srdce.herby.sk

Predstavte si: idete takto Brnom, stojíte na križovatke pred prechodom pre chodcov, napravo od Vás sa vinie ulica (naľavo a dopredu tiež, ale to nie je dôležité), za Vami je park. Ulica napravo je lemovaná stĺpmi, pravdepodobne osvetľovacími a tak. Zrazu len, neveríte vlastným očiam. Alej stĺpov je prerušená podivným zjavom. Na prvý pohľad stĺp ako každý druhý – vztýčený kovový stĺp, vedúci zo zeme, cca dva metra a hore ukončený... lenže tentoraz nie lampou (akoukoľvek neštandardnou), ale tenším kúskom kovu, z ktorého sa nepokryte dymilo. Za Vami, opakujem, park, žiadna budova na Vašej strane nie je vidieť, len komín trčiaci zo zeme.

No ani som nešiel cez ten prechod ale som si hneď šiel tú pamätihodnosť preskúmať. Rozmýšľal som, čo to môže byť? To keď tu majú súdruhovia z KGB tajnú zemľanku, tak by ju nemali takto trápne prezradiť! Ale čo iné to môže byť, viditeľne to bol nejaký komín zo zemľanky.

Dotkol som sa ho pomerne opatrne, ale nebolo prečo, samotný komín bola tá tenká rúra, čo končila hore, a okolo toho bola hrubšia rúra, aby to izolovala navôkol, takže to bolo teplé len tak trochu. Ale aj tak ma ten objav potešil. Keď som si vedľa sadol a oprel sa, bolo cítiť predsa len aspoň nejaké teplo. A to bolo príjemné, keďže to bolo počas tej bezslnečnej soboty, ktorú som už spomínal inde.

Nevedel som, či je to dieselový dym alebo to horí drevo, a nedokázal som to zistiť. Dole som necítil žiaden zápach, a keď som si povyskočil, že chytím rukou aspoň nejakú stopu toho dymu, tak som aj tak na ruke nič necítil. Ale hrialo to, trochu. Tak som sa pri ňom najedol a šiel ďalej.

Večer som sa k nemu vrátil. Plánoval som, že sa pri ňom vyspím, že si k nemu dám veci, poskladám „posteľ“ (spím na výplniach zo softpadov, toho staršieho typu, ktorého mali trojdielnu výplň z tuhej peny, vzal som samé stredné kusy (idú pospájať k sebe) a jeden krajný), zakryjem to celé igelitmi a budem mať vyhrievaný skoro stan. Pravda, pri ceste, to by nebolo najkomfortnejšie, ale nebola by mi zima.

Dokonca som sa k nemu pritúlil a zostal tak. Jednak som bral teplo väčším povrchom, jednak... aj keď to znie trápne, ale... spomínal som si na časy, keď som takto v dlaniach držal niečo iné teplé, k čomu som sa rád túlil. Kovový komín nie je Kika, ani nemôže a nechce byť jej náhrada, ale je lepšie pritúliť si kovový komín (a spomínať na Kiku a na diaľku s ňou aspoň v mysli hovoriť), ako sa nepritúliť k ničomu. Cítil som sa lepšie, keď som ho držal v dlaniach, oboch rúk, než keby som ho tam nemal.

Lenže sa to zvrtlo inak, prišiel taký cigán, okolo tridsiatky, dal sa so mnou do reči, že čo, či mám nejaký problém, či sa mi nedá nejako pomôcť a tak, o chvíľu sa objavila jeho manželka. Keď sa dozvedel, že som z Košíc, potešil sa, že aj on je východniar (potom z neho vyšlo, že odtiaľ odišli, keď mal osem, ale ok, furt tam má príbuzenstvo) a ponúkal sa mi, že uňho môžem prespať a neviem čo ešte. Ja som sa ho bál, predsa len, ja sa bojím všetkých cudzích ľudí, ale Cigánov viac, vyrastal som v štvrti Košice–sever a u babky na dedine boli tiež a tiež kradli. Čo si mám myslieť, keď sa mi niekto taký človek prihovorí, keď mám akurát otvorený notebook a sedím pri komíne?

