srdce.herby.sk

Royko pasáž na Obchodnej ulici. Veľmi časté miesto, kde sme trávievali hrozne veľa času. Zo začiatku vzťahu, keď chodievala každý večer domov, tak sme sa najčastejšie lúčili práve na zastávke električky, ktorá išla do Rače z Obchonej. A keďže bola zima, tak sme vždy zašli do pasáže - buď pred vchod alebo za tie dvere.

Na tom rohu, ktorý je odfotený, tak na tom rohu sme stávali asi najčastejšie, tesne za dverami; senzor nás nezachytil, pretože sme už boli mimo uhla, a zároveň tam bolo pomerne teplo, lebo v zime tam fúkal nejaký konvektor teplý vzduch, tak sme sa tam tisli k tej stene, držali sa v objatí a vraveli si pekné veci a robili si pekné veci. Asi sme sa občas aj hádali.

Za tými dverami vidieť mramorové dvere, ktoré vedú do akejsi rozvodnej skrine alebo čohosi. Raz sa nám tam stala taká nemilá príhoda, ja som sa o tie dvere oprel, nevediac že sú to dvere, mysliac si, že sa opieram o normálnu mramorovú stenu, a tie podo mnou povolili a pohli sa, a ja vedený svojou nezriadenou zvedavosťou som sa pozrel: „Aha, nedovreté dvere!“, tak som si ich otvoril, pozrel sa, čo tam je, aha, nejaká rozvodná skriňa, tak ich poriadne dovrel, no a o chvíľu pribehol SBSkár, začal mi nadávať, čo som si to skrýval do tej skrine, drogy, alebo čo; hrozne, hrozne som vtedy vypenil, Kika ma musela upokojovať možno desať minút, aj som tomu človeku asi nadával. V tej pasáži sú kamery, takže ten chlapík sedí v tomto, v nejakom velíne, a sleduje, a nejaký podivný bezdomovecky vyzerajúci chlap tam otvára, respektíve zatvára dvere do rozvodnej skrine...

Inak to bolo ale pomerne klasické naše miestečko, za tými dverami v rohu, kde som sa ja oprel o stenu, chytil som ju do náručia, ..., nebudem to rozvádzať ďalej, bolo nám krásne.

V tej pasáži človek objaví okrem takých bežných obchodov aj takú zaujímavú vec, ktorá akosi business nevyšla, totiž predajnú pasáž v suteréne, kde v podstate nič nie je. Avšak, keď už sa tam dá ísť, tak som si to preliezol a zistil, aké to umožňuje záležitosti. Na ďalšej fotke vidieť dvere do tej suterénnej pasáže. Sme tak hľadali, kde by sme sa mohli nerušene bozkávať, tak sme raz zašli za tie dvere, zatiahli si ich na seba, aby nás nikto, nikto nevidel, ale aby to vyzeralo, že tie dvere sú tak, ako sú. Vtedy za nami tiež zabehol nejaký chlap, iný, so slovami, niečo ako „Čo tam robiš?“, pozrel sa tam, zistil, čo sa tam vlastne deje, a povedal: „Aha, prepáčte, mládež“ a odišiel. Je to pomerne stiesnené miesto, viackrát sme tam už neboli, ale je to pekné.

Tá suterénna pasáž poskytuje mnohé zaujímavé bonusy. V podstate tam nič nie je, väčšina ľudí si to prenajala ako skladové priestory, plus je tam nejaký metalový obchod a nejaký Jamajčan tam vyučuje bubnovanie, avšak keď si človek pozrie všetky dvere, tak za nápisom EXIT nájde taký nie úplne exit, ktorý je v skutočnosti zatarasený všelijakými vecami a tam sa síce dá vojsť, ale na nič to nie je. O tejto miestnosti som už vedel predtým, pretože som ako zvedavý zistil, ako to je. A na túto miestnôstku mám(e?) tiež príjemné spomienky.

