srdce.herby.sk

„Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš Ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým, všetku úctu a slávu.“ Toľko rímsko-katolícka liturgia.

Autori knižky o eneagrame „Devět tváří duše“ priradili jednotlivým triádam po jednej osobe z Trojice. Triáde brucha, ľuďom riadeným inštinktami, priamym, prirodzeným a jasným, ktorých primárna emócia v čase stresu je hnev, priradili Boha Otca. Triáde hlavy, ľuďom premýšľajúcim, hodnotiacim a porovnávajúcim, ktorých primárnou emóciou je strach, priradili Ducha Svätého. A triáde srdca, ľuďom primárne cítiacim, súdiacim a vzťahujúcim, priradili Ježiša Krista. Autori tejto knihy to s kresťanskou systematizáciou eneagramu trochu prehnali, šli omnoho ďalej, napríklad rozdelením veršov modlitby Otče náš jednotlivým osobnostným typom. Kedysi som sa tomu smial. Ale teraz si myslím, že minimálne to priradenie Trojice nie je nezmyslom.

Som človek srdca, ktorý má krídlo v oblasti hlavy. Postava Ježiša Krista mi je naozaj najbližšia. Prišiel na zem, šíril lásku a nakoniec nás vlastnou obeťou zachránil. K nemu mám asi najsilnejší vzťah.

Rolu Ducha Svätého som dlho vôbec nechápal. Teraz je môj vzťah k Duchu Svätému v rovine, povedzme, korektnej. Naozaj mi z tej Trojice príde ako najracionálnejšia z osôb. Je zdrojom viery. Vedie ľudí po tých správnych chodníčkoch. Vnukáva správne myšlienky. S vierou mám doteraz problém, Duch mi príde ako dosť neosobný, cudzí. Ťažko sa mi k nemu hľadá vzťah, ale viem, že je potrebný a užitočný (ten vzťah).

Otec je hrôzyplná osoba nahnevaného starca na obláčiku, Stvoriteľa, ktorý sa hnevá a trestá. Je mi to ľúto, že je môj pohľad takýto. Ale je fakt, že hoci Ježiša uznávam, cítim s ním a je mi blízky, k Duchu mám korektný a postupne budovaný vzťah, Otca sa bojím.

Všade sa hovorí „láska Boha Otca“. On je v skutočnosti ten, ktorý miluje. Rozumom by som to možno bol schopný do istej miery prijať, ale aj to iba do istej miery. A hanbím sa za seba, lebo ak ma naozaj miluje, musí mu tento pohľad veľmi ubližovať. Faktom ale je, že z triád eneagramu je pre mňa najviac neznámych práve v triáde brucha.

Veci také večné a nekonečné, ako bezpodmienečná láska alebo odpustenie, boli pre mňa vždy nepochopiteľné a vyvolávali istý druh iracionálnej hrôzy. To, že láska nie je za žiadne zásluhy, človek ju dostane nezávisle na tom, čo robil a kým je, je mimo sféry, v ktorej cítim pevnú pôdu pod nohami. Je to ako fakt z úplne iného vesmíru. To isté sa týka odpustenia - nastalo síce zlo, ale všetky záväzky z neho vymažeme z účtovníctva. Odteraz sa môžeš (a máš!!!) správať tak, ako by si to nikdy neurobil. Som si istý, že tieto veci majú súvislosť. Lásku a odpustenie by som dokázal prijímať aj dávať keby som mal vyčistený svoj vzťah k Otcovi, a naopak.

Kika je poklad okrem iného práve preto, že je z triády brucha, priamo z jej stredu. Ona mi dokázala dať bezpodmienečnú lásku a prijatie, ktoré ma tak fascinovalo a ktoré som hltal plnými dúškami. Hovorí sa, že Trojica je tajomstvo, ktoré človek nikdy nepochopí. Vyzerá to pravdepodobné. Pred niekoľkými mesiacmi, keď sa formoval náš vzťah s Kikou, som však dostal istý vhľad do tajomstva Trojice. Alebo si to iba neskromne myslím. Bolo to v čase, keď sa rozoberali otázky typu, o čo v tom vzťahu ide a čo je najdôležitejšie. Jeden pohľad hovorí, že absolútna priorita je usilovať sa o šťastie toho druhého. Čo vyzerá hrozne romanticky, ale nemôže to fungovať. Aby sa človek mohol usilovať o šťastie toho druhého, musí byť funkčný aj sám.

