srdce.herby.sk

Keďže zatiaľ nepršalo, a jesť mám čo, pozorujem bezdomovecký život iba z niekoľkých jeho stránok. Po dnešku mám dosť veľký pocit bezútešnosti.

V podstate len zažívam rozšírenie predchádzajúceho zážitku z Tesca. Bezdomovec nie je považovaný za človeka (hodného úcty/dôstrojnosti). Poviete si, môže si za to sám, veď svojej dôstojnosti sa sám vzdáva za jedlo, peniaze a podobne, a svojim viditeľným fyzickým rozpadom (ja by som dodal, že aj psychickým).

Bežní ľudia len rýchlo odvrátia zrak a tvária sa, že rozmýšľajú, to je vec síce smutná (a myslím, že by si to každý mal zažiť na vlastnej koži, len pre ten pocit), ale najhorší sú príslušníci silových zložiek (štátni policajti, mestskí policajti, SBSkári).

Moje doterajšie pozorovanie je, že ich nepríjemnost rastie presne v tom poradí, ako som napísal. Štátni sú zväčša slušní a úctiví bez ohľadu na to, ako kto vyzerá, zaujíma ich len to, či neporušujete zákon (iná vec je, že keď tzv. vyzeráte podozrivo, častejšie vás kontrolujú). Možno sa im to nie vždy páči, ale mám pocit, že to proste takto musia. Legitimujú, spýtajú sa, čo robíte, či máte zbrane, drogy alebo prekurzory, vykomunikujú vaše meno a ČOP s centrálou a povedia, že je všetko v poriadku.

Mestskí policajti, to už sú ľudia, ktorí buzerujú omnoho radšej, a správajú sa omnoho menej slušne. Ešte stále majú aké–také pravidlá, ktoré musia dodržiavať, musia mať nejakú inteligenčnú úroveň, ale myslím, že kritériá na nich sú predsa len menej striktné ako na štátnych. Stretol som jedného, ktorý na mňa, spoza tmavých okuliarov, s pôžitkom z moci, ktorú má, zahulákal „[my sa o chvíľu vrátime, a keď tu ešte stále budete, tak] Keď to nepôjde podobrotky, tak to pôjde po zlotky!“ (a pritom na mňa mával niečím železným, čo mal v ruke).

SBS (a to som možno ešte nestretol celý výkvet), to je zberba, ktorá nemusí vedieť nič, len čítať, písať a byť nepríjemná. Dnes ma vyháňal jeden z Tatracentra. Ten bol ozaj vypatlaný. Nielenže bol schválne nepríjemný a dorážal, nech zmiznem _teraz_ a _okamžite_ a či mi netreba pomôcť, samozrejme pri tom skĺzol do tykania, ale smerom k môjmu otvorenému notebooku, ktorý som ukončoval, povedal: „Tú krabicu si zatvor!“ To naozaj musí Tatracentrum prenajímať SBSkárov, ktorí nevedia, čo je notebook (a nie, nebol starý, bol cca ako ja, alebo o pár rokov mladší)???

No a tá bezútešnosť bytia má aj ďalšie dimenzie. Napríklad človek omnoho jasnejšie cíti svoju úbohosť a samotu, než keď má tzv. strechu nad hlavou a základný servis k tomu. Teraz nenariekam za tým bytom a servisom (hoci okúpať sa a vyprať si veci by sa mi už zišlo), teraz komtemplujem nad tým, ako je lúzerské postavenie v tejto pozícii vnímané omnoho intenzívnejšie.

Nájde sa zopár výnimiek, či už medzi bežným ľudom (že sa niekto prihovorí), alebo medzi SBSkármi (zažil som aj takého; nejaká stará pani doňho dorážala, aby ma vyhnal, že tu nemôžem byť, špatím mesto, a tak ďalej, poznáte tie typy, ktoré vedia všetko najlepšie a musia to hneď ísť zariadiť, ale on mávol rukou a nenechal sa), ale to sú výnimky.

