srdce.herby.sk

17. augusta 2008, Bratislava, libresso Next Apache

(pokračovanie)

Dnes som bol na omši v Blumentáli a, čuduj sa svete, hovorilo sa presne o tomto. Že máme veriť stále a bez pochýb, ako deti veria tomu, že ich rodičia majú radi. Čítanie bolo o pohanskej žene, ktorej Ježiš nechcel pomôcť, a vravel: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a dať ho šteňatám“ a ona na to „Ale aj šteňatá jedia zvyšky zo stola svojich pánov.“ No, úplne presne o tom, čo som písal včera, to nie je, ale je to blízko.

Problém so mnou je, že neverím. Teda mi to aspoň tak pripadá z toho, čo viem o sebe a o viere. Sú niektoré veci, ktoým verím, ale tie sú od viery, ktorá je v Apoštolskom vyznaní, ďaleko. Sú veci, ktorým pomerne zúfalo verím, ale sú len tak okrajovo príbuzné. Ale veci, o ktorých sa mi zdá, že sú fundamentálne, o tých sa mi bez výnimky zdá, že v ne neverím.

Napríklad verím v peklo. Teda, presnejšie povedané, bojím sa, aby som tam neskončil. Väčšina ho popisuje ako miesto, kde je človek naveky bez Boha, a to je najväčšie utrpenie. Mne stačí taká definícia, že je to miesto, kde mi bude naveky aspoň tak zle, ako mi je teraz. To naozaj nechcem, a tento môj strach z pekla mi vo veľmi zlých chvíľach efektívne bráni pred samovražednými krokmi. Lebo samovrahovia končia v pekle. Hovorí sa.

Verím aj v Zlého. Že je, a že z nejakého dôvodu ponúka ľudí k tomu, aby robili zlo. Aj keď, teraz neviem, či to nie je len personifikácia, ktorú som prijal, aby sa proti nej lepšie bojovalo. Ale skôr si myslím, že v jeho existenciu naozaj verím. Občas ma chytá beznádej, lebo veď hovorí sa, že je taký inteligentný, že kohokoľvek bez problémov dostane - potom akú máme šancu? Nemám ho rád, lebo mi robí zle. Ale zároveň ho ľutujem - zdá sa mi, že potrebuje lásku, ako každý, ale nedostáva ju, lebo bol vyhnaný.

Verím v zázraky. Už som ich niekoľko zažil. Videl som ich, zažil som ich, viem, že sú. Brané čiste logicky, ako to, že potom neverím v Boha, veď pochádzajú od Neho? Áno, podľa logiky som divný, ale to sme asi v týchto veciach všetci. Veľmi často vidím Boha ako Toho, ktorý robí zázraky. A keď sa modlím, tak ho dokola o nejaký prosím. Aj keď je mi smutno, že mi ich asi nedá, lebo on ich dáva podľa nejakého kľúča, ktorému úplne nerozumiem. Na jednej strane „proste a dostanete, klopte a bude vám otvorené“, na druhej strane kopa výrokov o tom, že Boh nie je skrinka na prosby a zázraky, že máme niesť kríž, že nám dáva to, čo je pre nás najlepšie a nie to, o čo žiadame apod.

A potom je tu Kika. Verím (asi zúfalo) tomu, že sme si súdení - to jest, že Pán Boh nás poslal na tento svet preto, aby sme boli s tým druhým a milovali ho (teraz to tak nie je, pokazili sme to, mnohí by tvrdili, že hlavne ja). Lenže ja tomuto verím. Som zúfalý z toho, že je to pokazené, z toho, koľko energie bude treba na to, aby sa to spravilo, či to zvládnem, bojím sa malovernosti, že mi v hlave začnú znieť hlasy, že to tak nie je. Som zúfalý aj z toho, že neviem, čo mám robiť, aby som opravil všetko, čo sa dá, a urobil všetko, čo mám, aby sa to vyplnilo.

Existujú aj také hlasy, že môj vzťah ku kresťanstvu je taký, ja by som to zjednodušil do slov konzumný alebo farizejský, hoci nikto to takto nevyslovil. Že sa mi kresťanstvo páči len dovtedy, kým nemusím niečo obetovať. Na to neviem, čo povedať. Na takéto útoky reagujem stereotypne - asi je to pravda, koniec-koncov, ja som lúzer a zlý človek a zaslúžim si byť potrestaný. Pasívne agresívna obranná reakcia mojej tragicky romatickej osobnosti s nulovým sebavedomím.