Ergo, je nutné starať sa aj o vlastné šťastie. Takže čo z toho je vlastne priorita? Obidve naraz. Ale toto je mimoriadne nestabilný a oscilujúci systém, z ktorého môže človeku tak maximálne šibnúť. Dve extrémy, niekedy antagonistické, a obe sú rovnakou absolútnou prioritou.

Až pridaním tretieho prvku sa veci dostanú do poriadku. Bolo pre mňa zjavením uvedomiť si, že sú tri veci, ktoré sú naraz absolútnou prioritou: jej šťastie, moje šťastie a vzťah medzi nami ako taký. Dovtedy som ten vzťah videl iba ako „second-class object“, ako niečo v pozadí, čo je nástrojom na tie prvé dve. Veci do seba zapadli, až keď sa vzťah medzi nami dostal na rovnakú úroveň ako jej a moje šťastie.

V tej chvíli som mal pocit, že chápem, o čom je Trojica. Otec a Syn ako dve rôzne osoby; podobne ako jej a moje šťastie. Ale aby to fungovalo, je potrebné na rovnakú úroveň k Otcovi a Synovi dať, ako tretiu osobu, rovnako dôležitú, aj vzťah medzi nimi. Teda vitaj, Duchu Svätý.

Na záver by som len chcel poprosiť: „Ježišu Kriste, ktorý si za mňa umrel, pošli mi Ducha, aby som pochopil, že sa Otca nemusím báť, že ma naozaj miluje.“

Herby

Royko pasáž na Obchodnej ulici. Veľmi časté miesto, kde sme trávievali hrozne veľa času. Zo začiatku vzťahu, keď chodievala každý večer domov, tak sme sa najčastejšie lúčili práve na zastávke električky, ktorá išla do Rače z Obchonej. A keďže bola zima, tak sme vždy zašli do pasáže - buď pred vchod alebo za tie dvere.

Na tom rohu, ktorý je odfotený, tak na tom rohu sme stávali asi najčastejšie, tesne za dverami; senzor nás nezachytil, pretože sme už boli mimo uhla, a zároveň tam bolo pomerne teplo, lebo v zime tam fúkal nejaký konvektor teplý vzduch, tak sme sa tam tisli k tej stene, držali sa v objatí a vraveli si pekné veci a robili si pekné veci. Asi sme sa občas aj hádali.

Za tými dverami vidieť mramorové dvere, ktoré vedú do akejsi rozvodnej skrine alebo čohosi. Raz sa nám tam stala taká nemilá príhoda, ja som sa o tie dvere oprel, nevediac že sú to dvere, mysliac si, že sa opieram o normálnu mramorovú stenu, a tie podo mnou povolili a pohli sa, a ja vedený svojou nezriadenou zvedavosťou som sa pozrel: „Aha, nedovreté dvere!“, tak som si ich otvoril, pozrel sa, čo tam je, aha, nejaká rozvodná skriňa, tak ich poriadne dovrel, no a o chvíľu pribehol SBSkár, začal mi nadávať, čo som si to skrýval do tej skrine, drogy, alebo čo; hrozne, hrozne som vtedy vypenil, Kika ma musela upokojovať možno desať minút, aj som tomu človeku asi nadával. V tej pasáži sú kamery, takže ten chlapík sedí v tomto, v nejakom velíne, a sleduje, a nejaký podivný bezdomovecky vyzerajúci chlap tam otvára, respektíve zatvára dvere do rozvodnej skrine...

Inak to bolo ale pomerne klasické naše miestečko, za tými dverami v rohu, kde som sa ja oprel o stenu, chytil som ju do náručia, ..., nebudem to rozvádzať ďalej, bolo nám krásne.

