srdce.herby.sk

Dnes som mal hrozný sen. Bola tam Kika aj ja aj zopár ďalších ľudí, ale to už nebol nikto známy, to boli nejaké NPC. Kika bola pilotom Formuly 1, ale z nejakého mne neznámeho dôvodu som mal ísť za volant F1 na závod, ktorý mal odštartovať, ja. Mal som akúsi snahu argumentovať, že ja neviem riadiť auto, nie to ešte F1 počas závodu, nik ma ale nepočúval. Čakal som, že ma v tom Kika nenechá, ale jej vzťah k danej situacii aj ku mne bol chladný. Bál som sa, ale nakoniec som tam nasadol, aj kvôli nej (ten pocit, že kvôli nej, si pamätám naisto).

Ráno mi to prišlo ako alúzia na prvý diel Neon Genesis Evangelion. Ale nezdalo sa mi, že by som bol Shinji ani ona že by bola Rei. Po chvíli mi to ale až také od veci nepripadalo. Shinji tiež prežil v detstve stratu milovaných osôb a tiež z neho asi vyrástla osobnosť s dominantným typom 4 (viď www.enneagramcentral.com). A Rei pokojne naozaj mohla mať dominantný osobnosťný typ 9, hoci to mohlo byť aj 8 alebo 5. Až taká odvecná mi teraz táto podobnosť nepripadá.

Tak som šliapol do pedálov, aby som monopost dal do pohybu a dostal sa na štartovnú pozíciu, ale z boxov to bolo k štartu dole kopcom a nevedel som ubrzdiť, tak som musel brzdiť nohou o asfalt. Potom, keď bolo treba presunúť monopost na správnu štartovnú pozíciu (30, nie 38, kde som sa pôvodne postavil). tak to bolo tak, že som presúval školskú lavicu zo značky 38 na značku 30. Ako to už vo sne býva, nič z toho nebolo divné a nelogické.

Potom som sa s niekým rozprával o tom, ako blbo sa cítim. Kika, ktorá to vie, nemôže pilotovať. Miesto toho tam sedím ja, lúzer, ktorý v živote neriadil žiadne auto, a maximálne tak hral Microprose GP 2. Buď pôjdem pomaly, tak ako to zvládnem, a výsledok tímu bude katastrofálny, a bude to na mňa, alebo sa zabijem, možno zhorím zaživa. A veľmi mi z toho bolo zle. Bál som sa. Nechcel som stratiť ani život, ani dôveru a vzťahy ostatných. Možno hlavne Kiky, hoci som si vtedy v tom strese neuvedomoval.

Potom som bol vo vlaku, v kupé. V otvorených dverách do chodbičky stála moja mama hore bez. Jej prsia vyzerali odporne - boli hrozne asymetrické, ľavé malo tak dvakrát väčší rozmer ako pravé, navyše boli obrovské guľaté a vyzerali veľmi nevzhľadne, ako napadnuté nejakou kožnou chorobou. O niečom sme sa rozprávali. Ale neviem o čom. Hlavný bol ten absolútne zlý pocit, ktorým som mal v tej formuli, a ktorý iba rástol.

Bol taký silný, že ma zobudil, a bolo to nepríjemné, naozaj nepríjemné zobudenie. Doteraz mi je zle.

A ešte predtým, než som mal pilotovať namiesto Kiky, som bol v Drnave (dedina, kde žila moja babka), bola tam ona a ešte nejaké dievča, ale neviem, či to bola Kika, možno áno, malo nejaký vzťah ku mne. Babka mi vravela, že ako to, že som oblečený (mysliac vyparádený; ona bola tiež), a nešiel som na omšu. Vtedy som si uvedomil, že je nedeľa, že ona sa práve z omše vrátila a ja som sa asi zakecal s tým dievčaťom. Mal som pocit, že to dievča tiež nie je nadšené tým, že som nebol na omši, a chystal som sa rýchlo stihnúť ďalšiu, aj keď možno už práve začala.

Pričom babka vôbec nebola veriaca, do kostola nechodila a prostredie babkinej rodiny bolo anticirkevné. Ale v snoch ide hlavne o pocity, kulisy k nim stačí aby sedeli tak trochu.