Ale veci, ktorým mám naozaj veriť - s tými už je problém.

„a v život večný“ Tu je to také áno aj nie. V nebo a veci po smrti som začal veriť, lebo Kika. Sľúbili sme si, že budeme naveky šťastní vo vzájomnej láske. Naveky znamenalo tu, na zemi, a potom naveky, v nebi. To je niečo, čo som naozaj chcel. Byť s ňou ani nie že do smrti, ale aj potom, naveky. Takže som začal túžiť po tom, dostať sa do neba. Lebo som chcel byť s ňou. Ona verila, že existuje. A nechcel som, aby tam bola sama, chcel som tam byť s ňou. Milovať ju naveky. A citiť, ako ona miluje mňa naveky. To, že je tam aj Boh, bol fakt, o ktorom som vedel, že je pre ňu dôležitý, ale pre mňa osobne nebol; len ona. Myslím, že ani teraz sa to veľmi nelíši. Chcem získať Kiku späť a potom s ňou byť naveky. Čiže aj v tom nebi.

Lenže, keď sa to vezme vo všeobecnosti, neviem, či ozaj verím v život večný. To by som asi viac považoval „časnosť“ za inú kategóriu ako „večnosť“. A mal taký ten prístup, že toto tu je len „predkolo“. Ale ja to tak necítim. „Hľadajte Božie kráľovstvo, ostatné vám bude pridané“ je mi ešte stále príliš cudzí, možno by som povedal až chorý prístup. Skôr ma od kresťanstva odstrašuje.

„vo vzkriesenie tela“ To je časť, ktorá je mi veľmi príťažlivá. Že nebo nie je len nejaký suchý platónsky svet ideí, ale že ľudia budú vzkriesení s duchom, dušou aj telom. Časté hlasy sú, že oslávené vzkriesené telo je niečo iné než to, čo máme teraz, a že ... [doplňte si niečo proti telesnosti]. Lenže. Lenže napríklad aj vo svetle toho, čo je v „špekulatívnej“ prvej časti encykliky Deus caritas est, a aj vo svetle toho, že súčasťou spoločných modlitieb na svätých omšiach býva aj také, že „za [zdravotníkov], aby sa náležite starali o telo, ktoré je určené na oslávenie, prosme Pána“, som toho názoru, že telo je chrám Ducha, ak to človek prijme. Ja to rád prijímam. A ubite ma za to, že som si rád predstavoval, že sa v nebi budeme môcť s Kikou milovať, na vyššom leveli, nekonečne veľa krát.

„v odpustenie hriechov“ Tak, a je tu prvý kameň úrazu. Tomuto asi neverím. Nie preto, že by som to rozumom neprijímal, považoval to za blbosť, apod. Ale odpustenie je vec, ktorá je pre mňa zo základu nepochopiteľná a neprijateľná. V tomto potrebujem pomôcť. Naučiť sa uveriť, že to zlo, ktoré som vykonal, sa síce stalo, ale ja nemám očakávať trest, ale prijať, že nik za to neočakáva satisfakciu, že „dlhy“ z neho vyplývajúce boli vymazané z účtovníctva a ja mám byť zasa čistý ako dieťa. Tak dlho som učený tomu, že zlo zasluhuje trest, a že keď budem zlý, tak ma ľudia nebudú mať radi a opustia ma, že proste neviem uveriť v odpustenie. Teda, dúfam, že viem, len si to teraz neviem predstaviť. A potrebujem v tom pomôcť.

A potrebujem, aby mi Kika povedala, že mi odpúšťa. Ona s tým nikdy nemala problém, ale teraz sa mi zdá, že mi nedokáže odpustiť.

„v spoločenstvo svätých“ Tým neviem, čo chcel básnik povedať.

„v svätú cirkev katolícku“ V podstate platí to isté, ako pre predchádzajúci verš. Asi tu pôjde o nejaké veci ako viera v to, že všeobecná cirkev je telo Kristovo a nevesta Kristova a že teda to nie je len spoločenstvo kresťanov, ale celok vyššej úrovne. Toto som doteraz veľmi neriešil.