V tej pasáži človek objaví okrem takých bežných obchodov aj takú zaujímavú vec, ktorá akosi business nevyšla, totiž predajnú pasáž v suteréne, kde v podstate nič nie je. Avšak, keď už sa tam dá ísť, tak som si to preliezol a zistil, aké to umožňuje záležitosti. Na ďalšej fotke vidieť dvere do tej suterénnej pasáže. Sme tak hľadali, kde by sme sa mohli nerušene bozkávať, tak sme raz zašli za tie dvere, zatiahli si ich na seba, aby nás nikto, nikto nevidel, ale aby to vyzeralo, že tie dvere sú tak, ako sú. Vtedy za nami tiež zabehol nejaký chlap, iný, so slovami, niečo ako „Čo tam robiš?“, pozrel sa tam, zistil, čo sa tam vlastne deje, a povedal: „Aha, prepáčte, mládež“ a odišiel. Je to pomerne stiesnené miesto, viackrát sme tam už neboli, ale je to pekné.

Tá suterénna pasáž poskytuje mnohé zaujímavé bonusy. V podstate tam nič nie je, väčšina ľudí si to prenajala ako skladové priestory, plus je tam nejaký metalový obchod a nejaký Jamajčan tam vyučuje bubnovanie, avšak keď si človek pozrie všetky dvere, tak za nápisom EXIT nájde taký nie úplne exit, ktorý je v skutočnosti zatarasený všelijakými vecami a tam sa síce dá vojsť, ale na nič to nie je. O tejto miestnosti som už vedel predtým, pretože som ako zvedavý zistil, ako to je. A na túto miestnôstku mám(e?) tiež príjemné spomienky.

amr klip (ako som to pôvodne nahovoril do mobilu ako do diktafónu)

City Center je taká obchodná pasáž na Obchodnej ulici, a skoro nikto ju nepozná, pretože nemá nejaký extra vyčačkaný vchod a v podstate sa tam nič poriadne nenachádza. Pri vchode je jedna vegetariánska jedáleň, cez ktorú som to tu vlastne spoznal, potom sú tu nejaké ďalšie obchody, na konci je predajňa TV Products. Úplne na konci je také okienko, ako ho je vidieť na fotke, a sú tam také vozíky, Tie vozíky tam vlastne boli odjakživa. Boli sme tu niekoľkokrát s Kikou zo začiatku vzťahu, keď sme sa mohli stretávať v podstate iba na prechádzkach mestom, vo voľnom čase medzi školou a tým, ako išla na krúžky alebo domov. Mala vtedy zakázané aj chodiť ku mne na návštevu do bytu.

Tak sme hľadali miesto, kde by sme našli nejaké verejné zásuvky, do ktorých by sme mohli dať notebook a mohli sa venovať Smalltalku alebo neskôr Ruby.

Samozrejme sme hľadali aj miesta, kde nie je veľa ľudí a kde môžeme byť len tak, spolu, držať sa v objatí, bozkávať sa a vravieť si pekné veci, a v tomto to tiež plne vyhovovalo.

Tu jedny také verejné zásuvky sú, pri tom výťahu vľavo, ale keď sme sa nakoniec osmelili a presunuli si ten vozíček k tým zásuvkám, sadli si, zapojili tam ten notebook, tak prúd v ňom nebol.

Nie je to nijako prepychové miesto, málokto vôbec dôjde na koniec tej chodby, prečo by tam chodil, ale je to jedno z tých, kde sme spolu boli šťastní.

amr klip 1, amr klip 2 (ako som to pôvodne nahovoril do mobilu ako do diktafónu)

Libresso Next Apache je pomerne kultové miesto časti bratislavskej intelektuálnej obce a v kuse je naň všelikde nejaký odkaz. Ja som sem začal chodiť pravidelne potom, čo Juraj Kušnierik v relácii Pod lampou prezradil, že tu každý pondelok koncertuje Boboš s partiou.