A potom je tu také hryzenie svedomia. Aj teraz, aj v tom Tatracentre, aj v tej príhode o výnimočnom SBSkárovi som vlastne robil nekalú vec. De facto som porušil prikázanie, lebo som kradol. Kradol som síce veľmi malú hodnotu (rádovo centy), ale kradol. Musím priznať, že tento druh krádeže som robil aj s Kikou, keď sme boli v meste, ale nie v takom rozsahu, v akom to robím teraz. Kradnem totiž elektrinu. Na verejných miestach sú zásuvky, a je v nich často aj prúd. Keď človek prekoná prvotný ostych, tak sa proste pripojí a ťahá, aj keď, je to z cudzieho, je to bez povolenia, je to proste, nie úplne správne. S Kikou sme si takto pripájali notebook v Starej Tržnici blahej pamäti. Teraz to robím na rôznych miestach, kde viem, že to funguje. Aj práve teraz, keď píšem tento článok. Čo s tým?

A čo vlastne so mnou? Včera a predvčerom som stretol po jednom vzácnom druhu človeka, totiž, obaja, informovaní o detailoch, neodsúdili ma tak ako všetci predtým, nebrali mi Kiku, nezakazovali mi získať ju späť, ba dokonca boli ochotní ma v tom získaní podporiť. To je veľmi dobré. Ja som si myslel, po tom, ako mi všetci moji „priatelia“ dovtedy Kiku jednohlasne brali, že taký nik existovať nebude. Ale bezútešnosť na mňa dolieha, stále. Napríklad z debilných SBSkárov.

Mám aj zopár pozvaní na dlhodobé návštevy. Chcem nájsť ešte niekoľko takých ľudí. Dano Pastirčák mi vravel, ako táto moja hra na bezdomovectvo je blbosť a určite nikam nevedie a mal by som s tým hneď prestať a že mi ruksak aj s notebokom ukradnú. Zatiaľ je to naopak. Bez tohto bezdomovectva by som asi nestretol tých, ktorých som stretol. A obohacuje to môj pohľad na svet. Zažiť takéto niečo, to je ako prečítať si 1984 alebo byť nedobrovoľne zavratý v blázinci (a vidieť, kto je kto). Nepríjemné, ale obohacujúce veci – teraz som za to, že som v tom blázinci bol, pomerne vďačný – nie za to, že by ma nebodaj vyliečili, to som im nedovolil – ale za to, ako som videl to, čo všetci dostávajú prezentované zvonku, zvnútra.

Zahrajte sa aj vy na bezdomovcov, nejaký ten týždeň.

Dnes okolo druhej vo vstupnej časti obchodného domu Tesco na Kamennom námestí:

• (chlapík v bielom klobúku, bielom tričku a rifliach mieri k eskalátorom vedúcim na prvé poschodie. Na chrbte má ruksak, v jednej ruke plnú igelitku, v druhej ťahá batoh na kolieskach. Na batohu je prehodená vetrovka, z batoha trčia z jednej strany topánky a z druhej ešusy. Pristupuje k nemu SBSkár, ktorého výzor nie je ďaleko od populárne používaného zobrazenia neandertálca)
• SBSkár (pokúša sa chlapíka zastaviť): To kam s tým idete???!!!
• Chlapík (so začudovaným pohľadom): Dovnútra.
• SBS (prezrie si chlapíkov batoh a nahodí ospravedlňujúci tón): Jaj, vy ste turista. Ja som myslel, že ste bezdomovec.
• Ch (so spravodlivým hnevom v hlase): Ja SOM bezdomovec! Aký je v tom rozdiel?! (ide ďalej a jebe na SBSkára)
• SBS: No v tom je veľký rozdiel! Z hygienických dôvodov tu bezdomovci nemajú čo hľadať.
• (chlapík, jebúc na SBSkára ide ďalej a nastupuje na eskalátor. SBSkár nejaví pokus o fyzický zápas)

Tak toto ma fakt dožralo. Nájdite mi logickú chybu v tom, keď z toho odvodím, že (keďže SBSkár dostáva pokyny od svojho zamestnávateľa): „Oficiálne stanovisko obchodného domu Tesco na Kamennom námestí v Bratislave je, že každý človek bez strechy nad hlavou je hygienicky závadný.“ a „Oficiálne stanovisko obchodného domu Tesco na Kamennom námestí v Bratislave je, že človek ošumelého vzhľadu s batožinou je do priestorov obchodného domu pustený na základe svojho sociálneho statusu“ (tj. turista môže, bezdomovec nemôže).