„Verím v Ducha Svätého“ Hm. No, všetci hovoria, že Duch Svätý je súčasťou Svätej trojice, takže za predpokladu, že verím v Boha, mal by som bez problémov veriť v Ducha Svätého. O toto ale asi nejde. Teda, zasa neviem, ktorý aspekt viery vyjadruje tento verš. Predpokladám, že ide o to, že veci pripisované tomuto aspektu Boha tu skutočne sú a môžeme a máme v ne dúfať, ako je to v Matúšovi: „Keď vás vydajú súdu, nestarajte sa, čo a ako budete hovoriť. Lebo v tej chvíli vám bude dané, čo povedať. Veď to budete hovoriť nie vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.“ Tak s týmto až taký problém nemám. V tomto prípade verím.

„Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“ No, posledný súd. To je trochu iná téma. A hlavne, s mojím nízkym sebavedomím ... hoci, je milostivý. Ale aj tak, pšenica a kúkoľ ... bojím sa.

„sedí po pravici Otca, Boha všemohúceho“ No, ak by som veril tým ostatným, nemám problém veriť ani tomuto. Ale.

„vystúpil na nebesia“ Detto.

„tretieho dňa vstal z mŕtvych“ Hm. Základný prvok kresťanskej viery. A niečo, z čoho by som asi mal byť najviac v úžase. A pritom, nejako ma to necháva chladným. Asi mám nejaký blok, niekde mám v hlave alebo v srdci zavreté dvere. No dobre, vstal z mŕtvych. No a čo, keď bol Boží Syn, tak to nie je nič divné. Veď to predtým ešte predpovedal... Získať bázeň a úžas nad týmto je asi tiež vec, v ktorej by som nejakú pomoc potreboval.

„umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým“ No, ok. Iste, stalo sa to. Nejako nevidím problém v tom, veriť tomu, asi je to tam, aby sa pripomenulo jeho utrpenie a zázrak zmŕtvychvstania. Asi niekde musím byť veľmi zranený, keď sa k tomu neviem poriadne vyjadriť. A de facto nič necítim.

„bol ukrižovaný“ Videl som Passion of the Christ. A zažil som, ako skoro každý, ako sa v niektorých polohách zle dýcha. Ak to urobil kvôli mne, aby som to nemusel zažiť ja, tak mu ďakujem. Neviem, ako to lepšie vyjadriť.

„trpel za vlády Poncia Piláta“ No, trpel.

„narodil sa z Márie Panny“ O tomto sa už nehádam. To je to najmenšie.

„ktorý sa počal z Ducha Svätého“ Detto. Ak Boh je, a mal v pláne poslať na svet Syna aby zachránil ľudstvo, tak takéto veci nie sú problém prijať. Ak. Celé je to implikácia.

„jeho jediného Syna“ Veriť tomu, že Ježiš Kristus je Syn Boží, keď to vezmem len ako holý fakt, nie je žiaden problém. To je presne ako s predchádzajúcimi dvoma. Trochu (trochu dosť) väčši problém je, keď sa to vezme komplexne. Keď Boží Syn znamená nie len „ten, ktorého splodil Otec“, ale keď sa vezme do úvahy aj jeho poslanie, jeho úloha na tomto svete. Že nás prišiel zachrániť pred hriechom a smrťou. Že je celá tá rozprávka faktom o tom, ako beží tento svet ...

(došla mi bombička, som unavený a je neskoro; navyše som si uvedomil (s Kikinou pomocou, lebo som si predstavoval, ako to hovorí), že mi ušiel jeden verš, pomerne kritický; takže končím, pokračovanie nabudúce)

16. augusta 2008, Bratislava, Tatra centrum, kaviareň Coffee & Co

Rímski katolíci majú v nedeľu a vo sviatok ako súčasť liturgie aj dlhé, niekoľkoveršové vyznanie svojej viery. Má dve alternatívy, a ako som stihol vypozorovať, v tunajších krajoch je viac v obľube Apoštolské vyznanie. Zarytý anticirkevníci by asi povedali niečo na spôsob, že je to mantra, ktorá má za cieľ udržiavať brainwashing ovečiek. Ja sám som sa ho napočúval mnohokrát priamo z Kikiných úst, vždy keď som s ňou bol na omši. Aj mi ju práve táto časť liturgie často bolestne pripomína. Keby som sa zamýšľal nad tým, prečo práve táto a nie iná, asi by som došiel k tomu, že jednak tieto slová hovorila naozaj z hĺbky duše a bolo to na tom cítiť a počuť, jednak je to pomerne dlhé a neprerušované a zborové, čo má v sebe istú silu.

Ale nie o tom som chcel. Aj keď asi je to prirodzené, Kika je všade v mojom srdci.