Najkrajšou spomienkou je asi prvý koncert, na ktorom sme tu boli spolu, 27. augusta 2007. To sme ešte oficiálne neboli spolu, ale už sme boli zamilovaní jeden do druhého. Stretli sme sa už cestou tam, ona mala na sebe krásne šaty a celá žiarila. Tak sme sa o niečom bavili, ani neviem o čom. Sedeli sme spolu pri stole (gauč sa nám už neušiel), a ja som celý čas osciloval medzi tým, pozerať sa na ňu, aká je krásna, a tým, nevyplašiť ju. Ona asi robila niečo veľmi podobné.

Potom sme sem chodili pravidelne. Nikdy sme nemohli zostať do konca, lebo mala večierku. Tak sme počas prvej a neskôr počas druhej pauzy odišli. Boboš bol veľmi zlatý a ku koncu sa nás pýtal, kedy odchádzame, aby nám zahral ako poslednú pieseň You Got To Move.

Od istého času sme prestali chodiť. To bolo počas chudobného obdobia, keď sme nemali veľa peňazí a na Bobošove koncerty sa začalo vyberať vstupné. Keď som sa tento pondelok vracal z koncertu (vstupné už nevyberajú), prišlo mi veľmi smutno, že sa nepodarilo splniť jeden obrovský sen - a to, že by sme raz Bobošov koncert v Next Apache zažili ako slobodný pár - zostali by sme až do konca a potom šli spolu domov. Teraz už je Kika preč a ja by som radšej znovu oželel tú poslednú hodinu koncertu výmenou za to, že by som bol s ňou a potom ju odprevadil domov.

Pane Bože,

zlyhal som. Nezvládol som ju pustiť.

V piatok si mi zoslal zázrak. Mal som pocit, že je to jasné - že sa prestanem kŕčovito pridŕžať Kiky ako jedinej možnosti, ako cítiť Tvoju lásku. A že Ti môžem veriť. Že keď máme byť spolu, znovu spolu budeme. A keď nie, príde niečo iné, čo si mi prichystal.

Ale nezvládol som to. Pustil som ju síce, aj som jej o tom napísal list. Lenže sa to všetko postupne vrátilo. Nedokázal som sa zbaviť smútku za ňou. Spojenia všetkej radosti s ňou. Vravel som si - pustil som ju, ale stále je mi za ňou smutno. Veď som stále presvedčený, že je tá najlepšia.

A teraz je to tak, že jediný výsledok Tvojho zázraku je, že sa na ňu nehnevám, a nehovorím: "Ty zlá, ako si ma len mohla opustiť!". Stojí to niekedy veľa energie, ale dá sa to.

Ale inak nič. Už ani tá formulka "Ak je Božia vôľa, aby sme boli spolu, budeme zasa spolu" nefunguje. Fungovala zopár dní. Ale dôvera k Tebe, aj zárodky viery sa medzitým niekam stratili. Už je len Kika.

A dnes som sa dozvedel, že sa nevrátila z vlastného rozhodnutia (iste posilneného rodičmi, ale hovorí, že z vlastného) a nikdy už so mnou nechce mať nič spoločné. A ja ju chcem späť, lebo tomu neverím. Keď hovorila, že ma miluje, bola najšťastnejšia na svete, a toto neumiera; len to zavrela do žalára.

Ďakujem Ti za ten zázrak, nevyšiel naprázdno, je preč hnev. Ale vieru v Teba ešte stále nemám. Nedokážem Ti s otvoreným srdcom povedať priamo: "Ak je Tvoja vôľa, aby sme boli spolu, budeme zasa spolu." Mám problémy povedať Ti to priamo. Mám problém už aj veriť tomu, že si dobrý, a že ma miluješ.

Neopúšťaj ma, prosím.

Pomôž. Zmiluj sa. A ak je to Tvoja vôľa, nech môžem byť zasa s ňou. Vidiš do mňa, vidíš, ako ju chcem, potrebujem a snáď s Tvojím požehnaním aj milujem.

Chcem sa modliť k Tebe s ňou, aby si bol medzi nami. Prosím, nech mi uverí. Aj napriek tomu, aké problémy robí mne uveriť v Teba. Prosím.