Toto by niekto mal použiť ako základ mimimálne na dve žaloby: prvú hromadnú za urážku na cti (za všetkých bezdomovcov, ktorí nie sú hygienicky závadní, tj. chodia sa sprchovať a nosia čisté veci) a druhú za diskrimináciu na základe sociálneho statusu, oficiálne aplikovanú na skupinu ľudí ošumelého vzhľadu s nadmernou batožinou. Minimálne tú druhú by sa možno podarilo aj vyhrať.

Som nasratý.

Na druhú stranu, nech im slúži ku cti, že to nevyhrocovali.

V podstate ani neviem, čo mám písať. Môže to byť tým, že nepíšem pre obsah, ale ako maskovací manéver. Oprel som totiž batoh o stenu a pod ňou som pripojil do zásuvky svoju predlžovačku, a do nej mobil a notebook. Pán Boh ma za toto svinstvo môže trestať tým, že mi zruší inšpiráciu a kreativitu.

A Pán Boh je sadistiská sviňa už len preto, že mi vzal Kiku a nevracia mi ju späť.

V postate ešte neviem, čo je to byť bezdomovec. Ešte som si poriadne neuvedomil, že to nie je hra a že keď bude zle, nemám ju ako ukončiť a vrátiť sa do bytu (napríklad ešte nepršalo). Navyše mám nejaké peniaze – v podstate môžem ísť do potravín a kúpiť si chlieb a niečo k tomu.

Ťažko sa mi odopiera luxus. Napríklad zmrzlina. Alebo klasická tyčinka Bounty, ktorú som si vždy kúpil pri návšetve potravín (vzhľadom na byt a chladničku som tam nebol každý deň) a zjedol ju cestou na trolejbus. Zatiaľ som vydržal, hoci som si zasa v akcii kúpil tvrdý syr. Ešte nesmrdím tak, aby som musel urýchlene vyprať všetko čo mám na sebe vrátane seba. V podstate nemám šancu zistiť, aké je to byť naozaj takým bezdomovcom ako tí, čo tam u sú dlhšie a vidieť to na nich. Tí nemajú ozaj nič. Ja mám furt matku, ktorá sa mi snaží posielať nejaké prachy na účet, aj keď tvrdí, že už pomaly nemá z čoho a prestane mi platiť mobil. Mobil by som chcel zachovať len z dvoch dôvodov – aby som mohol zdvihnúť, keď mi zavolá Kika, a aby som mal internet, ktorý mám teraz cez mobil všade na Slovensku (aj abroad, ale za roamingové ceny, tj. ako keby nebol). A som rozmaznaná lenivá voš, keď sa mi máli free wi–fi v centre Bratislavy a chcem ešte aj vlastné pripojenie, ktoré funguje všade.

Takže, ja som skôr sviňa, ktorá má s bezdomovcom spoločné len to, že nemá strechu nad hlavou. Aby ušetrila na nájomnom (o hypotékach mi nehovorte; to sa mám na celý život upísať len kvôli takej blbosti ako je vlastný byt?). A príživník. Neviem, ako prežijem zimu, čakám, že ma niekto zachráni, alebo budem obchádzať známych a u každého sa zdržím toľko, aby som to prežil. Rozmýšľam aj o tom, dostopovať na Kanárske ostrovy, a tam je furt 22 stupňov, aj v zime.

Teraz sa tí čo vraveli o chlapčekoch, kolobežkách, dospelosti, zodpovednosti a podobných témach uškŕňajú a vravia si, že sa opakovať nebudú. Však nech sa ani neopakujú. Ja som im nerozumel ani vtedy, a nerozumel by som im ani teraz.

Bol som cez víkend (teda v sobotu večer a v nedeľu do poobedia) vo Vrbovciach. Bol som u Bicáka na omši, as usual. Lenže ja už sa ho tak trochu bojím, a dosť ma to serie. Bojím sa ho, lebo má rád takú tú teóriu o odmietaní, vyjednávaní, prijatí, neviem od koho, a keď by sa na mňa pozrel takouto prizmou, mohol by (hoci iba v duchu) skonštatovať, že ešte furt s Bohom kšeftujem alebo trucujem, a že ma to proste musí časom prejsť. Čo je pre mňa skoro to isté, ako keby mi bral Kiku. Pritom on bol asi jediný, ktorý sa k tomu, aby sme s Kikou boli znovu spolu, vyjadril kladne (modlil sa za to, aby Pán dal to, aby sme mohli znovu začať spolu; hoci to už bolo dávno, nik iný to zatiaľ, podľa mojich informácií, neurobil). Ale aj tak sa ho bojím, čo keď si to už nemyslí? A keď si to myslí a urazí sa? Je to hrozné.

