktorého ma má väčšina ľudstva od Kariho a Viliama po Ivana s Elenou. Prosil som ťa, urob, aby sa Kika prestala báť a vedome si dovolila znovu ten luxus, že ma bude milovať, že budem pre ňu znovu najdôležitejší človek na svete, že bude na mňa celý deň myslieť. Lebo si to zakázala. A ja ju potrebujem, neviem bez nej žiť, a už som jedíný, kto verí vo vzrastanie v láske, ironicky, lebo mi to večne opakovala ona, ktorá by som tomu dnes asi, ale nie slobodne, vedená obsesíou že ma musí v sebe zabiť, vysmiala. Prosím ťa o to aj teraz, hoci moja viera a nádej sú iba epsilonové. A veľmi dobre vieš, že ťa nechcem mať explicitne na prvom mieste, že ťa chcem mať prítomného implicitne, ale že explicitne mám prvú Kiku. A teba by som chcel, aby si bol prítomný tak nejak implicitne, tak, ako je to na tých kresťanských tričkách s vrkočom a nápisom "Jesus, You and Me".

Prosím, nech sa vráti.