Herby

Bratislava, 18. júla 2008, deň 25 po odlúčení -- List tretí

Najmilovanejšía Kika!

Človek mieni, Pán Boh mení. Dnes som chcel zavolať Tvojej mame, lebo som ju už dávnejšie požiadal o jeden spoločný Otčenáš, a počul som Tvoj hlas. Ani som sa nestihol potešiť z toho, že Ťa zasa môžem po toľkých dňoch počuť, keď som bol udretý Tvojou replikou. Po tých dňoch nádejí a boja s malovernosťou bolo nesmierne bolestné počuť: „Herby, už mi daj pokoj. Ahoj.“

„Raz si mi povedala / dospelý má vedieť žiť aj sám ...“ spieva sa v Dežovej pesničke, v jednej z dvoch najkrajších slovenských pesničiek o láske. Ak je pravda, že dospelý má vedieť žiť aj sám, tak som dospelý nikdy nebol, a neviem si to ani predstaviť. Vždy som žil v kontexte niečej lásky a žil z nej (niekedy skôr živoril, keď sa mi jej nedostávalo, ale vždy to bolo o tom). Najprv som bol viazaný na mamu, pomerne dlho. Na gymnáziu som žil z matematickej komunity a sústredení, a bol som zamilovaný do J.V. Na vysokej som prežíval na počítačových hrách, na komunite, čo chodila na cony a potom zo vzťahu s J.S. V Košiciach som žil zo Stromu - a potom, keď som sa zoznámil na Bučkovej s A. a Z., tak som prišiel sem - za ich láskou. Napokon si prišla Ty. A bola si to najlepšie, čo som zatiaľ v živote dostal. Bol to zázrak - hoci som mal pomerne úzky filter a problematickú povahu, dostal som v Tebe všetko, čo som žiadal - a ešte omnoho viac, lebo si ma príjemne prekvapila aj tam, kde som to nečakal. A to si nevymýšľam ja. Jeden náš spoločný známy na margo nášho vzťahu povedal: „Ten Herby snáď nakoniec dostane všetko, po čom túžil.“

Mladá, krásna, inteligentná, pro-life, z čistého srdca milujúca plus bonusy k tomu. Mal pravdu, dostal som v Tebe to najlepšie, a dostatočne som si to nevážil. Moja vina, moja preveľká vina. Poviem Ti, v čom som Ti podľa mňa ublížil najviac. Nie bitím, ani šaškovaním. Tým, že som Ťa podceňoval - vravel Ti, že si ako decko a prisudzoval Ti zlé úmysly. Keď si mi ublížila z nevedomosti alebo únavy a ja som to bral, ako keby to bolo naschvál. Odpustíš mi?

Potrebujem lásku, je to palivo môjho života. Boh jej má pre mňa nekonečne veľa, ale Božia láska je pomerne vzdialená a niekedy nepochopená. Keď si mi dnes povedala to, čo si povedala, myslel som, že je čas umrieť. Jedine Tvoja láska bola totiž tá správna. Ale cestou na večernú omšu sa stalo niečo zvláštne - ešte stále to vo mne nie je úplne uchytené - že by som Ťa mal pustiť, prestať sa Ťa kŕčovito držať, aby som mohol prijať lásku aj v inej forme ako v Tvojej blízkosti. Len tak dokážem žiť a urobiť niečo dobré pre tento svet a pre slávu Božiu. Tak teda, ak naozaj chceš, choď, dám Ti pokoj.