Takže som nebol v stave, aby ma jeho omša nadchla.

A to vlastne tiež považujem tak trochu za zradu (moju zradu jeho, aby nedošlo k nedorozumeniu).

Potom som zistil, že autobus do Myjavy ide až o 12:00 a do Senice až o 13:00. A zdalo sa mi ako lepší nápad ísť do Senice, že je to tade asi bližšie a ušetrím a možno odtiaľ chodí aj viac autobusov ako z Myjavy). Anyway, tak som teda premietal, či ísť aj na evanjelickú (oni to vlastne volajú služby Božie, ale ja to všetko volám omša). Napísal som noc predtým depresívnu SMS tamojšiemu evanjelickému farárovi, ale neodpovedal, hoci mi doručenky došli. Tak som premietal, že ma možno nenávidí, veď vlastne vylepil na svoj kostol (ako som to v tú noc bol zistil) letáčik proti násiliu na ženách, všetky tie kydy, ako ho musia osrať, tak asi preto, lebo mu niekto povedal o Kika a o mne, a tak ma vlastne nenávidí. Ale šiel som nakoniec.

Bolo to tam také typické, ako to uňho chodí; teda de facto dedinský kultúrny program vedený farárom a obsahujúci spev, čítanie z Písma a kázeň, okrem iného. Dokonca tam bol aj hosť, neboli to síce „naši ochranári, ktorí nám kosia naše krásne lúky“, ale bol to istý Nemec Oliver, ktorý tam bol zrovna na návšteve, a ktorý tam rok predtým civilkoval (jak môže Nemec civilkovať na Slovensku?). takže si naňho domáci pamätali (zhodou okolností aj ja, lebo sa s ním lúčil v roku 2008 (alebo 2007?) práve vtedy, keď bola aj Bučková).

Tam som zistil, že ma (ešte zatiaľ) nenenávidí, a na SMS mi neodpovedal, lebo som mu písal na iné číslo, než zrovna v tú sobotu používal. Hm. Ešte ma ponúkol obedom, pozval na nešpory, že ma biskup odvezie do Jura, a odtiaľ mám do BA kúsok (biskup ma odviezol až na električku do Rače), a ešte sa opýtal, či na tých nešporách nechcem mať preslov, čo som mu vyhovoril, tvrdiac, že to určite nie, lebo som bezbožník.

Na tej omši (teda – službách Božích) mal kázeň biskup Filo – ten bývalý generálny – teraz chodí v nedeľu často do Vrboviec a trochu sa tam realizuje – a čítal (to je zvláštne, zdalo sa mi, že tie čítania sú rovnaké u katolíkov aj u protestantov – resp. dosť sa prekrývali) z evanjelia to o prvých, poslednýcn, deťoch a tak. Niekoľko odstavcov venoval aj poslednému veršu „a vzal dieťa, posadil ho medzi nich, objal ho a povedal: ‚Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. A kto mňa prijíma, ten nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.‘ “ (ak necitujem presne, sorry, je to spamäti). A rozhovoril sa o tom, že takýchto detí, ktoré potrebujú niekoho, kto by ich prijal a dal im lásku, je mnoho. A nie sú to len deti, ale napríklad aj starší ľudia, ktorí potrebujú, aby ich, namiesto ich matky a otca, niekto prijal, lebo majú pocit, že ich všetci opúšťajú. Ľudí v produktívnom veku nespomínal, ale aj tak sa mi tisli slzy do očí, lebo hovoril o mne (nie len o mne, nijakú exkluzivitu si neosobujem).

Už veľmi dávno som došiel na to, že mi chýba láska, že som nedostal tú dávku, ktorú som dostať mal, a že hľadám, kto by bol ochotný mi ju doplniť. Že mi rodičia síce dali veľa starostlivosti, ale lásky som cítil málo. Keď to po mne chcú (nejakí ľudia) vysvetliť, neviem to. Ale viem, že je to tak. Preto som pri návšteve psychoterapeutky povedal, že potrebujem affirmation therapy (tú prapôvodnú, ktorá sa dá vygoogliť cez „emotion deprivation disorder“), a ona si myslela, že mám problém so svojou homosexualitou (lebo a.t. je dnes používaná na nich, aby to akože nejako zvládli prijať). (Nakoniec to skončilo zle s tou psychoterapeutkou, lebo chcela zostať nezúčastnená, a ja som nechcel „gumového panáka, ktorý chce vždy to, čo klient“, na tomto metaspore som zaplatil cca 10 sessionov, než to umrelo).