Ja som nikdy toto vyznanie nehovoril. Teda, za oných čias, ešte spolu s Kikou, som počas celej omše mlčal a vynechával celú liturgiu, ale ani potom, keď som začal omše navštevovať sám, som sa k tomuto vyznaniu nepripojil. Nedokážem totiž klamať. A teraz to nehovorím ako sťažnosť, že by som rád, ale neviem to. Ja ani nechcem. Cítim to ako niečo zlé a nesprávne a proste to neurobím. Myslím, že každý človek má v sebe nejaký blok pred hovorením nepravdy, u mňa je veľmi silný. Preto vyznanie vynechávam.

Učinil som, pravda, asi tri pokusy, keď som sa ho snažil hovoriť s ostatnými. To ale bolo skôr na úrovni prosby alebo žiadosti, vedel som, že hovorím slová, ktoré nie sú pravda, ale hovoril som ich preto, aby sa pravdou stali. Nepomohlo, dvakrát som ten text niekde pokazil a ten jeden, ktorý sa podaril, žiaden zázrak nepriniesol.

Na základe toho, čo som sa zatiaľ o viere dopočul, je to celé také zvláštne komplikované (myslím teraz konkrétne vieru v kresťanského Boha). Viera je darom Ducha Svätého a teda, kým sa Duch nerozhodne, môžem sa snažiť koľko chcem a stavať sa na hlavu, nič s tým nenarobím. Takže si môžem ísť sadnúť do kútika a čakať, kedy ma konečne osvieti.

Ja sám som asi najbližšie škatuľke agnosticizmu - teda viere, že sa Boh dokázať ani vyvrátiť nedá a že človek buď uverí (jeho existencii, resp. neexistencii), alebo bude bez viery. Ale to, či ju bude alebo nebude mať, to nie je vec, ktorú by mohol ovplývniť. Proti tomu sú tu ale iné hlasy, ktoré hovoria, že pre vieru sa človek môže rozhodnúť. Asi sa tým myslí skôr pre jej hľadanie, lebo pre vieru v čokoľvek sa rozhodnúť nedá; viera a rozhodnutie nie sú to isté.

A potom sú tu hlasy, ktoré môžu tvrdiť, že si pletiem vieru s istotou, a že viera a pochybnosti patria k sebe. A že keď si pod vierou predstavujem to, že už navždy budem bez pochybností veriť vo všetky tie veci z vyššiespomínaného vyznania, tak som na omyle, lebo to bude večný boj a znovuspochybňovanie a znovupotvrdzovanie.

Myslím si, že som zažil veriacich oboch typov. Kika podľa mňa verila (možno to len idealisticky vidím) absolútne, bez spochybňovania. Niekto by povedal, že naivne. Mňa táto absolútnosť a čistota fascinovala a miloval som to v nej. Aj ja chcem veriť takto. Namiesto naivne by som to radšej nazval detsky. Zdá sa mi to blízko tomu, čo sa píše v Písme: „Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nevojde doň.“

10. augusta 2008, autobus Sobotište - Nové Mesto nad Váhom

Predchádzajúcu noc som sa šiel vyspať niekam za dedinu pri ceste pod strom, keby začalo jemne pršať, aby som to mohol ignorovať. Keď som zaspával, boli ešte mraky. Potom som sa zobudil na zimu. Počas noci sa mraky roztrhali a bola chladná noc.

Ráno som vyčkal, kým vyjde slnko, prezliekol sa do čistých vecí a šiel na omšu. Omša bola ako vždy vo Vrbovciach - komorná až rodinná a k veci. Potom ma Bicák vzal do Sobotišťa, mal v aute voľné miesto.

Takže teraz už len sedím v autobuse a prechádzam. Autobus práve vchádza do Myjavy. Už tu všetko pripomína civilizáciu, a s ňou sa viažu spomienky na to, aké je to práve zlé. Že ma veľa ľudí nenávidí, pohŕda mnou alebo mi nedokáže odpustiť. Ja sa snažím, aby som takýto nebol.

Je otázka, aké prekvapenie ma bude čakať, až sa vrátim do bytu. Možno Kikina rodina využila to, že som bol na Bučkovej Jame na to, že mali týždeň k dispozícii na presťahovanie Kikiných vecí späť a jej kľúče ma čakajú v schránke. Alebo sa naďalej držia svojej doterajšej unperson doktríny a nič, čo by ma pripomínalo, nepovoľujú. Veď uvidím v Bratislave.