Na prvej časti listu sa tým nič nemení. To všetko mi dáva jasné presvedčenie, že Ty si to najlepšie pre mňa. A rovnako som presvedčený, aj vo svetle toho, ako som sa zmenil, ale hlavne vo svetle toho, čo sme spolu prežili a koľko prianí sa Tebe splnilo vo mne, že ja som pre Teba ten najlepší. Môžem sa mýliť, aj keď zatiaľ ma nič nepresvedčilo o opaku. Ale pustil som Ťa a v podstate povedal Bohu: „Daj mi svoju lásku tak, ako Ty chceš.“ Ak je Božia vôľa, aby sme boli spolu, budeme zasa spolu. Nedbal by som, keby sa zopakoval minulý rok a zasa by sme sa do seba na Bučkovej zamilovali, vrátane „Môžem si oprieť hlavu?“ Ale tentokrát už dobre, bez toho zla a tlaku, aký tam bol minulý rok. Alebo keď mi 30.10. ráno zazvoníš pri dverách a povieš: „Dnes som vstala, uvedomila si, že som slobodná, a chcem sa vrátiť.“ Nechám to na Pána Boha. Ak mi nevráti Teba, má pre mňa niečo lepšie. Aj keď neviem, čo by mohlo byť lepšie ako Ty.

Kika, láska moja, I love you. Tentoraz už naozaj. Láskou od Boha.

Herby

P.S.: Ten sľub, ktorý som dal 25.2., stále platí. Keď som rozprával s B., vravel, že to nie je podľa cirkvi platné a že takéto sľuby Bohu bez prítomnosti niekoho kompetentného sú na úrovni osobného sľubu, a ten sa dá vziať späť u spovedníka. Možno si to urobila, keď si už zmenila „It's complicated“ na „Single“. Ja to však nemienim urobiť, nie skôr, než mi Pán Boh dá jasne najavo, že by to tak chcel.

P.P.S.: Kúpil som si kvalitné atramentové pero, tridsať týchto pekných fialových listových papierov a dvadsaťsedem (viac nemali) zodpovedajúcich obálok (v Poluse v Da Vinci). Myslel som, koľko listov Ti budem písať. Ale tento je asi posledný. Koniec-koncov, pustil som Ťa, a hlavne, mám Ti dať pokoj. Aspoň mám imagové atramentové pero.

P.P.P.S.: Možno Ti napíšem nejaké listy do šuflíka bez toho, aby som Ti ich poslal. Dám ich iba na sieť a keď budeš chcieť, dám Ti aj originály. ;-)

Bratislava, 17. júla 2008, deň 24 po odlúčení -- List druhý

Moja milá Kika!

Ak aj nie je možné, aby sme momentálne boli spolu (a možno by to ani nebolo konštruktívne, vzhľadom na mieru našich zranení), môžeme tieto listy využiť aspoň na vypovedanie vecí, na ktoré predtým nebol čas. Dúfam, že sa k Tebe tieto listy dostanú a Ty na ne budeš môcť odpovedať.

Dnes som sa pozeral na Tvoje fotky zo škandinávskeho výletu. Myslel som tým fotky, na ktorých si Ty - to sú jediné, ktoré si pozerám. Pozeral som si ich už niekoľkokrát predtým, a pozeral som sa na ne aj dnes.

Bolo mi z nich veľmi smutno. Ani na jednej z nich si nevyzerala šťastná. Na prvých dvoch fotkách z autobusu si sa pokúšala o úsmev, na ostatných už sa ani nesnažíš. Hrozne sa za seba hanbím, za to všetko, čo som urobil alebo naopak neurobil v súvislosti s týmto výletom.

V prvom rade sa hanbím za to, ako som sa správal dva dni pred odchodom. To nebola náhoda - neskôr, keď som o tom celom premýšľal, bolo mi jasné, že to inak dopadnúť nemohlo. Hlboko vnútri som asi nikdy nechcel, aby si odišla. Ale snažil som sa byť lepší a pustiť Ťa, ale nezvládol som to. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

V druhom rade sa chcem ospravedlniť za to, že som trucoval a neodpovedal Ti na Tvoje smsky, ktoré si mi s láskou každý večer posielala. Toto bolo odo mňa svinstvo, a bol to začiatok strmej cesty dolu, ktorá celý jún pokračovala.

Prečo, ach prečo, si mi po návrate vravela, aby som Tvoju pohľadnicu nečítal, že sú to samé blbosti? Možno by veci dopadli úplne inak. Keď som si ju, potom, čo už si bola preč, Tvoju runovú pohľadnicu prečítal, pohlo sa mi srdce. To neboli žiadne blbosti - to bola krásna, čistá pohľadnica písaná z lásky. Tuším mi vtedy aj slzy vhrkli do očí, pri tom post scripte. Nik iný, ako žena, ktorá miluje, by takúto pohľadnicu nebola schopná napísať. Ako som už písal na wiki, prosím Ťa, vráť sa ku mne, aby sme si mohli tretieho hada dokresliť spolu.