amr klip (ako som to pôvodne nahovoril do mobilu ako do diktafónu)

City Center je taká obchodná pasáž na Obchodnej ulici, a skoro nikto ju nepozná, pretože nemá nejaký extra vyčačkaný vchod a v podstate sa tam nič poriadne nenachádza. Pri vchode je jedna vegetariánska jedáleň, cez ktorú som to tu vlastne spoznal, potom sú tu nejaké ďalšie obchody, na konci je predajňa TV Products. Úplne na konci je také okienko, ako ho je vidieť na fotke, a sú tam také vozíky, Tie vozíky tam vlastne boli odjakživa. Boli sme tu niekoľkokrát s Kikou zo začiatku vzťahu, keď sme sa mohli stretávať v podstate iba na prechádzkach mestom, vo voľnom čase medzi školou a tým, ako išla na krúžky alebo domov. Mala vtedy zakázané aj chodiť ku mne na návštevu do bytu.

Tak sme hľadali miesto, kde by sme našli nejaké verejné zásuvky, do ktorých by sme mohli dať notebook a mohli sa venovať Smalltalku alebo neskôr Ruby.

Samozrejme sme hľadali aj miesta, kde nie je veľa ľudí a kde môžeme byť len tak, spolu, držať sa v objatí, bozkávať sa a vravieť si pekné veci, a v tomto to tiež plne vyhovovalo.

Tu jedny také verejné zásuvky sú, pri tom výťahu vľavo, ale keď sme sa nakoniec osmelili a presunuli si ten vozíček k tým zásuvkám, sadli si, zapojili tam ten notebook, tak prúd v ňom nebol.

Nie je to nijako prepychové miesto, málokto vôbec dôjde na koniec tej chodby, prečo by tam chodil, ale je to jedno z tých, kde sme spolu boli šťastní.

amr klip 1, amr klip 2 (ako som to pôvodne nahovoril do mobilu ako do diktafónu)

Libresso Next Apache je pomerne kultové miesto časti bratislavskej intelektuálnej obce a v kuse je naň všelikde nejaký odkaz. Ja som sem začal chodiť pravidelne potom, čo Juraj Kušnierik v relácii Pod lampou prezradil, že tu každý pondelok koncertuje Boboš s partiou.

Najkrajšou spomienkou je asi prvý koncert, na ktorom sme tu boli spolu, 27. augusta 2007. To sme ešte oficiálne neboli spolu, ale už sme boli zamilovaní jeden do druhého. Stretli sme sa už cestou tam, ona mala na sebe krásne šaty a celá žiarila. Tak sme sa o niečom bavili, ani neviem o čom. Sedeli sme spolu pri stole (gauč sa nám už neušiel), a ja som celý čas osciloval medzi tým, pozerať sa na ňu, aká je krásna, a tým, nevyplašiť ju. Ona asi robila niečo veľmi podobné.

Potom sme sem chodili pravidelne. Nikdy sme nemohli zostať do konca, lebo mala večierku. Tak sme počas prvej a neskôr počas druhej pauzy odišli. Boboš bol veľmi zlatý a ku koncu sa nás pýtal, kedy odchádzame, aby nám zahral ako poslednú pieseň You Got To Move.

Od istého času sme prestali chodiť. To bolo počas chudobného obdobia, keď sme nemali veľa peňazí a na Bobošove koncerty sa začalo vyberať vstupné. Keď som sa tento pondelok vracal z koncertu (vstupné už nevyberajú), prišlo mi veľmi smutno, že sa nepodarilo splniť jeden obrovský sen - a to, že by sme raz Bobošov koncert v Next Apache zažili ako slobodný pár - zostali by sme až do konca a potom šli spolu domov. Teraz už je Kika preč a ja by som radšej znovu oželel tú poslednú hodinu koncertu výmenou za to, že by som bol s ňou a potom ju odprevadil domov.