Veľmi ma bolí srdce z toho, ako zabíjajú (a od začiatku zabíjali) lásku. Ignorancia, odsúdenie a nekomunikácia. Oni mali pre svoju dcéru iné plány. Boh mi je svedkom, že ja som sa o komunikáciu snažil a radšej im veril, ako by som ich odpisoval. Teraz sa cítia byť na koni. Kto ich zbaví ich zaslepenosti - veď podporovať nenávisť nie je konanie dobra. Nazývali ma Antikristom. A teraz má ich dcéra benediktínsky medailónik s exorcistickými heslami. Aby ju chránili pred Satanom.

Veď ja tiež nie som svätý, ani zďaleka. Ale naozaj sa snažím nezabúdať na to, že hlavné prikázanie je láska. Život je s týmto prístupom iný. Najmä vo vzťahu k odsudzovaným a neprijímaným častiam spoločnosti. Ale aj k ľuďom všeobecne. Zdá sa mi, že keď má človek toto základné prikázanie na pamäti, nemôže odsudzovať, lámať palice, ignorovať - vo všeobecnosti robiť zlo. Aspoň nie v masívnom rozsahu, každý sme len človek a máme svoje hranice.

Bicák dnes hovoril o bezmocnosti a kríze. Zasa raz sa trafil veľmi presne do toho, čo ma práve trápi. Ale ani jeho, ani nikoho iného si neviem predstaviť, že by dokázal prelomiť múr ich ignorancie a odmietania. Ani on by ich nepresvedčil, že podporovať Kiku v nenávisti ku mne nie je pre jej dobro. A už vôbec si neviem predstaviť, ako by sa cez tú stenu, ktorú si Kika okolo seba za ich výdatnej pomoci vystavala, dostalo to, že nie som Antikrist ani Satan, že ju milujem, že aj ona miluje mňa, a že zlé veci sú z 99% preč.

Throw down the wall! Throw down the wall!

Autobus je v Starej Turej. Slnečný, skoro bezoblačný deň. Vodič púšťa nejaké rádio. Pohoda.

Toto sú asi chvíle, keď ľudia začnú pochybovať o Bohu. Mne osobne to žiadne pochybnosti nepridáva ani neodoberá. Keď Boh je, tak vie, prečo to robí takto a nie inak. Ja ho môžem iba prosiť a dúfať v Jeho milosrdenstvo.

Skutočný problém nie je Boh, ale ľudia. Presnejšie, zlo v nich. Alebo, podľa Kikinho kúzelného hesla z čias, keď sme ešte spolu iba začínali, nešťastie v nich. Prečo si všetci tí seriózni kravaťáci a lobisti nepriznajú, že sú ako deti a potrebujú lásku? Miesto toho pestujú image moci alebo úspechu? Ja im prajem, a vždy som im prial, aby svoje šťastie našli a boli milovaní. Aj ja lásku potrebujem. Som preto menejcenný lúzer? V akej spoločnosti to žijeme?

Ktovie, koľko bezdomovcov, väzňov, mafiánov a iných trosiek by žilo plnohodnotným životom, keby im niekto dal dosť lásky, v takom jazyku, v ktorom by jej rozumeli? Myslím si, že väčšina. A teraz nehovorím o tom, že majú začať veriť v Boha. Ja sám Krédo a Vyznanie viery vynechávam - nebudem klamať. Láska sa prejavuje skrze ľudí. A lieči dušu. Duša, ktorá má menej rán, koná viac dobro a menej zlo.

Prečo welfare state dodáva v sociálnych dávkach peniaze? Tie sú troske nanič, iba na prepitie. Prečo ten slávny welfare state nedopĺňa, keď už má tie mesiášske komplexy, namiesto peňazí lásku? Nech tie peniaze radšej dajú psychológom a kňazom, ktorí potom každému, kto je v núdzi, individuálne doplnia chýbajúcu lásku, až kým ho táto zasa nevzchopí. Keď už máme tie inštitúcie, nech robia niečo zmysluplné.

Autobus je v Novom Meste. Toto už s kopanicami naozaj nemá nič spoločné.

9. augusta 2008, Vrbovce, 14:00

Tak som zostal sám a môžem nasávať atmosféru upršanej dediny. Je mi trochu zima, musím sa priobliecť.