Navyše sa, keď už sme tí krajania, rozhovoril sa, ako jeho nejaká rodina (bratranec?) bol šéfom košickej mafie, Robert H., určite si pamätám, ako ho policajti zabili, a že on ich zabíjal tak, že im odrezával hlavy a nechával ich v kvetináčoch. Ako mám takému človeku odpovedať keď sa ma pýta „Ale povedz mi do očí ako chlap, bojíš sa ma?“, lebo má pocit, že sa ho nemám prečo báť, veď on je dobrý človek a ponúka mi pohostinnosť. Tak sme sa rozprávali asi hodinu, vycítil, že mi je tak ako mi je lebo mi odišla žena, dal mi adresu, povedal, že môžem prísť kedy budem chcieť atď. Asi bol naozaj v jadre dobrý a nič zlé nechcel (a nadával na Cigánov, asi to bol taký ten, čo sa už ním necíti byť – varoval ma, že tu by som byť nemal, policajti mi dajú pokutu a že to nie je dobré miesto, lebo tu žije veľa Cigánov (čo bola možno ozaj dobrá rada a keby som tam zostal, mohol som skončiť minimálne okradnutý), a okrem brnenských sa dotkol aj slovenských, že sú zaostalí) a naozaj naňho nemôžem povedať jediné krivé slovo. Ale aj tak som sa ho bál, tak som v kuse opakoval, že sa neznámych ľudí bojím všetkých (čo je pravda), a že ďakujem a tak, až ma odprevadil do mesta a odpojil sa a šiel aj so ženou domov.

No ale späť ku komínu. Ešte než prišiel tento chlapík, tak som zistil, že to je parný komín. Lebo na mňa sporadicky padali veľké a nie studené kvapky. A to tá para kondenzovala na listoch stromu, ktorý bol nad komínom. Preto som teda na ruke nič necítil, keď som chcel zistiť, aký dym to je – ono to žiaden dym nebol. Takže to možno ani nebol komín zo zemľanky a žiadni súdruhovia z KGB tam podo mnou nesedeli. Ak je to parný komín, tak to môže ozaj byť všeličo iné. Ktovie?

Ešte ho asi niekedy navštívim (ten komín myslím).

V Brne je aj Slnko, to samozrejme nikoho neprekvapí. Avšak v Brne sa riadilo, aspoň zatiaľ, tým, aby som ho nevidel.

Keď som prišiel na návštevu k jednému (resp. dvom, resp. vlastne trom) dobrým ľuďom, ochorel som (resp. rozvinulo sa to, čo som už mal) a Slnko som videl iba svietiť oknom. Ale bolo pekne a teplo.

Potom, čo som návštevu ukončil, tj. v piatok, sa Slnko začalo skrývať. V noci z piatka na sobotu pršalo (dlho), ale vravel som si, cez deň sa to roztrhá a Slnko ma usuší a ohreje. Lenže ono nie! Celú sobotu bolo Brno v mraku. Od rána do večera a potom ešte aj v noci, a keby ste sa ma v sobotu opýtali, kde to Slnko je, nebudem vedieť odpovedať. Celá obloha bola kompletne v mliečnom odtieni, na všetky strany porovnateľne jasnom.

A pršalo aj v noci zo soboty na nedeľu (to som spal v prázdnom altánku cukrárne Aida, takže som bol suchý), a ráno mlieko ako predchádzajúci deň. Zúfalé. Viete, akú radosť mi spôsobilo, keď som okolo pol desiatej konečne po vyše tridsiatich hodinách to Slnko znovu uvidel (a ucítil)? S radosťou som sa pozrel na oblohu a miesto bielej som videl už aj modrú. Dúfal som, že sa to roztrhá a ešte príde nejaký ten zvyšok babieho leta.

Lenže Slnko nie. Asi si povedalo, že mi dovolilo príliš, keď o tej pol desiatej ukázalo. Počas dňa ho zasa viac nebolo ako bolo a večer už bola zima a začalo mrholiť. Bolo mi nanič.

Potom ma stretol jeden človek, ktorý ma nemohol z logistických dôvodov prijať cez víkend a pozval ma k sebe. Ale to už nie je o Slnku v Brne.

Že v Brne majú vodu, asi málokoho prekvapí. Lenže v Brne majú aj jednu veľmi peknú vodu.

Obzvlášť silne som s ňou bol spojený včera. Najprv som si čítal pekné slová o vode a o samote a o smutných vodných sliepkach. Sú napísané kovovými písmenami na kovových prstencoch okolo tej peknej vody (ktorá je tiež v kovovej vaničke. Možno je to všetko meď. Ale asi to bude nejaká zliatina). Tie slová napísal pekný (neviem, nakoľko navonok, nevidel som ho) ujo, ktorý bol na úplne najvonkajšom prstenci aj podpísaný, a volá sa Jan Skácel. To je ujo, ktorý píše z písmeniek také malé veci, ale pekné.