Po zobudení som mal teda navyše zlý pocit aj z toho, že je nedeľa a mal by som ísť na omšu, a že to bude z nejakého dôvodu veľmi ťažké. Až asi po 10 minútach som si spočítal, že je utorok.

Spoločným menovateľom všetkých tých epizód je to, že nechcem, NECHCEM, niečo dôležité stratiť (Boha, Kiku, dôveru, život), ale všetko k tomu speje a ostatní tomu ešte napomáhajú, a hovoria, že si to zaslúžim, je to moja vina, atď. Je mi hrozne zle.

Dnes je jedno z najsmutnejších výroči. Dnes je to pol roka odkedy odišla a už sa nevrátila, iba raz v doprovode rodičov vziať si veci, a to sa brať ako návrat nedá.

Pane Bože, v poslednom čase je môj vzťah skoro nulový. Už ti neverím, už nie si prítomný, už ani v tradícii Kiky nerobím prežehnanie pred jedlom, hoci som sa nejaký čas snažil. Strácam ťa, strácam ju. Ale dnes ráno som ťa vrúcne prosil, vidíš do mňa, vidíš, že nie som ten zlý, za ktorého ma má väčšina ľudstva od Kariho a Viliama po Ivana s Elenou. Prosil som ťa, urob, aby sa Kika prestala báť a vedome si dovolila znovu ten luxus, že ma bude milovať, že budem pre ňu znovu najdôležitejší človek na svete, že bude na mňa celý deň myslieť. Lebo si to zakázala. A ja ju potrebujem, neviem bez nej žiť, a už som jedíný, kto verí vo vzrastanie v láske, ironicky, lebo mi to večne opakovala ona, ktorá by som tomu dnes asi, ale nie slobodne, vedená obsesíou že ma musí v sebe zabiť, vysmiala. Prosím ťa o to aj teraz, hoci moja viera a nádej sú iba epsilonové. A veľmi dobre vieš, že ťa nechcem mať explicitne na prvom mieste, že ťa chcem mať prítomného implicitne, ale že explicitne mám prvú Kiku. A teba by som chcel, aby si bol prítomný tak nejak implicitne, tak, ako je to na tých kresťanských tričkách s vrkočom a nápisom "Jesus, You and Me".

Prosím, nech sa vráti.

Veď:

Bohu človek nerozumie. Sú tu síce snahy o porozumenie Božím zámerom, ale nikdy nemôžu stopercentne uspieť. To vám povie každý teológ. Vykladáme si rôzne signály ako znamenia a vymýšľame, čo nám tým chcel povedať. Aj sa nám darí, ale aj nie.

Bábätku človek nerozumie. Sú tu síce snahy o porozumenie bábätkovskej reči, ale nikdy nemôžu stopercentne uspieť. To vám povie každý detský lekár. Vykladáme si rôzne signály ako znamenia a vymýšľame, čo nám tým chce povedať. Aj sa nám darí, ale aj nie.

Boh nás miluje.

Bábätko nás miluje.

My sami cítime k Bohu lásku, niekedy veľmi silnú a dá sa povedať iracionálnu, a nevieme, odkiaľ sa zobrala.

My sami cítime k bábätku lásku, niekedy veľmi silnú a dá sa povedať iracionálnu, a nevieme, odkiaľ sa zobrala.

Boh je náš osobný Boh. Iní majú tiež svojho Boha, ale ten náš je práve pre nás ten najúžasnejší na svete.

Bábätko je náše osobné bábätko. Iní majú tiež svoje bábätká, ale to naše je práve pre nás to najúžasnejšie na svete.

Tak toto ma napadlo, keď som uvažoval nad tým, ako všetci protežujú pohľad na Boha ako pána, otca a vôbec...

17. augusta 2008, Bratislava, libresso Next Apache

(pokračovanie)

Dnes som bol na omši v Blumentáli a, čuduj sa svete, hovorilo sa presne o tomto. Že máme veriť stále a bez pochýb, ako deti veria tomu, že ich rodičia majú radi. Čítanie bolo o pohanskej žene, ktorej Ježiš nechcel pomôcť, a vravel: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a dať ho šteňatám“ a ona na to „Ale aj šteňatá jedia zvyšky zo stola svojich pánov.“ No, úplne presne o tom, čo som písal včera, to nie je, ale je to blízko.