Dúfam, že nie som domácim úplne na ťarchu. Obsadil som totiž malú terasu pred krčmou, na ktorej sa často zastavovali, aspoň sa mi tak zdá. Ale teraz tu nik nie je. Prší. Už pomerne dlho. Pršalo celú predchádzajúcu noc, potom si mraky dali pauzu, kým sme zbalili tábor. Teraz prší znovu. Obloha je zamračená všade navôkol. Vyzerá to na dlho.

Pred chvíľou odišli poslední účastníci. Ja som tu zostal, asi z viacerých dôvodov. Prvý je ten, že som tu plánoval zostať do nedele a navštíviť Bicákovu omšu. Bicákove omše za nejakú tú obeť stoja. Ďalší dôvod, alebo skôr výhovorka, je cestovný príkaz, ktorý som vyplnil so zajtrajším dátumom návratu. A asi je tu aj nejaký tretí dôvod. Ešte tu chcem byť nejaký čas sám. Hoci časovo to tak nevychádza, je tu zo mňa výrazná časť. Domáci o tom ani nevedia. Ale jednak Bučkové Jamy, jednak dôležité fragmenty s Kikou vyvažujú nedostatok kvantity kvalitou.

Dážď ustáva.

Mám splín jak sviňa. Toto miesto je skoro ideálne na to, aby som sa schuti poprehŕňal všakovakými príjemnými spomienkami. Mám výhľad na konkurenčnú krčmu, ktorá evokuje staré zlaté časy dávno minulých ročníkov Bučkovej Jamy. Napadá ma napríklad Funkenschlag s Vojtekovcami, ktorý sme hrali na lavičkách, na ktoré mám výhľad, v ktorom sme sa snažili zastavaním všetkých miest na mape zabrániť Martinovi vo výhre, ale prišlo Stufe 3. Z miesta pred tými lavičkami sa štartovala kedysi dávno orvávačka, sedánek až hore do tábora, kde sme mohli vyhrať, ale vďaka rozhodnutiu Peťa Černáka skrátiť si to cez pole sme stratili náskok, sily aj motiváciu a skončili poslední. Naproti lavičkám mám výhľad na tunajší katolícky kostol. Vyzerá ako stará ruina. Aj ňou v podstate je. Pamätám si na svoje udivenie nad tým, ako múdro ten farár hovorí, keď som tam, len zo zvedavosti, navštívil omšu s inými účastníkmi. A na ďalšie prekvapenie, keď sa ukázalo, že to nie je výnimka, a že omše pána farára Bicáka stoja za to vždy. Veď som tu zostal kvôli tomu, aby som na jednej zajtra bol.

Obloha naznačuje jemné náznaky vyjasnenia. Ale ešte sa na to nespolieham. Neviem, kde budem túto noc. Zariadim sa podľa okolností.

Kika. Posledné dve noci sa mi snívalo o nej. Viem, že jeden z tých snov bol o tom, že sa ku mne vrátila. Aj Kika súvisí s tunajším katolíckym kostolom. Jej rodina tu má chatu, takže na tunajšie omše chodievala častejšie. Nevyše sa angažujú na rekonštrukcii. Je potrebná, kostol sotva stojí, vnútri je spevnený nejakými priečnymi železnými tyčami. Posledná (ostatná podľa najnovšieho vynálezu jazykovedcov) omša s ňou v tomto kostole bola v októbri minulého roku, za dramatických okolností, v atmosfére napätia a nenávisti zo strany jej rodiny.

Ten kostol za to nemôže.

Spoza mrakov vykuklo slnko. Vidím to, lebo je zrazu osvetlený trávnik za kostolom a vidieť na ňom tiene stromov. Na trávniku sú lavičky a malé detské ihrisko. Ktovie, či ho chceli skôr domáci alebo víkendujúci Bratislavčania.

Vtedy ma Kika milovala naozaj veľmi. Boli sme na prechádzke, objavili sme portál do inej dimenzie, ale sme ním neprešli, a sľúbili si, že budeme spolu naveky šťastní vo vzájomnej láske. Mysliac tým aj tu na zemi, nie až v nebi. Najkrajšia večerná prechádzka môjho doterajšieho života. Mali sme chodiť na prechádzky častejšie. Vo všeobecnosti, mali sme robiť viac nezmyslených, ale lásku živiacich vecí.

„Sľuby večnosti / sú tie / ktoré každá / počuť chce“ Toto sa spieva pre zmenu u Andreja Šebana. Čo si mám na základe tohoto rodového stereotypu pomyslieť o sebe? Ja som muž, ale tiež ich počuť chcem. A veriť im. A spoliehať sa na ne. A potom byť na základe toho nevýslovne šťastný. Už sú preč. Teda, vyzerá to tak. A ja? Ja meditujem nad tým, ako som bez týchto sľubov večnosti vykorenený, odrezaný, odtrhnutý od všetkého zmyslu.

