Zázrak pána Jablonického

"Buď so mnou šťastná, prosím."

Stála oproti mne a pozerala sa mi do očí. Ja som sa pozeral do jej. Stále som tomu nebol schopný uveriť. Že predo mnou neuteká, nejačí, nevolá políciu, susedov alebo svojho otca, ale tu stojí a hľadí na mňa. Stále ticho fňukajúc som jemne prikývol s čitateľnou otázkou v očiach. Áno, znela jej podobná odpoveď.

"Ale, ... ", jal som sa hneď protestovať. Tu predsa niečo nehrá, veď ma nenávidí ako Satana, uzavrela sa predo mnou, odcestovala do Kanady, a ja som iba sviňa čo jej ubližovala a útočila na jej Boha, "... ale ja nie som na nič dobrý. Po tom všetkom ti asi už nedokážem veriť a budem ťa tak akurát biť. Na nič nie som dobrý, neviem asi ani milovať, ani zarábať peniaze, nič neviem, jediné čoho som schopný je tvrdohlavo ťa chcieť napriek tomu všetkému, už necítim lásku ani vieru ani nádej, len viem, že kedysi som vedel, že sme boli stvorení jeden pre druhého a že máme byť spolu a že tak to má byť."

"A ešte mnoho ďalšich vecí vieš" povedala. "Idem sa rozlúčiť."

Kika stála v predsieni. "Mami, ..." váhala chvíľu, nevedela ako na to, "... v podstate som sa prišla už len rozlúčiť."

"Aké rozlúčiť?! Kam chceš ísť?!" vyštekla jej matka pobúrene. "Preč, mami, ..." začala Kika skôr než sa jej matka nadýchla, aby pokračovala v kázni, "preč, do života, kde už nebudete. Len som sa prišla rozlúčiť. A požiadať o požehnanie, ak je to možné, nech viem, že ste ma pustili, a že ma neťaháte späť." Matka chvíľu, ale len chviľu, lapala po dychu. "Preč ... idem, mami, preč. Naozaj." povedala tak, že sa na to nedalo už nič povedať.

Pozrela sa úkosom do izby, ako sa tvári jej otec. Zisťovala, či sa nerúti červený v tvári jednu jej vraziť. Nerútil. Vlastne vyzeral, ako by tam nebol. Hoci bolo úplne jednoznačné, že tam bol.

Kika sa naposledy poobzerala po byte, a vykročila sa rozlúčiť s mamou. "Si hlúpa, také nemôžeš, je to Antikrist!!!", vyrútil sa zo schodov o šesť rokov mladší Ivanko a bezmocne ju kopol, potom sa triasol a nevedel, či ju má kopnúť druhýkrát, alebo začať kričať, alebo čo vlastne. "Ivan!", okríkol ho otec hromovým hlasom. Pritom to bol on, kto ma prvý nazval Antikristom. Ivanko vybehol vzlykajúc hore.

Kika sa so smutným úškľabkom pozrela na mamu a vyšla po schodoch za Ivankom. Ten stál pri dverách svojej izby a nenávistne sa na ňu pozeral. "A smrdí!", dodal. Zdola sa ozvalo nové hromové "Ivan!", Kika mu ale nevenovala pozornosť. "Neblbni. Nikto nevraví, že sa nemôžeme vidieť. Môžeš kedykoľvek prísť, alebo zavolaj a niekde sa stretneme. Keď chceš, môžeme častejšie, keď nie, nie. Však som stále tvoja sestra.". Ivanko ju kopol a zavrel za sebou. "A nekop do mňa", dodala polohlasne.

"Chceš spáliť mosty?" pýtala sa, teraz už vzlykajúc, jej mama, keď schádzala dolu. "Nie, nie, to nie, ..., skôr ...", hľadala slová, "... uzatváram ich. Nie sú spálené, ale dám tam zo svojej strany tabuľku 'Most uzavretý'. A chcela by som, aby ste ju tam zo svojej strany dali aj vy, až pochopíte, že je to dobré. Aspoň načas." Kika zišla dolu a objala mamu. "Ale, to len tak, bez vecí chceš ísť?!" zakvílila jej mama. "Veď ty si sa úplne zbláznila."

"Niečo mám na sebe, a nechcem si brať nič, čo by ma sem nejako viazalo. Nechcem odtiaľto nič" smutne odtušila Kika. "Kristínka, nebuď tvrdohlavá. Tak aspoň ešte zopár vecí, v ktorých sa mu budeš páčiť, si vezmi ..." teraz už nepokryte plakala a šla s igelitkou do skrine. Kika neprotestovala. Nebola rada, že jej mama plače, a zopár vecí by sa jej zišlo. "To červené tričko s loďou," povedala vďačne. "A modré kvietkované šaty. Aj toto, " ukázala, "tie glitre sa mu páčili. Veľakrát som to na sebe nemala, ale ..." Kika so zaľúbeným úsmevom spomínala na časy, keď ešte nebolo tak zle. "Páči sa mu, keď žiarim. Tieto sky-tielka." Zvyšok nechala na mamu.

Otec v izbe bol namosúrený. "Radšej ku mne ani nechoď", zavrčal. "Oci..." "Nechoď, lebo ti ..." "Oci!!!" zastavila ho Kika. Objala ho, trochu bojazlivo, dala mu pusu a pošepla mu: "Prosím ťa, choď na spoveď. Naozaj veľmi si to prajem." "Hm." skrivil tvár jej otec. "Čo ti povedala?" pýtala sa mama spoza steny. "Nič, ..." neochotne odpovedal, "to je medzi nami."

"Ahoj, Džinuško môj," rozlúčila sa s bratovým psom a povedala si, že raz bude mať svojho vlastného cavalier King Charles španiela.

Kika s igelitkou a odhodlaním vykročiť v ústrety... čomu vlastne?... sa na mňa usmiala a spýtala sa: "Kam teraz?". To bola hrozne záludná otázka. Nevedel som, čo na to povedať. Naozaj som absolútne nevedel, nemal žiaden plán, čo ďalej po tom, až sa ku mne vráti. A teraz som stál jak teľa a ošíval sa. Viditeľne som nemal odpoveď. Zachránila ma, ako už často predtým, náhla inšpirácia. "Chceš niekam konkrétne?" "Ani nie", usmiala sa potmehúdsky Kika.

Vzali sme sa za ruky a vykročili sme.