3

  <p>

Bratislava, 18. júla 2008, deň 25 po odlúčení -- List tretí

Najmilovanejšía Kika!

Človek mieni, Pán Boh mení. Dnes som chcel zavolať Tvojej mame, lebo som ju už dávnejšie požiadal o jeden spoločný Otčenáš, a počul som Tvoj hlas. Ani som sa nestihol potešiť z toho, že Ťa zasa môžem po toľkých dňoch počuť, keď som bol udretý Tvojou replikou. Po tých dňoch nádejí a boja s malovernosťou bolo nesmierne bolestné počuť: „Herby, už mi daj pokoj. Ahoj.“

„Raz si mi povedala / dospelý má vedieť žiť aj sám ...“ spieva sa v Dežovej pesničke, v jednej z dvoch najkrajších slovenských pesničiek o láske. Ak je pravda, že dospelý má vedieť žiť aj sám, tak som dospelý nikdy nebol, a neviem si to ani predstaviť. Vždy som žil v kontexte niečej lásky a žil z nej (niekedy skôr živoril, keď sa mi jej nedostávalo, ale vždy to bolo o tom). Najprv som bol viazaný na mamu, pomerne dlho. Na gymnáziu som žil z matematickej komunity a sústredení, a bol som zamilovaný do J.V. Na vysokej som prežíval na počítačových hrách, na komunite, čo chodila na cony a potom zo vzťahu s J.S. V Košiciach som žil zo Stromu - a potom, keď som sa zoznámil na Bučkovej s A. a Z., tak som prišiel sem - za ich láskou. Napokon si prišla Ty. A bola si to najlepšie, čo som zatiaľ v živote dostal. Bol to zázrak - hoci som mal pomerne úzky filter a problematickú povahu, dostal som v Tebe všetko, čo som žiadal - a ešte omnoho viac, lebo si ma príjemne prekvapila aj tam, kde som to nečakal. A to si nevymýšľam ja. Jeden náš spoločný známy na margo nášho vzťahu povedal: „Ten Herby snáď nakoniec dostane všetko, po čom túžil.“

Mladá, krásna, inteligentná, pro-life, z čistého srdca milujúca plus bonusy k tomu. Mal pravdu, dostal som v Tebe to najlepšie, a dostatočne som si to nevážil. Moja vina, moja preveľká vina. Poviem Ti, v čom som Ti podľa mňa ublížil najviac. Nie bitím, ani šaškovaním. Tým, že som Ťa podceňoval - vravel Ti, že si ako decko a prisudzoval Ti zlé úmysly. Keď si mi ublížila z nevedomosti alebo únavy a ja som to bral, ako keby to bolo naschvál. Odpustíš mi?

Potrebujem lásku, je to palivo môjho života. Boh jej má pre mňa nekonečne veľa, ale Božia láska je pomerne vzdialená a niekedy nepochopená. Keď si mi dnes povedala to, čo si povedala, myslel som, že je čas umrieť. Jedine Tvoja láska bola totiž tá správna. Ale cestou na večernú omšu sa stalo niečo zvláštne - ešte stále to vo mne nie je úplne uchytené - že by som Ťa mal pustiť, prestať sa Ťa kŕčovito držať, aby som mohol prijať lásku aj v inej forme ako v Tvojej blízkosti. Len tak dokážem žiť a urobiť niečo dobré pre tento svet a pre slávu Božiu. Tak teda, ak naozaj chceš, choď, dám Ti pokoj.

Na prvej časti listu sa tým nič nemení. To všetko mi dáva jasné presvedčenie, že Ty si to najlepšie pre mňa. A rovnako som presvedčený, aj vo svetle toho, ako som sa zmenil, ale hlavne vo svetle toho, čo sme spolu prežili a koľko prianí sa Tebe splnilo vo mne, že ja som pre Teba ten najlepší. Môžem sa mýliť, aj keď zatiaľ ma nič nepresvedčilo o opaku. Ale pustil som Ťa a v podstate povedal Bohu: „Daj mi svoju lásku tak, ako Ty chceš.“ Ak je Božia vôľa, aby sme boli spolu, budeme zasa spolu. Nedbal by som, keby sa zopakoval minulý rok a zasa by sme sa do seba na Bučkovej zamilovali, vrátane „Môžem si oprieť hlavu?“ Ale tentokrát už dobre, bez toho zla a tlaku, aký tam bol minulý rok. Alebo keď mi 30.10. ráno zazvoníš pri dverách a povieš: „Dnes som vstala, uvedomila si, že som slobodná, a chcem sa vrátiť.“ Nechám to na Pána Boha. Ak mi nevráti Teba, má pre mňa niečo lepšie. Aj keď neviem, čo by mohlo byť lepšie ako Ty.

Kika, láska moja, I love you. Tentoraz už naozaj. Láskou od Boha.

Herby

P.S.: Ten sľub, ktorý som dal 25.2., stále platí. Keď som rozprával s B., vravel, že to nie je podľa cirkvi platné a že takéto sľuby Bohu bez prítomnosti niekoho kompetentného sú na úrovni osobného sľubu, a ten sa dá vziať späť u spovedníka. Možno si to urobila, keď si už zmenila „It's complicated“ na „Single“. Ja to však nemienim urobiť, nie skôr, než mi Pán Boh dá jasne najavo, že by to tak chcel.

P.P.S.: Kúpil som si kvalitné atramentové pero, tridsať týchto pekných fialových listových papierov a dvadsaťsedem (viac nemali) zodpovedajúcich obálok (v Poluse v Da Vinci). Myslel som, koľko listov Ti budem písať. Ale tento je asi posledný. Koniec-koncov, pustil som Ťa, a hlavne, mám Ti dať pokoj. Aspoň mám imagové atramentové pero.

P.P.P.S.: Možno Ti napíšem nejaké listy do šuflíka bez toho, aby som Ti ich poslal. Dám ich iba na sieť a keď budeš chcieť, dám Ti aj originály. ;-)

Tags: