Idiot

Mal by som pracovať. Nič som dnes neurobil, hoci som to plánoval. Projekt, ktorý som zhodou zvláštnych náhod získal, už mal tak mesiac bežať. Určite by sa mal rozbehnúť čo najskôr, aby stihol predvianočné (a adventné, dodávam ja) obdobie.

Miesto toho som ale mierne zdrtený a nihilistický. Dnes ma o pol jednej zobudil telefón, ktorý mi oznamoval, že tu kde som, by som už dlho nemal byť a mal by som sa vysťahovať. Napriek tomu, že sa niečo také dalo s istou pravdepodobnosťou očakávať, rozbilo ma to.

Plánoval som, že z peňazí, ktoré som zarobil a možno ešte zarobím, urobím niečo užitočné, napríklad tu treba dať opraviť akumulačky (nejdú) a jedno prasknuté okno. Včera som navyše zistil, že latrína je plná a treba vykopať novú. Sused sľúbil, že niekedy tento týždeň príde s vlečkou, vezme tie štyri roky staré siahovice a popíli ich na cirkulárke. Všetko zvyšné palivové drevo už totiž došlo, spaľoval som len zvyškové haluze a nejaké staré dosky. Tie siahovice by znovu naplnili šopu. Aj som si vravel, že až sa popília a porúbem ich, tak by som mal aj dokúpiť nové drevo, keďže som nemalou mierou prispel k spáleniu toho starého. Ale asi sa nepopília, keď tu nebudem, sám pre seba to sused brať a píliť nebude. Potom, keď tu niekto neskôr príde a zistí, že (de facto, ešte je tak na týždeň) nie je drevo, bude ma preklínať.

A to si myslím, že takýmito „dobrými skutkami“ vlastne tak nejako vyrovnám účet za to, že som tu bol. Ale to je blbosť, ak by sa to malo nazvať priamo, tak som len žobrák a príživník. A akokoľvek by som podľa morálnych pravidiel spoločnosti mal toto správanie, ako nesprávne, prestať robiť, aj tak tu žiaden progres nenastal. Keď už ma jedni majú dosť, hľadám zasa ďalších, komu by som mohol byť na krku.

Okrem svojich rodičov, za nimi ísť nechcem, hoci mi časť výdavkov platia, ale ani to nezníži moju ľudskú nechuť byť v ich prítomnosti. Je mi zle pri predstave, že by v mojej fyzickej blízkosti bola moja matka a nebodaj mi niečo hovorila.

Ubližovalo by mi to. To, ako si neustále hudie svoje o tom, ako ma má rada a ona vie, čo je pre mňa najlepšie. A že by som mal so svojím životom urobiť [niečo]. To niečo, hoci to po každý krát môže byť niečo iné, má vždy rovnaký efekt – prudké uvedomenie si, že mi absolútne nerozumie a že som vlastne na svete sám.

Lebo podobné vety počujem aj od iných ľudí, a s rovnakým výsledkom.

Ten človek, ktorý vo mňa vložil dôveru, že bude mať funkčný projekt, netušil (a ani som mu to nevešal na nos, lebo peniaze sa hodia), že som psychicky úplne rozbitý a vďaka tomu úplne nedôveryhodný. Čo na tom, že hard skills mám skvelé a možno, vzhľadom na svoju fanatickú snahu o najkvalitnejší a najkrajší výsledok (do čoho sa ráta neustále sledovanie najmodernejších trendov) môžem byť teoreticky medzi 100 najlepšími programátormi na Slovensku. Prakticky nie som nič (lebo za muža predsa majú vravieť činy, nie slová).

Ale ja viem iba tie slová.

(niežeby to nebola zaujímavá vlastnosť, v tíme, kde by moje slová aj niekto dokázal premeniť v činy, by to aj mohlo byť na niečo dobré. teoreticky)

Namiesto toho, aby som robil na tom projekte, píšem tento článok. Nemám chuť robiť nič, mám pocit, že celá moja existencia je zbytočná. Než použijete slovo zodpovednosť, tak vás dopredu upozorním, že ja mu nerozumiem a nič pre mňa neznamená. Sľub áno, vďačnosť áno, ale zodpovednosť, teda akési mechanické dodržiavanie podivných nepísaných pravidiel nie.

Preto nevraciam svoje dlhy ani nepracujem na tom, aby som ich vrátil. Viem, že je správne ich vrátiť, a preto, ak budem mať z čoho, vrátim ich.

Pre väčšinu ľudí, vrátane mojej matky, patrím na psychiatriu. Hm. Keby som sa vžil do „normálnej populácie“, čo stopercentne nedokážem, lebo normálny nie som, aj ja by som našiel niekoľko vecí, kvôli ktorým by som musel byť označený za vadného.