A teraz, možno po roku, mi to biskup Filo pripomenie znovu. Tak, tak. Potrebujem lásku. Dostávať, áno, dostávať, pre tých, čo furt melú o dávaní, a zopakujem to ešte raz, dostávať. Chápen Sie?

To bol jeden zdroj problémov vo vzťahu s Kikou. Ona mala dve roly. Jedna rola bola moja žena, teda partner do spoločného života, sprevádzajúci jeden druhého do neba a aj tam tento vzťah pokračujúci v tom zmysle, že tento a práve tento vzťah je ten špeciálny, skrze ktorý sa človek naučil milovať a ďalšie cnosti, a stále aj v nebi pokračuje a zdokonaľuje sa (Kika vravela, nie raz, o „vzrastaní v láske“, teraz by sa tomu len trpko zasmiala, ten Satan sviňa hovädo psychopat nevie, čo je láska, nech ju neberie do úst), ako o tom píše Évely (a z toho dôvodu ma hrozne desí predstava, že si Kika oficiálne vezme namiesto mňa niekoho iného. Niet neba bez Kiky, a to nie akejkoľvek Kiky, ale Kiky, ktorá je mojou manželkou a netvrdí, že nie).

Lenže tu ešte bola druhá rola, o ktorej som ja vedome nevedel, resp. nevedel že sú dve a naformulovať ich teritóriá, a to rola tej, ktorá mi dopĺňa lásku, ktorú som nedostal. Nie je správne nazvať túto rolu matkou – to nie je rola matky, rola matky toto robí svojmu dieťaťu, kým je dieťa, ak je to dobrá matka, ale rola opravára nie najvydarenejšej matky smerom k dospelému človeku.

Tieto roly sa prekrývali a to muselo viesť k hroznému chaosu, lebo som mohol napádať jednu rolu za chyby druhej, alebo ona používať jednu rolu na mieste, kde mala byť druhá – kým sa to robí podvedome, tak tam môžu byť opakované nedorozumenia a dokonca sa môže populárne skonštatovať, že „sa k sebe nehodíme“ alebo „nerozumieme si“ alebo podobná blbosť na základe ktorej sa vzťah ukončí.

My sme s Kikou ale boli stvorení jeden pre druhého. Láska je vec rozhodnutia, a každá dvojica si nerozumie, čím dlhšie sa spoznávajú, tým menšie je to nerozumienie si. Zabiť vzťah na základe „nerozumieme si“ je príznakom lenivosti, ničoho iného.

Mať v roli ženy niekoho iného je jednoznačne nevera. Mať v roli oprávára nedostatočnej vývinovej lásky niekoho iného by asi verejnosť tvrdila, že nie je nevera. Problém je, že sú tam styčné plochy (napríklad blízkosť – nemusí, ale môže byť aj fyzická). Nieto lepšej osoby na rolu o.n.v.l. ako je Kika. Bojím sa, že keby som tam mal niekoho iného, nevera by to bola.

Ale keď tam nikto nebude, bude veľmi zle.

Už teraz si niekedy vravím, že nenávidím Boha.