Teraz si veľmi prajem, aby to celé dopadlo inak. Aby som to v kritickej chvíli zvládol, dokázal Ťa pustiť a Ty si mala spomienky na pekný výlet. Možno by sme o ňom spolu rozprávali práve teraz. Ak je to možné, skús retrospektívne zmeniť aspoň niektoré spomienky naň z chmúrnych na veselé, ako keby som Ti to všetko prial. Teraz, hoci je to už neskôr, Ti to spätne prajem.

Milujem Ťa, žena moja najkrajšia. Nech nám Pán Boh dá veľa viery, nádeje a lásky, aby sme prežili čas, ktorý ešte budeme odlúčení, a nech je tento čas čo najkratší.

Herby

Bratislava, 16. júla 2008, deň 23 po odlúčení -- List prvý

Milá moja Kika!

Herby, ten, ktorý hľadá, dychtí po spravodlivosti, pravde a kráse, ktorý ešte potrebuje uraziť kus cesty, aby pochopil odpustenie a milosrdenstvo; a ten, ktorý v tridsiatom treťom roku svojho života pochopil zmysel svojej existencie; a ktorý neskôr v mnohom pochybil, píše Tebe, Kika, žene, s ktorou je zrastený v srdci i v Bohu, ktorej láska je nezaplatiteľný čistý prameň, dar Boží a ktorej srdce je zranené tisíc a jednou ranou.

Nech Ti Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, daruje svoj pokoj!

Je zvláštne písať listy v takomto stave vecí. V niečom to pripomína listy z väzenia, ale zároveň listy do väzenia. Možno to má niečo spoločné s Havlovými Listami Oľge, hoci som ich nečítal a neviem, akým štýlom sú písané. Kto z nás je vlastné za mrežami? Najjednoduchšia odpoveď asi znie, že istým spôsobom obaja. A je mi to veľmi ľúto, lebo to väzenie je, myslím pre nás oboch, na pokraji znesiteľnosti; a mám na tom, že to tak je, svoj podiel viny.

Prosím, odpusť mi.

Modlím sa k Bohu, nech naše odlúčenie pomôže ukončiť. V skutočnosti neviem o moc viac, než to, že Ty nie si so mnou a ja nie som s Tebou. Ty máš viac informácií, vieš aj, prečo sú veci tak, ako sú. Lenže bez ohľadu na to, ktorý je ten dôvod, stále je to tak, že Tvoja láska bola tou najčistejšou a najkrajšou vecou, akú tento svet poznal - ak pominieme veci, ktoré sú zjavne Božskej povahy, teda zázraky. Človek zistí, čo mal, až keď to stratí. To, čo o Tvojej láske tvrdím, je pre mňa pravda (bolestne získaná), nie lichôtka. Preto prosím, nenechaj túto lásku v sebe zabiť, ani hnevom, na ktorý máš tisíc dôvodov, ani tým, čo Ti hovoria iní, ktorí Ti chcú nechať zatvrdnúť srdce, ani beznádejou alebo malovernosťou, lebo na ne nie je dôvod. Nenechaj túto lásku prejavovať sa, ak Ti to pôsobí bolesť. Nechaj ju ale žiť. Je dobrá. Je od Boha. Snažím sa ho spoznať lepšie, zatiaľ sa mi nedarí až tak, ako Tebe, toto ale môžem tvrdiť s istotou.

Nech nik viac neporaní Tvoje srdce, aby sa mohlo uzdraviť a prinášať Ti viac radosti, ako je to teraz.

Herby

<3

P.S.: Originály týchto listov sú písané perom na papier, ale kópie budú uložené aj na sieti. Ak nakreslím nejaké obrázky, tie asi budú existovať iba v origináli, poslané v liste