Problém so mnou je, že neverím. Teda mi to aspoň tak pripadá z toho, čo viem o sebe a o viere. Sú niektoré veci, ktoým verím, ale tie sú od viery, ktorá je v Apoštolskom vyznaní, ďaleko. Sú veci, ktorým pomerne zúfalo verím, ale sú len tak okrajovo príbuzné. Ale veci, o ktorých sa mi zdá, že sú fundamentálne, o tých sa mi bez výnimky zdá, že v ne neverím.

Napríklad verím v peklo. Teda, presnejšie povedané, bojím sa, aby som tam neskončil. Väčšina ho popisuje ako miesto, kde je človek naveky bez Boha, a to je najväčšie utrpenie. Mne stačí taká definícia, že je to miesto, kde mi bude naveky aspoň tak zle, ako mi je teraz. To naozaj nechcem, a tento môj strach z pekla mi vo veľmi zlých chvíľach efektívne bráni pred samovražednými krokmi. Lebo samovrahovia končia v pekle. Hovorí sa.

Verím aj v Zlého. Že je, a že z nejakého dôvodu ponúka ľudí k tomu, aby robili zlo. Aj keď, teraz neviem, či to nie je len personifikácia, ktorú som prijal, aby sa proti nej lepšie bojovalo. Ale skôr si myslím, že v jeho existenciu naozaj verím. Občas ma chytá beznádej, lebo veď hovorí sa, že je taký inteligentný, že kohokoľvek bez problémov dostane - potom akú máme šancu? Nemám ho rád, lebo mi robí zle. Ale zároveň ho ľutujem - zdá sa mi, že potrebuje lásku, ako každý, ale nedostáva ju, lebo bol vyhnaný.

Verím v zázraky. Už som ich niekoľko zažil. Videl som ich, zažil som ich, viem, že sú. Brané čiste logicky, ako to, že potom neverím v Boha, veď pochádzajú od Neho? Áno, podľa logiky som divný, ale to sme asi v týchto veciach všetci. Veľmi často vidím Boha ako Toho, ktorý robí zázraky. A keď sa modlím, tak ho dokola o nejaký prosím. Aj keď je mi smutno, že mi ich asi nedá, lebo on ich dáva podľa nejakého kľúča, ktorému úplne nerozumiem. Na jednej strane „proste a dostanete, klopte a bude vám otvorené“, na druhej strane kopa výrokov o tom, že Boh nie je skrinka na prosby a zázraky, že máme niesť kríž, že nám dáva to, čo je pre nás najlepšie a nie to, o čo žiadame apod.

A potom je tu Kika. Verím (asi zúfalo) tomu, že sme si súdení - to jest, že Pán Boh nás poslal na tento svet preto, aby sme boli s tým druhým a milovali ho (teraz to tak nie je, pokazili sme to, mnohí by tvrdili, že hlavne ja). Lenže ja tomuto verím. Som zúfalý z toho, že je to pokazené, z toho, koľko energie bude treba na to, aby sa to spravilo, či to zvládnem, bojím sa malovernosti, že mi v hlave začnú znieť hlasy, že to tak nie je. Som zúfalý aj z toho, že neviem, čo mám robiť, aby som opravil všetko, čo sa dá, a urobil všetko, čo mám, aby sa to vyplnilo.

Existujú aj také hlasy, že môj vzťah ku kresťanstvu je taký, ja by som to zjednodušil do slov konzumný alebo farizejský, hoci nikto to takto nevyslovil. Že sa mi kresťanstvo páči len dovtedy, kým nemusím niečo obetovať. Na to neviem, čo povedať. Na takéto útoky reagujem stereotypne - asi je to pravda, koniec-koncov, ja som lúzer a zlý človek a zaslúžim si byť potrestaný. Pasívne agresívna obranná reakcia mojej tragicky romatickej osobnosti s nulovým sebavedomím.

Ale veci, ktorým mám naozaj veriť - s tými už je problém.