• Zbierku časopisov .týždeň, 50/2004 (tj. od začiatku vydávania) - 8/2008, bez 48,49/2006
• 2 ks hardpadov TX6000. Elektronika aj senzory sú ok, každý z nich má však uvoľnený jeden kovový závit, ktorý bol prilepený k drevenej základni a skrutka v ňom držala šípky na mieste.
• Firemné zásoby:
  • 2 ks viditeľne používaný hardpad TX4000v2
  • cca 40ks cínových figúriek pre DrD+
  • 109ks DrD+ Príručka pre hráča
  • 107ks DrD+ Príručka Pána jaskyne
  • 1 ks DrD+ Beštiár
  • 74 ks DrD+ Príručka Bojovníka / Príručka čarodeja
  • 74 ks DrD+ Príručka Zlodeja / Príručka Theurga
  • 74 ks DrD+ Príručka Hraničiara / Príručka Kňaza
  • 5 ks Dorn
  • 53 ks Graenaland
  • 1 ks Proroctví, otvorené a hrané
  • 1 ks Dorn, otvorený a hraný^*
Hry vlastné:
• Funkenschlag + rozšírenie Francúzko/Taliansko
• Eufrat a Tigris
• Once upon a Time prázdne kartičky^*
• Puerto Rico
• Drunter und Drüber
• Osadníci z Katanu
• Carcassonne
• ^*ďalšie moje hry mi ukradla Kristína Čevorová a odmieta mi ich vrátiť, odpojuje sa, keď sa jej ozvem cez IM, nedvíha telefón a tak
• gitaru
• počítač (MB MSI 875P Neo, bez HD, bez zdroja (odišiel), Intel P4 Northwood 2.6MHz, 1GB RAM, graf. Matrox G450eTv (tv, vivo, perfektný obraz matrox), OEM KB/mouse Microsoft wireless, DVD-RAM Plextor PX-116A, CD-RW Plextor PlexWriter Premium, WIn XP Prof. OEM EN+SK LIP)
• CRT monitor Mitsubushi DiamondPro 2070SB (22'', poloprofesionálny, vhodný aj na grafiku)
• CRT monitor Philips 107 Brilliance (17'')
• 5.1 soundsystem Cambride Soundworks Desktop Theatre DTT2200 plus dve satelity už v stojanoch z IKEA
• atramentová tlačiareň / skener / kopírka HP Deskjet F2280, čierna farba došla (v Avione majú lacno XXXL náplň), farebná cca 80%
• malý IKEA nánytok (2 stolíky s tromi zásuvkami, stolík pod TV, 2 malé poličkové skrinky, 2 kontajnery NERO čierny a tmavomodrý, ľahké kreslo ÖLAND používané), korková nástenka, kancelárska stolička z komunizmu kovová
• 5 ks IKEA BENNO CD stojany (každý na 180ks, nastaviteľné poličky)
• gauč IKEA mysinge (vraj dvojmiestny, ale traja si tam sadnú), červený, snímateľný poťah
• samonosný matrac na nožičkách SULTAN GRYNING, používaný)
• manželská posteľ IKEA (rám, rošty, 160x200 matrac SULTAN HASSELBACK, vínová froté plachta príslušnej veľkosti)
• veľký kancelársky stôl IKEA (doska DIREKTOR, 6ks čiernych nožičiek)
• bezsáčkový vysávač Philips Marathon

A vyhodím to na smetisko, lebo to nikto nechce. A tu to nechať nemôžem.

A potom mám ešte veci, ktoré by som si rád iba nabalil do krabice a u nejakého dobrého človeka nechal, aby som si ich prípadne mohol občas vyzdvihnúť / vymeniť, a to:
šatstvo, knihy, CDčkam (čo sa týka tých CD, mám zbierku filmov, aj veľa kvalitných medzi nimi, skoro 500ks, ak niekto prejaví záujem, dodám aj so štyrmi CD stojanmi, v ktorých to je teraz), a tak, a iné drobnosti. Lenže prečo by to niekto robil?

Edit: update 12.9., vymazané veci, ktoré už sú umiestnené
Edit: update 15.9., detto

roh Cukrovej a Lazaretskej

Dnes je iný deň ako ostatné. Šiel som po Cukrovej ulici, od Medickej k Tescu. Na konci Cukrovej je sídlo Cirkvi Bratskej a býva (a pracuje) tam Daniel Pastirčák. Už som okolo tej budovy šiel mnohokrát. Vždy som túžil dostať sa k nemu a nejako sa s ním podeliť. O to všetko. Ale vždy som si vravel, že som len obyčajný rozmaznaný lúzer, prečo by sa takým mal zaoberať. A ak, tak povie, že musím svoj život venovať Kristovi. Toto už som počul. Veľakrát. Tentoraz som si vravel „posadím sa oproti CB na chodník, opriem sa o ošarpanú budovu, ako bezďák, ktorým už de facto som, a tam budem sedieť a písať o tom, čo sa mi zrovna objaví v hlave.“ No ale, nepodarilo sa. Zrovna na tom mieste, kde by som si bol sadol, bolo auto, do ktorého sa balila časť Pastirčákovcov, a už vyššiespomínaný Daniel tam práve preberal so svojím synom (Jonatán to nebol, možno Damián) to, či sa ten batoh vojde do kufra. Možno je to zbabelosť, ale sadnúť si dva metre od toho auta som nedokázal.