V strede bola, ako som spomenul, taká vanička. Ale skôr miska, lebo bola radiálne súmerná. Misku asi pripomínala najviac. Aj mala také guľovité vnútro, ako majú misky. Ale zvonku mala kolmý držiak, takže vyzerala ako valec. Ale zvnútra to bola miska. Alebo možno by sa dalo povedať, že je to stojaté umývadlo, keď to má kolmé boky a priehlbinu na vodu. Ale budem mu aj tak hovoriť miska. Akurát, že to bola veľmi veľká miska. Asi päť metrov mohla mať v priemere. A v strede mala odtok, ako vaňa. Alebo ako umývadlo.

Robila všeličo pekné (tá voda). Najprv rástla, už bola skoro plná celá vanička, keď som k nej prišiel. Bola plnená zospodu, a odtok mala uzavretý, takže jej dovtedy nepokojná hladina sa pomaly ustaľovala, bola stále pokojnejšia a pokojnejšia. Hoci úplne rovný stav nedosiahla nikdy. Lebo sa už naplnila až po okraj, a keďže tá miska bola postavená presne, tak sa začala prelievať cez okraj, ale všade, po celom obvode. Hrozne pomaly, ale videl som, že už sa prelieva. Liala sa popod prstence s písmenkami z kovu poukladanými podľa Jana Skácela.

Potom jej hladina prestala byť pokojná. Začala byť plnená agresívnejším prúdom, takže vyzerala akoby vrela, a aj prelievanie cez okraj bolo silnejšie. Také, že ho bolo vidieť aj z lavičiek.

Keď som videl tú veľkú vaničku/misku plnú vody aj tou „vriacou“ vodou kvôli tryskám, z ktorých bola napúšťaná, vravel som si, že táto fontána vyzerá, ako by bola priam navrhnutá na kúpanie. Voda by síce bola studená, ale priestoru bolo dosť, vody tiež a trysky by pridávali efekt masážnych trysiek. Nie, nešiel som si to vyskúšať. Ale predstavoval som si, že nejaký openminded bezdomovec alebo hoci len britský turista (prvý kompletne namydlený, druhý pravdepodobne nie) by tam pokojne mohol vliezť a vyskúšať brnenské jacuzzi. Lenže, ako očakávam od ľudí len to najhoršie, predstavoval som si, že to má nejaký dozor a manuálne ovládanie, a len čo by tam niekto vliezol, hneď by otvorili odtok naplno a bolo by, ako hovoria Česi (a možno aj Moraváci), „po ptákách“.

Nejakú chvíľu sa prelievala prúdom von. Potom, možno po piatich minútach, možno ešte neskôr, otvorili odtok. Voda začala vytekať von. Ako sa hladina znižovala (a trysky bolui stále pustené), začalo postupne „vrenie“ pod tryskami čo tvorili kruh najbližšie k okraju byť silnejšie a silnejšie, až sa ukázal prúd vody a po úplnom odkrytí trysiek bol do výšky asi pol metra. Lenže vody bolo ešte stále dosť. Trysiek je tam v skutočnosti viac, v štyroch úrovniach od okraja po stred. Takže sa to isté začalo diať aj s tryskami, čo boli bližšie k stredu, až sa ukázali aj tie, začalo to isté ešte raz a ešte raz. Až voda odtiekla úplne a už tiekla len tá čo prichádzala z trysiek. a bola tak tridsať centimetov nad horným okrajom, tým, cez ktorý sa predtým voda prelievala.

Potom zapli všetky trysky na plný výkon. Tie vystriekli asi meter alebo aj vyššie nad okraj, čo by mohol byť pekny efekt sám osebe. Ja som ale bol fascinovaný inou zmenou. Zmenilo sa totiž aj množstvo vody, cez trysky teraz tieklo možno dvakrát alebo trikrát viac vody ako predtým, a krása sa ukrývala vo vnútri vaničky. Bolo len treba byť blízko, stojac na kovových prestencoch (a možno aj na kovových písmenkách rozložených podľa Jana Skácela) a vidieť dovnútra. Zvuk zosilnel, voda padajúca z metrovej výšky sa po dopade odrážala do stredu a tvorila alternatívne prúdy mimo tých produkovaných samotnými tryskami, a hlavne, v odtoku samotnom to hučalo a bublalo ako vo vodopáde, prevaľovali sa tam množstvá bielej peny, za hukotu miznúce v hlbine ale nahradzované novými a novými. Ťažko sa mi to opisuje, slová sú, síce dobrý, ale nie dokonalý, nástroj. Treba byť pri tom. Keby som zostal tak blízko, ako som bol, skončil by som asi veľmi mokrý, tak som poodstúpil, ale tak, aby som to, čo sa deje v strede, ešte videl.