„a v život večný“ Tu je to také áno aj nie. V nebo a veci po smrti som začal veriť, lebo Kika. Sľúbili sme si, že budeme naveky šťastní vo vzájomnej láske. Naveky znamenalo tu, na zemi, a potom naveky, v nebi. To je niečo, čo som naozaj chcel. Byť s ňou ani nie že do smrti, ale aj potom, naveky. Takže som začal túžiť po tom, dostať sa do neba. Lebo som chcel byť s ňou. Ona verila, že existuje. A nechcel som, aby tam bola sama, chcel som tam byť s ňou. Milovať ju naveky. A citiť, ako ona miluje mňa naveky. To, že je tam aj Boh, bol fakt, o ktorom som vedel, že je pre ňu dôležitý, ale pre mňa osobne nebol; len ona. Myslím, že ani teraz sa to veľmi nelíši. Chcem získať Kiku späť a potom s ňou byť naveky. Čiže aj v tom nebi.

Lenže, keď sa to vezme vo všeobecnosti, neviem, či ozaj verím v život večný. To by som asi viac považoval „časnosť“ za inú kategóriu ako „večnosť“. A mal taký ten prístup, že toto tu je len „predkolo“. Ale ja to tak necítim. „Hľadajte Božie kráľovstvo, ostatné vám bude pridané“ je mi ešte stále príliš cudzí, možno by som povedal až chorý prístup. Skôr ma od kresťanstva odstrašuje.

„vo vzkriesenie tela“ To je časť, ktorá je mi veľmi príťažlivá. Že nebo nie je len nejaký suchý platónsky svet ideí, ale že ľudia budú vzkriesení s duchom, dušou aj telom. Časté hlasy sú, že oslávené vzkriesené telo je niečo iné než to, čo máme teraz, a že ... [doplňte si niečo proti telesnosti]. Lenže. Lenže napríklad aj vo svetle toho, čo je v „špekulatívnej“ prvej časti encykliky Deus caritas est, a aj vo svetle toho, že súčasťou spoločných modlitieb na svätých omšiach býva aj také, že „za [zdravotníkov], aby sa náležite starali o telo, ktoré je určené na oslávenie, prosme Pána“, som toho názoru, že telo je chrám Ducha, ak to človek prijme. Ja to rád prijímam. A ubite ma za to, že som si rád predstavoval, že sa v nebi budeme môcť s Kikou milovať, na vyššom leveli, nekonečne veľa krát.

„v odpustenie hriechov“ Tak, a je tu prvý kameň úrazu. Tomuto asi neverím. Nie preto, že by som to rozumom neprijímal, považoval to za blbosť, apod. Ale odpustenie je vec, ktorá je pre mňa zo základu nepochopiteľná a neprijateľná. V tomto potrebujem pomôcť. Naučiť sa uveriť, že to zlo, ktoré som vykonal, sa síce stalo, ale ja nemám očakávať trest, ale prijať, že nik za to neočakáva satisfakciu, že „dlhy“ z neho vyplývajúce boli vymazané z účtovníctva a ja mám byť zasa čistý ako dieťa. Tak dlho som učený tomu, že zlo zasluhuje trest, a že keď budem zlý, tak ma ľudia nebudú mať radi a opustia ma, že proste neviem uveriť v odpustenie. Teda, dúfam, že viem, len si to teraz neviem predstaviť. A potrebujem v tom pomôcť.

A potrebujem, aby mi Kika povedala, že mi odpúšťa. Ona s tým nikdy nemala problém, ale teraz sa mi zdá, že mi nedokáže odpustiť.

„v spoločenstvo svätých“ Tým neviem, čo chcel básnik povedať.

„v svätú cirkev katolícku“ V podstate platí to isté, ako pre predchádzajúci verš. Asi tu pôjde o nejaké veci ako viera v to, že všeobecná cirkev je telo Kristovo a nevesta Kristova a že teda to nie je len spoločenstvo kresťanov, ale celok vyššej úrovne. Toto som doteraz veľmi neriešil.

„Verím v Ducha Svätého“ Hm. No, všetci hovoria, že Duch Svätý je súčasťou Svätej trojice, takže za predpokladu, že verím v Boha, mal by som bez problémov veriť v Ducha Svätého. O toto ale asi nejde. Teda, zasa neviem, ktorý aspekt viery vyjadruje tento verš. Predpokladám, že ide o to, že veci pripisované tomuto aspektu Boha tu skutočne sú a môžeme a máme v ne dúfať, ako je to v Matúšovi: „Keď vás vydajú súdu, nestarajte sa, čo a ako budete hovoriť. Lebo v tej chvíli vám bude dané, čo povedať. Veď to budete hovoriť nie vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás.“ Tak s týmto až taký problém nemám. V tomto prípade verím.

„Odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych“ No, posledný súd. To je trochu iná téma. A hlavne, s mojím nízkym sebavedomím ... hoci, je milostivý. Ale aj tak, pšenica a kúkoľ ... bojím sa.

„sedí po pravici Otca, Boha všemohúceho“ No, ak by som veril tým ostatným, nemám problém veriť ani tomuto. Ale.

„vystúpil na nebesia“ Detto.

„tretieho dňa vstal z mŕtvych“ Hm. Základný prvok kresťanskej viery. A niečo, z čoho by som asi mal byť najviac v úžase. A pritom, nejako ma to necháva chladným. Asi mám nejaký blok, niekde mám v hlave alebo v srdci zavreté dvere. No dobre, vstal z mŕtvych. No a čo, keď bol Boží Syn, tak to nie je nič divné. Veď to predtým ešte predpovedal... Získať bázeň a úžas nad týmto je asi tiež vec, v ktorej by som nejakú pomoc potreboval.

„umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým“ No, ok. Iste, stalo sa to. Nejako nevidím problém v tom, veriť tomu, asi je to tam, aby sa pripomenulo jeho utrpenie a zázrak zmŕtvychvstania. Asi niekde musím byť veľmi zranený, keď sa k tomu neviem poriadne vyjadriť. A de facto nič necítim.

„bol ukrižovaný“ Videl som Passion of the Christ. A zažil som, ako skoro každý, ako sa v niektorých polohách zle dýcha. Ak to urobil kvôli mne, aby som to nemusel zažiť ja, tak mu ďakujem. Neviem, ako to lepšie vyjadriť.

„trpel za vlády Poncia Piláta“ No, trpel.

„narodil sa z Márie Panny“ O tomto sa už nehádam. To je to najmenšie.

„ktorý sa počal z Ducha Svätého“ Detto. Ak Boh je, a mal v pláne poslať na svet Syna aby zachránil ľudstvo, tak takéto veci nie sú problém prijať. Ak. Celé je to implikácia.

„jeho jediného Syna“ Veriť tomu, že Ježiš Kristus je Syn Boží, keď to vezmem len ako holý fakt, nie je žiaden problém. To je presne ako s predchádzajúcimi dvoma. Trochu (trochu dosť) väčši problém je, keď sa to vezme komplexne. Keď Boží Syn znamená nie len „ten, ktorého splodil Otec“, ale keď sa vezme do úvahy aj jeho poslanie, jeho úloha na tomto svete. Že nás prišiel zachrániť pred hriechom a smrťou. Že je celá tá rozprávka faktom o tom, ako beží tento svet ...

(došla mi bombička, som unavený a je neskoro; navyše som si uvedomil (s Kikinou pomocou, lebo som si predstavoval, ako to hovorí), že mi ušiel jeden verš, pomerne kritický; takže končím, pokračovanie nabudúce)

16. augusta 2008, Bratislava, Tatra centrum, kaviareň Coffee & Co

Rímski katolíci majú v nedeľu a vo sviatok ako súčasť liturgie aj dlhé, niekoľkoveršové vyznanie svojej viery. Má dve alternatívy, a ako som stihol vypozorovať, v tunajších krajoch je viac v obľube Apoštolské vyznanie. Zarytý anticirkevníci by asi povedali niečo na spôsob, že je to mantra, ktorá má za cieľ udržiavať brainwashing ovečiek. Ja sám som sa ho napočúval mnohokrát priamo z Kikiných úst, vždy keď som s ňou bol na omši. Aj mi ju práve táto časť liturgie často bolestne pripomína. Keby som sa zamýšľal nad tým, prečo práve táto a nie iná, asi by som došiel k tomu, že jednak tieto slová hovorila naozaj z hĺbky duše a bolo to na tom cítiť a počuť, jednak je to pomerne dlhé a neprerušované a zborové, čo má v sebe istú silu.

Ale nie o tom som chcel. Aj keď asi je to prirodzené, Kika je všade v mojom srdci.

