Nedávno som dostal túto otázku v súvislosti s knihou Johna Eldredga “Divoký v srdci”.
Vravel som, že niektoré pasáže som vyslovene nemal rád, ale väčšina bola
ok. A zdalo sa mi, že si na žiadnu takú knihu neviem spomenúť. Že vlastne je to tak,
že na každej knihe sa našlo niečo, čo sa mi nepáčilo.
Ale musím sa opraviť, nie je to pravda. Časom mi vyplávali na povrch mysle knihy,
ktoré, pokiaľ ma pamäť neklame (a to by ešte nemusela), sa mi páčili naozaj celé,
od začiatku do konca.
Prvá z nich je Matt Ridley: “Červená královna”. Na rozdiel od Sobeckého génu, kde
som voči Dawkinsovým osobným názorom presakujúcim do knihy občas niečo mal, u RIdleyho
som žiaden takýto problém nepobadal. Neznamená to, že som bol zo všetkých prezentovaných
faktov nesmierne nadšený (pasáže, ktoré by som skrátene nazval “ženy sú kurvy a muži
kurevníci” resp. “bež, čo ti sily stačia, nesmieš prestať, ináč ťa predbehnú a umrieš”),
ale boli prezentované ako vedecké teórie, nie ako recept na život. Keď je niečo matematicky
dokázané, je divné sa proti tomu búriť – a tieto evolučné teórie, hoci som nikdy nevidel
ich formálny dôkaz, radím osobne tiež do tejto kategórie – ono mnoho z toho naozaj
je abstraktná vec ukázaná na konkrétnom príklade, ktorá sa dá matematicky dokázať
(najväčším hrdinom novodobej biológie je matematik Fisher, aspoň tak mi to bolo prednášané,
keď som išiel počas štúdií biológom zlíznuť smotanu z torty a zapísal si (a úspešne
absolvoval, za 1) popri rôznych informatických a matematických veciach aj Evolučnú
biológiu na vedľajšej katedre).
Ďalšou z tohto druhu je Jared Diamond: “Osudy lidských společností”. Tá ma navyše
celkom vzdelala, čo sa týka rasistických názorov (teda že to nie je tak, že rôzne
ľudské rasy majú každá trochu inak fungujúci mozog a z toho vyplýva, ako to dopadlo,
kto koho civilizačne prevýšil, ale to má pravdepodobne iné dôvody).
A aj keď si zo mňa robili srandu, že možno nejaké “Programovanie v jazyku …”, tak
vlastne neboli úplne mimo, lebo treťou knihou, ktorá sa mi páčila od začiatku do konca
bol Kent Beck:
“Test-driven development”. Toto nie je učebnica nejakého programivacieho jazyka, ktorá
by hovorila “keď napíšete toto, počítač urobí toto”. Nie, táto kniha učí prístupu,
a aj keď sa to bude zdať divné, tak v takejto knihe som ja našiel veľa krásy; krásy
ukrytej v jednoduchosti. Toto je totiž učebnica light-weight metodológie “testami
riadeného” programovania, ktoré je veľmi “ľudské” a jednoduché, necháva produkt rásť
po malých krokoch, vytvára (emergentým efektom, akoby len tak pomimo, keď sa dodržuje)
krásny dizajn a odbremeňuje od inak často prítomného strachu “či to vôbec bude fungovať
aj v prípade …” aj zo strachu “radšej do toho nebabrime, lebo teraz to vyzerá, že
to funguje”. A ja patrím do tej sorty medzi programátormi, ktorí nadovšetko stavajú
to, aby bolo programovanie čo najďalej od “dávaniu príkazov počítaču” a čo najbližšie
človeku a jeho zmýšľaniu, čo táto kniha (napriek počiatočnej skepse čo to je za evidentnú
blbosť, čo to zas tí amíci vymysleli) spĺňa.
Takže nakoniec viem, že mám také knihy.