D.P. (a súvisí to aj s tým Damiánom) napísal najstrašnejší text, aký som kedy čítal. Viem, dodnes si pamätám, ten pocit pri čítaní toho textu, keď som si vravel: „Preboha, toto snáď nie?!“ v zmysle „toto ma snáď nečaká?!“ Sviňa sadistická (Boh), zdá sa, vymyslel, že práveže áno.

Idem si tam presadnúť. Pastirčákovie auto odišlo.

Tak, už tam sedím. Ak to auto práve nešoféruje (D.P.), môže ma vidieť z okna.

Dnes je iný deň ako ostatné. Bol som v Medickej záhrade, a bol som tam z dobre definovaného dôvodu. Dvanásteho septembra roku Pána 2007 sme si totiž s Kikou dali schôdzku o 15⁰⁰ v Medickej záhrade. V „istej dôležitej veci“, pričom som ju deň predtým smskou požiadal, aby sa pomodlila za to, aby to obom nasledujúci deň vyšlo. Tá dôležitá vec bola, že ju milujem, a že napriek na prvý pohľad podivnému vzťahu o jej lásku naozaj stojím. Ona mi chcela povedať to isté, s rozdielom, že očakávala, že možno, kvôli tej podivnosti, budem proti. Takže teraz sú dva roky.

Chcel som tam byť o 15⁰⁰. Aj som sa začal chystať o 14²⁰, čo by aj stačilo. Lenže som potom ;-( pätnásť minút hľadal kľúče, trolejbus mi ušiel, zobral ma taký mikrobus pre staré babky, ktorý došiel na Hodžovo námestie o 14⁵⁸. Zopäl som ruky a modliac sa „Kikuška“ som prekráčal až do Medickej záhrady. A možno, možno tam o 15⁰⁰ bola. Lenže ja som tam vtedy nebol. Prišiel som neskoro.

Dnes je iný deň ako ostatné. Všetci moji známi sú na Istrocone. Hrajú hry, niektorí súťažia na majstrovstvách SR v ITG. Ja tam nie som. Dobrovoľne tam nie som (hoci ani peňazí nemám nazvyš). Ale už tam nemám prečo ísť. Bez Kiky, bez toho, aby som to robil pre ňu, nie je zmyslu v tom, aby som mal radosť. Veď aj to druhé miesto v roku 2007 (15. septembra) bolo len kvôli nej. Len kvôli nej som sa na tom pade dokázal tak pekelne sústrediť, zapnúť na vyšší prevodový stupeň, keď bolo treba. Aby sa za mňa nemusela hanbiť (v roku 2008, bez nej, som sa nedostal ani do finále; 2009 tam nie som).

Na oknách sú žalúzie. Asi to ten D.P. predsa len šoféruje a z tej budovy na mňa nik nevidí. A keby aj videl, čo ho je do podivného týpka, čo si píše do notesu?

Štyri. To je číslo na dome. Pousmial som sa. Zároveň je to totiž číslo tragického romantika. Jedného z osobnostných typov v eneagrame. Môjho dominantného osobnostného typu, a mám silné tušenie, že aj Danielovho Pastirčákovho. Až na to, že on je asi zdravšia štvorka, ako ja.

Dnes je rovnaký deň ako iné. Moji priatelia mi na fejsbuku radia, aby som sa ostrihal, oholil, prestal so sebaľútosťou, že veď oni by takisto neboli radi, keby ich dcéra chodila s dvakrát starším neoholeným melancholikom (a to ešte boli slušní a nepovedali lúzrom).

A ja sa chcem obesiť, lebo je to neznesiteľné, a ja sa nechem obesiť, lebo chcem, aby prišla Kikuška a nastal zázrak, že už ma nebude nenávidieť.

Lenže Boh mi už jeden taký zázrak poskytol, a vyzerá, že druhý nedá. Alebo dá, ale musím veriť. Alebo čo vlastne. Jebem Vás! Aj Dano Pastirčák by ma asi poslal ...