Ja som nikdy toto vyznanie nehovoril. Teda, za oných čias, ešte spolu s Kikou, som počas celej omše mlčal a vynechával celú liturgiu, ale ani potom, keď som začal omše navštevovať sám, som sa k tomuto vyznaniu nepripojil. Nedokážem totiž klamať. A teraz to nehovorím ako sťažnosť, že by som rád, ale neviem to. Ja ani nechcem. Cítim to ako niečo zlé a nesprávne a proste to neurobím. Myslím, že každý človek má v sebe nejaký blok pred hovorením nepravdy, u mňa je veľmi silný. Preto vyznanie vynechávam.

Učinil som, pravda, asi tri pokusy, keď som sa ho snažil hovoriť s ostatnými. To ale bolo skôr na úrovni prosby alebo žiadosti, vedel som, že hovorím slová, ktoré nie sú pravda, ale hovoril som ich preto, aby sa pravdou stali. Nepomohlo, dvakrát som ten text niekde pokazil a ten jeden, ktorý sa podaril, žiaden zázrak nepriniesol.

Na základe toho, čo som sa zatiaľ o viere dopočul, je to celé také zvláštne komplikované (myslím teraz konkrétne vieru v kresťanského Boha). Viera je darom Ducha Svätého a teda, kým sa Duch nerozhodne, môžem sa snažiť koľko chcem a stavať sa na hlavu, nič s tým nenarobím. Takže si môžem ísť sadnúť do kútika a čakať, kedy ma konečne osvieti.

Ja sám som asi najbližšie škatuľke agnosticizmu - teda viere, že sa Boh dokázať ani vyvrátiť nedá a že človek buď uverí (jeho existencii, resp. neexistencii), alebo bude bez viery. Ale to, či ju bude alebo nebude mať, to nie je vec, ktorú by mohol ovplývniť. Proti tomu sú tu ale iné hlasy, ktoré hovoria, že pre vieru sa človek môže rozhodnúť. Asi sa tým myslí skôr pre jej hľadanie, lebo pre vieru v čokoľvek sa rozhodnúť nedá; viera a rozhodnutie nie sú to isté.

A potom sú tu hlasy, ktoré môžu tvrdiť, že si pletiem vieru s istotou, a že viera a pochybnosti patria k sebe. A že keď si pod vierou predstavujem to, že už navždy budem bez pochybností veriť vo všetky tie veci z vyššiespomínaného vyznania, tak som na omyle, lebo to bude večný boj a znovuspochybňovanie a znovupotvrdzovanie.

Myslím si, že som zažil veriacich oboch typov. Kika podľa mňa verila (možno to len idealisticky vidím) absolútne, bez spochybňovania. Niekto by povedal, že naivne. Mňa táto absolútnosť a čistota fascinovala a miloval som to v nej. Aj ja chcem veriť takto. Namiesto naivne by som to radšej nazval detsky. Zdá sa mi to blízko tomu, čo sa píše v Písme: „Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nevojde doň.“

10. augusta 2008, autobus Sobotište - Nové Mesto nad Váhom

Predchádzajúcu noc som sa šiel vyspať niekam za dedinu pri ceste pod strom, keby začalo jemne pršať, aby som to mohol ignorovať. Keď som zaspával, boli ešte mraky. Potom som sa zobudil na zimu. Počas noci sa mraky roztrhali a bola chladná noc.

Ráno som vyčkal, kým vyjde slnko, prezliekol sa do čistých vecí a šiel na omšu. Omša bola ako vždy vo Vrbovciach - komorná až rodinná a k veci. Potom ma Bicák vzal do Sobotišťa, mal v aute voľné miesto.

Takže teraz už len sedím v autobuse a prechádzam. Autobus práve vchádza do Myjavy. Už tu všetko pripomína civilizáciu, a s ňou sa viažu spomienky na to, aké je to práve zlé. Že ma veľa ľudí nenávidí, pohŕda mnou alebo mi nedokáže odpustiť. Ja sa snažím, aby som takýto nebol.

Je otázka, aké prekvapenie ma bude čakať, až sa vrátim do bytu. Možno Kikina rodina využila to, že som bol na Bučkovej Jame na to, že mali týždeň k dispozícii na presťahovanie Kikiných vecí späť a jej kľúče ma čakajú v schránke. Alebo sa naďalej držia svojej doterajšej unperson doktríny a nič, čo by ma pripomínalo, nepovoľujú. Veď uvidím v Bratislave.