Nerozlišujem medzi reálnym svetom a fikciou a snami. Príbehy ma veľmi pohltia, keď ich sledujem (napríklad ako filmy). Teraz som si pozrel jeden z dielov Cowboya Bebopa (posledné tri dni ho pozerám postupne celého od začiatku). A chcem byť radšej v tom príbehu, ako tu (samozrejme, keď už to vyslovujem, tak chcem byť len v takom príbehu, kde je aj Kika, opustiť ju nemôžem a nechcem (a nie je v tom žiaden protiklad, ak by bolo nutné použiť len jedno slovo, vybral by som „nechcem“), ale snáď je jasné, čo chcem povedať).

Asi pred rokom sa mi dokonca stalo, že som asi dva týždne v kuse rozmýšľal, kto že to boli tí známi mojich známych, s ktorými sme boli na tom veľmi zaujímavom a oficiálne zakázanom výlete (jednalo sa o výlet, ktorý začínal nejakými železnými dverami, ku ktorým tí známi mojich známych mali kľúč, a hoci sa tam nesmelo, my sme tam šli; trvalo to pár dní dolu a pár dní hore a bol to výlet do hlbín Zeme, dostali sme sa dosť hlboko, kde už bolo teplo a bolo občas vidno aj žeravú magmu, tam už sme ďalej nešli, bolo to príliš nebezpečné, tí známi vraveli, že boli aj ďalej, závidel som im, ale všetci boli uveličení tým, kam sme sa dostali a čo sme mohli vidieť; bol to neuveriteľne realistický zážitok, bol by som odprisahal, že sme tam naozaj boli; mal som aj nutkanie zavolať a spýtať sa, chcel som si to zopakovať, hoci som tušil, že odpoveď by bola nie), až som, asi skôr trápnou rozumovou analýzou, prišiel na to, že to nebolo naozaj, ale že to bol sen.

A mávam bežne seriálové sny. Nadväzujú na predchádzajúce časti. Ako by som žil ešte paralelne v nejakom inom vesmíre.

Ďalšia vec je vek. Fyzicky mám tridsaťšesť. Ale k ľuďom sa stále správam ako by som mal nejakých dvadsať až dvadsaťpäť. Mojich rovesníkov považujem za starých. To, že sme boli s Kikou spolu, mi neprišlo ako by sme boli takí vzdialení (16,3 roka podľa občianskeho). Naj(tragi)konmickejšie je to u ľudí blížiacich sa k tridsiatke – správam sa k nim ako k o niečo starším a skúsenejším, ale oni sú de facto o niečo mladší.

Zatuhol som vo svojom vývine. Niektoré veci mi zostali na piatich rokoch, niektoré na pätnástich, niektoré na dvadsiatich piatich. Keď vidím hrajúce sa deti alebo baviacich sa mladých, chcem byť súčasťou ich skupiny, byť tam s nimi. Jedna z najhorších bolestí je tá keď si uvedomím, že keby som o to v tej chvíli naozaj stál, bol by som odmietnutý, označený za úchyla a pravdepodobne predaný polícii. Lenže ja sa necítim ako tridsaťšesťročný. Tridsaťšesťroční sú tí zodpovední sararímani, čo už stratili ideály, nie ja!

Lenže psychiatrom neverím, nechcem aby zo mňa naozaj takého urobili (a ja si myslím, že to oni robia). Navyše, s papiermi na hlavu by som nemohol byť ozajstným slobodným Kikiným manželom, na ktorého sa môže spoľahnúť (aspoň ako sa na nedokonalého človeka dá), a nie čakať, kedy sa „prejaví moja porucha“.

Chcem nájsť niekoho, u koho by som sa nebál matky ani trestu ani toho, že chcem Kiku a že ju chcem naozaj, a že nič iné pre mňa nie je dôležité, teda okrem toho, aby sme boli spolu v nebi, vo vzrastajúcej láske (ako povedala Kika), asymptoticky sa blížiac dokonalosti (ako písal Evely).

Ale miesto toho, neviem, kam pôjdem. Do Košíc k mame nechcem. Inde to stojí veľa peňazí.

Najradšej by som žil niekde na intráku, kým sa Kika nevráti. Žil som tak niekoľko rokov v Prahe, a bolo to veľmi dobré. Človek nemusel byť sám, keď nechcel, a pokiaľ mal nejakých priateľov, nemohol sa ani celkom uzavrieť, lebo čas od času vždy bol niekto na návšteve. Ja chápem tých dospelých, že keď už majú sexuálneho partnera, chcú s ním byť osamote, ale to žitie za múrmi vlastného domu, mne osobne, príde ako chorý a bezútešný spôsob existencie.

A trochu aj bojazlivý.

Možno aj kvôli tomuto založil Ježiš cirkev. Ale dnes už sa jej vyrábať živé spoločenstvo nejako nedarí. To ten intrák tomu bol bližšie.

KIKAのHerby

P.S.: A samozrejme, nie som slobodný ani teraz. Vnútorná sloboda, to, čo mal Srholec aj Fedor Gál, a čo im komunisti všelijakými tlakmi nevzali, to je niečo, čo ja nemám. Ja mám len strach, že stratím aj tú odrobinku, ktorá sa na mne ešte drží.

P.P.S.: Začal som to písať vo štvrtok, preto prosím všetky relatívne odkazy vzťahujte k nemu.