Zasa prší. Statne.

Kam smerujem? Neviem. V podstate je mi to jedno, kam. Čo chcem, je Kika. Aby sme zasa boli spolu. Aby vstal z mŕtvych ten sľub večnosti. Niekedy zažívam pomerne zaujímavú skúsenosť s klišé. Možno nie som sám. Nastanú situácie, v ktorých zistím, že niečo, čo som považoval za vyprázdnené klišé, je plnovýznamová replika. Aj teraz. Človek si uvedomí, čo mal, až keď to stratí. Hrozné klišé. Ale v tejto situácii je to smutné plnovýznamové tvrdenie. Všadeprítomná čistá objímajúca Kikina láska je To. To, čo keby som mal po tomto všetkom znovu, už si to nenechám nijako vziať. To, čo je také silné, že to nemôže byť mŕtve, tým som si istý. Ale je to teraz postavené mimo. Zneškodnené. Klamané. Izolované. Týrané. A vyhladované. Ale mŕtve nie. Ako Samson. Ako ostrihaný Samson.

Ako dostať Samsona von živého?

Niektorí ľudia mi prajú, aby sa to podarilo. Je ich našťastie viac, než tých druhých. Ale našli sa aj takí.

Teraz som paralyzovaný v písaní. Zamotalo sa to. Jednak to s tým, že sedím Pod gaštanom pramálo súvisí, jednak mi je zle z tých, ktorí „ľutujú každé dievča, ktoré si so mnou začne“. A ešte to komplikujú ďalší ľudia a ďalšie entity a ďalšie filozofické koncepty. Napríklad Boh, agapé a éros.

(ten istý deň, neskôr, na námestí)

Vrbovce pripomínajú albatrosa. Preto má nováčik problémy sa v nich vyznať a blúdi. Až nedávno, pred piatimi týždňami, keď som si sem urobil nostalgický výlet, som konečne pochopil, ako je to tu postavené.

Prvé, čo som si z Vrboviec pamätal, bola hlavná os - cesta od námestia s autobusovou zastávkou, krčmou a katolíckym kostolom k evanjelickému kostolu a renovovanej cirkevnej škole. Pre nás, účastníkov Bučkových Jám, bola toto hlavná časť dediny. Vo zvyšku som ja osobne veľmi blúdil a mal problém nájsť správnu odbočku späť do tábora. Predstavoval som si, že dedina je postavená okolo tejto osi. Ako si človek asi spočiatku oprávnene myslí, že telo albatrosa je postavené okolo jeho chrbtice. Ale keď roztiahne krídla, vyzerá telo skoro nepodstatne - krátke, hlava na jednom a chvost na druhom konci a z toho na obe strany dlhé krídla. Presne také sú aj Vrbovce.

Teraz práve neprší. Ale mrakov je stále plný obzor. Kam sa podejem na noc?

Keď som tu pred tými piatimi týždňami bol, uvažoval som o tom, že by sme s Kikou, až sa ku mne vráti, mohli na čas ujsť z úplne rušnej civilizácie niekam, kde by sme mohli žiť pokojnejšie. Nazval som to Vrbovčiansky nulový variant. Spočíval v tom, že len čo by mala osemnásť, to je v októbri, by sme sa presťahovali sem, do Vrboviec. Tak na rok. Prenajali by sme si za nejaký prijateľný peniaz podkrovie u niekoho miestneho, žili mimo ruchu veľkomesta, venovali čas jeden druhému a vyžili by sme z freelancových prác cez internet. Oficiálne by sme sa vzali, oddal by nás Bicák v tunajšom kostole, tak ako si to Kika priala, a ako som túto predstavu s nadšením vzal za svoju aj ja. V škole by si vybavila individuálny študijný plán a do Bratislavy by sme chodili tak raz mesačne.

Ešte vždy je to reálne. Október je ešte ďaleko. Aj keby bola na budúci školský rok vycestovaná niekam do Ameriky, po osemnástke by si mohla kúpiť letenku a prísť. To, že nie je karieristka ako jej rodičia, je jedna z mnohých vecí, ktoré na nej milujem.