...

... za Ježišom Kristom.

Čo mám z Ježiša Krista bez KIky?

Zaoberám sa úplnými blbosťami. Som idiot. A mám veľa zlých vlastností. Napríklad drzosť a nesmelosť.

Vyzerajú protikladne, ale nie sú. Drzosť mám totiž v sebe inherentne - vždy ma napadne, aké pekné by bolo [xxx], a okmžite s tým nemám problém niekomu blízkemu otravovať život. Keď však až taký blízky nie je, prípadne som na jeho dobrej vôli závislý, tak je moja drzosť vyrovnávaná nesmelosťou (aj keď možno je to skôr obyčajná zbabelosť). Nie, nebudem o sebe dobre zmýšľať. Veď som len hovädo. A mám sa ísť liečiť. Ako mi bolo povedané.

Toť nedávno jeden dobrý človek mojej drzosti neuhol a vyhovel mojej prosbe, či by som nemohol squattovať (dátovo) na jeho súkromnom serveri, čo má s úzkym okruhom ľudí. Lebo keď budem bezdomovec, tak peňazí navyš nebude, a hosting tiež niečo stojí.

(a totálne blbosti sú to. robím zbytočné veci. dôležité je niečo iné. na to ale nemám síl, lebo mi to každý zakazuje, a nik mi nepodrží stranu, a už vôbec nie kresťania, lebo som začal nenávidieť boha)

A ja som chcel na tom svojom online piesočku robiť náročné veci. Napríklad bežať kópiu wiki, ktoré bolo pod FlexWiki systémom (ten je určený pre ASP .NET, ale server je FreeBSD). To by znamenalo nainštalovať mono, ale o tom viem, že by dotyčný nechcel. A potom tam bežať klon appjetovskej platformy, teda umožniť púšťanie webových aplikácií. A nielen sebe, ale chcel som túto platformu otvoriť verejne (tak ako bol otvorený samotný appjet.com, a ako je teraz otvorený jgate.de, jadro je to isté, appjet-1.0.3.jar, ale platforma okolo toho iná). Keďže je to pomerne neznáma vec, namotalo by sa na to možno sto ľudí, a bolo by tam možno cca 300 aplikácií, ale server by to ozaj zaťažilo, pričom tam majú weby aj iní.

A tak som prišiel na nápad, že (keď aj tak musím celý svoj majetok zbaliť a niekam uložiť alebo ho vyhodiť na ulicu) keď je to jeho server, čo keby som zabil dve muchy (ha, použil som správny tvar) jednou ranou, a poprosil ho, či by som uňho nemohol nechať svoj pôvodne DDRkový počítač (lebo je malý a nikto oň neprejavil záujem) a naň presunul aj HD z pôvodného desktopu, nainštaloval naň serverový OS (DesktopBSD 1.7, už-už má byť oficiálny release) a poprosil ho, či by ho nemohol pripojiť k tomu svojmu ako slave (aby ho nebolo zvonku vidno, len lokálne) a všetky CPU a memory intensive tasky by som forwardoval naň (navyše by som tam mal všetky svoje dáta a mohol by som ich cez ssh a druhé ssh vidieť).

No. Vyzerá to ako šľachetný scenár. Nechcem byť na obtiaž ostatným, čo majú weby na serveri, takže dynamické aplikačné záťažové veci presuniem na svoj HW (ostatné ako maily a statický web nech tam zostanú).

Lenže a. bojím sa ho opýtať b. neviem, či má ten server doma alebo v práci a koľko komplikácií by bolo s pripojením (či má doma router a tak, ale ja jeden kombinovaný wifi+ethernet router mám) c. ono to vlastne nie je vôbec šľachetné, ale som zasa drzá sviňa - miesto pomerne pokročilého shared webhostingu so shell prístupom zadarmo chcem ešte aj serverhousing zadarmo.

Zaslúžim si byť zatratený. Veď bijem ženy a zneužívam svojich blížnych. Fuj!

Mám sa ísť obesiť hneď alebo až zajtra?

ps. A to mám v tom kompe málo pamäte a hľadal som si ceny, koľko by ma stálo dokúpiť ďalšiu, identickú, aby to bol dual-channel. To je ešte len drzosť, plánovať ako by to bola viac-menej hotová vec. A blbosť, keď záleží na niečom úplne inom.