Potom vrátili výkon trysiek na pôvodnú hodnotu, vodopád a hukot sa utíšili, pristúpil som bližšie, aby som videl nielen stred, ale celé vnútro. O nejakú chvíľu pustili trysky na plný výkon zasa. Poodstúpil som teda tak, aby som videl hučiaci odtokovodopád v strede. Keď začala voda zasa vystrekovať len nejakých tridsať centimetrov nad okraj, vrátil som sa. Keď počal znovu hučať vodopád, odstúpil som tak, aby som naň ešte videl. A znovu. A znovu. A znovu. Neviem koľko krát. Myslel som aj na to, či to naozaj nepozoruje nejaký ujo v nejakom velíne a nestrieda to naschvál tak dlho, aby ma už konečne odohnal. Ale nechcel som sa nechať odohnať. Chcel som zažiť celý cyklus brnenskej vody vo vaničke s písmenkami Jana Skácela.

Odhadujem, že asi po hodine bol odtok uzavretý a s tryskami pustenými na pol plynu začala byť vanička plnená znovu. Nastal postupný opačný efekt k tomu, aký som videl pri vypúšťaní. Prúd vody postupne slabol, až bol pohltený. A znovu, a znovu, a znovu. Vanička už bola zasa skoro úplne plná. Myslím si, že v poslednej fáze, v tej, v ktorej sa upokojuje hladina a blíži sa k samotnému okraju, sú vypnuté všetky trysky okrem úplne vnútorných. Aby voda prestala „vrieť“. Nechcel to testovať. Nechcel som tento vodný cyklus rušiť. Celý čas som ho pozoroval, chcel som to dokončiť.

Keď už bola voda už–už na preliatie, položil som prst do stredu rímsy, cez ktorú sa mala preliať. Bolo vidieť, ako sa postupne snaží preliať, ako sa „koniec“ (alebo začiatok, ako kto chce) vody centimeter po centimetri malými prískokmi blížil, až som ho nakoniec ucítil a voda sa začala pomaly prelievať.

Napísal som prstom Kikine meno do jemne sa lejúcej vody a vrátil sa na lavičku. Mal som pocit, ako by som sa hodinu modlil. Boh je predsa, okrem iného, aj v povznášajúcej kvalite existencie, ktorú inak asi nazývame krásou.

Chcete ma súdiť? Za hodinovú modlitbu brnenskej vode Jana Skácela? Nesúďte, zastavte sa tam na tú hodinku sami.

Kým neprídete bližšie, ani neviete, že tam také niečo je. Z diaľky to vyzerá ako bežná, ničím zvláštna fontána na námestí. Svobody. Brno.

Tie útoky čírej beznádeje a absencie zmyslu sú naozaj neúnavné. Už som ich mal aj tu. Teda v Brne.

Zmiešali sa dve dôvody. Prvý som už opisoval vo svojom statuse na Facebooku – a Me2d sa za to na mňa možno nahneval, čo mojej bezútešnosti len pridáva, hoci neviem, ako je to naozaj, lebo som videl iba písanú reakciu – keď som sa tu ocitol na ulici a chcel som pokračovať vo svojom „turné“ po rôznych ľuďoch, pobývajúc u nich a rozprávajúc sa o živote, vesmíre a vôbec, tak na verejnú (fb status) výzvu kto by ma chcel nezareagoval nik a na adresné výzvy zareagovali iba niektorí (a žiadna z reakcií neskončila kladne, ale o to tak úplne teraz nejde). Čo ma drtí, je to, že niektorí nezareagovali vôbec. Neviem prečo. Me2d už mi to vytkol, ale ja v takýchto prípadoch predpokladám to najhoršie, že nezaregovali úplne naschvál a to preto, že už so mnou nechcú mať nič spoločné. Dúfal som aspoň v to, že sa ozvú a povedia, že je to (v tejto chvíli) nemožné. Ale nie.

No a potom, klasická bezútešnosť zo sociálnej vytesnenosti. Človeku nie je trikrát dobre, keď všetci okoloidúci vyžarujú svoju nadradenosť a triednu oddelenosť, či prezentovanú nadutosťou mestských dôchodkýň alebo „pomocou“ na jedlo od mladých vodičov mercedesov, to je skoro jedno.