A až by sme získali pocit, že už sme sa zo svojich rán vylízali a môžeme sa vrátiť do kolobehu stresu, tak by sme sa vrátili. Možno už po polroku, možno až po roku. Závisí od toho, kde by sa rozhodla študovať vysokú.

Slnko je ešte dosť vysoko na to, aby do západu vysušilo opršanú zem. Len keby tie mraky zo západu chceli skončiť.

Pred niekoľkými rokmi tu zrenovovali námestie. Majú tu umelý potôčik, ktorý má asi sedem metrov a vedie cezeň mostík. Potôčik ústi do jazierka s leknami a rybičkami. Aj teraz ich vidím plávať, pozoroval som ich aj dnes predpoludním, ešte keď tu boli ostatní ľudia z Bučkovej. Niektoré sú červené a niektoré sú pásikované bieločervené. Je to samozrejme veľký gýč, ale roztomilý. Navyše môže niekomu urobiť aj radosť, napríklad malému, asi trojročnému dieťaťu, ktoré sa pred asi desiatimi minútami rozplývalo a kričalo: „Voda!“ A možno zvuk tečúcej vody a plávajúce živé tvory pomáhajú prežiť aj splínujúcim romantikom.

Keď po revolúcii nasadili v Košiciach ryby do fontány, bolo to chvíľu cool. Až kým ryby nezačali miznúť a na noc sa museli strážiť. Potom to mesto vzdalo.

Tu asi žijú iní ľudia. Alebo je to tým, že sa všetci poznajú. Tunajší Rómovia si jedálniček rybami z jazierka neprilepšujú.

Slnko klesá, mrakov kopa.

Na tomto turnuse Bučkovej Jamy som si všimol, že vlastne neviem, kam patrím. Omnoho viac som si rozumel s „Aninovými deťmi“, to jest s tínedžermi zo Školy pre mimoriadne nadané deti, než s „dospelými“, pracujúcimi, ustarostenými, zaradenými, skeptickými, životom skúsenými, o civilizovaný image dbajúcimi yuppíkmi. Zdalo sa mi, že tie „deti“ majú stále energiu do života, ideály a vedia sa hrať. Tí ostatní už robili len to, čo im ich kompromisy dovolili. A mal som pocit, že nepriamo učia aj mňa - nemôžeš mať všetko, nauč sa žiť v skutočnom svete ako my. Nechcem. Dá sa žiť svoje sny. Aj keď to mnohokrát vyzerá, že to nejde, alebo, čo je ešte zákernejšie, že to za to nestojí.

Myslím, že Kika to cíti podobne. Asi by sme nemali dom a dve autá, ale boli by sme šťastní. Stačí viac lásky a menej si k sebe púšťať Zlého. Ostatne, láska je hlavné prikázanie.

Jej kravaťácky otec by si po tomto odstavci iba potvrdil, že som chorý človek, ktorý nie je schopný za seba, a tým pádom samozrejme ani za nikoho iného, prevziať zodpovednosť. A dcére by pogratuloval k tomu, že už je zasa v ich dobrých, zodpovedných rukách.

Asi naozaj v niektorých aspektoch vyrásť nechcem. Priznávam to bez mučenia. Vedúceho oddelenia predaja nábytku v nadnárodnej firme robiť nebudem. A na rozdiel od niektorých to za nedostatok nepovažujem.

Kika.

Boh.

Dve entity, ktoré mi v mnohom splývajú. Zmyslom mojej existencie je láska k nim. Všetko, čo je zmysluplné, je zmysluplné skrze ne. Vzťah k jednej a vzťah k druhej je neoddeliteľný. Nemôžem mať plnohodnotný vzťah ku Kike bez vzťahu k Bohu. Boh je veľmi dôležitou súčasťou jej života. Dostať sa k Bohu je cieľom jej života. Ja ju mám na tejto ceste sprevádzať. To je ťažké, pokiaľ nechcem touto cestou ísť aj ja sám.

Môj vzťah k Bohu nemôžem oddeliť od vzťahu ku Kike. Boh ma poslal na tento svet pre ňu a naopak. Na toto sme prišli v septembri, neďaleko STU v Bratislave. A ja tomu verím. Ale realita tomu (teraz) bráni. A bolí to.

Začína byť zima. Slnko je ešte nad obzorom. Aj mraky.

Môj život má zmysel skrze Kiku a Boha. Ani jeden z nich momentálne neodpovedá. A ľudia, tí vravia, že som mimo.

Čo prinesie noc a zajtrajší deň?