Veľmi ma bolí srdce z toho, ako zabíjajú (a od začiatku zabíjali) lásku. Ignorancia, odsúdenie a nekomunikácia. Oni mali pre svoju dcéru iné plány. Boh mi je svedkom, že ja som sa o komunikáciu snažil a radšej im veril, ako by som ich odpisoval. Teraz sa cítia byť na koni. Kto ich zbaví ich zaslepenosti - veď podporovať nenávisť nie je konanie dobra. Nazývali ma Antikristom. A teraz má ich dcéra benediktínsky medailónik s exorcistickými heslami. Aby ju chránili pred Satanom.

Veď ja tiež nie som svätý, ani zďaleka. Ale naozaj sa snažím nezabúdať na to, že hlavné prikázanie je láska. Život je s týmto prístupom iný. Najmä vo vzťahu k odsudzovaným a neprijímaným častiam spoločnosti. Ale aj k ľuďom všeobecne. Zdá sa mi, že keď má človek toto základné prikázanie na pamäti, nemôže odsudzovať, lámať palice, ignorovať - vo všeobecnosti robiť zlo. Aspoň nie v masívnom rozsahu, každý sme len človek a máme svoje hranice.

Bicák dnes hovoril o bezmocnosti a kríze. Zasa raz sa trafil veľmi presne do toho, čo ma práve trápi. Ale ani jeho, ani nikoho iného si neviem predstaviť, že by dokázal prelomiť múr ich ignorancie a odmietania. Ani on by ich nepresvedčil, že podporovať Kiku v nenávisti ku mne nie je pre jej dobro. A už vôbec si neviem predstaviť, ako by sa cez tú stenu, ktorú si Kika okolo seba za ich výdatnej pomoci vystavala, dostalo to, že nie som Antikrist ani Satan, že ju milujem, že aj ona miluje mňa, a že zlé veci sú z 99% preč.

Throw down the wall! Throw down the wall!

Autobus je v Starej Turej. Slnečný, skoro bezoblačný deň. Vodič púšťa nejaké rádio. Pohoda.

Toto sú asi chvíle, keď ľudia začnú pochybovať o Bohu. Mne osobne to žiadne pochybnosti nepridáva ani neodoberá. Keď Boh je, tak vie, prečo to robí takto a nie inak. Ja ho môžem iba prosiť a dúfať v Jeho milosrdenstvo.

Skutočný problém nie je Boh, ale ľudia. Presnejšie, zlo v nich. Alebo, podľa Kikinho kúzelného hesla z čias, keď sme ešte spolu iba začínali, nešťastie v nich. Prečo si všetci tí seriózni kravaťáci a lobisti nepriznajú, že sú ako deti a potrebujú lásku? Miesto toho pestujú image moci alebo úspechu? Ja im prajem, a vždy som im prial, aby svoje šťastie našli a boli milovaní. Aj ja lásku potrebujem. Som preto menejcenný lúzer? V akej spoločnosti to žijeme?

Ktovie, koľko bezdomovcov, väzňov, mafiánov a iných trosiek by žilo plnohodnotným životom, keby im niekto dal dosť lásky, v takom jazyku, v ktorom by jej rozumeli? Myslím si, že väčšina. A teraz nehovorím o tom, že majú začať veriť v Boha. Ja sám Krédo a Vyznanie viery vynechávam - nebudem klamať. Láska sa prejavuje skrze ľudí. A lieči dušu. Duša, ktorá má menej rán, koná viac dobro a menej zlo.

Prečo welfare state dodáva v sociálnych dávkach peniaze? Tie sú troske nanič, iba na prepitie. Prečo ten slávny welfare state nedopĺňa, keď už má tie mesiášske komplexy, namiesto peňazí lásku? Nech tie peniaze radšej dajú psychológom a kňazom, ktorí potom každému, kto je v núdzi, individuálne doplnia chýbajúcu lásku, až kým ho táto zasa nevzchopí. Keď už máme tie inštitúcie, nech robia niečo zmysluplné.

Autobus je v Novom Meste. Toto už s kopanicami naozaj nemá nič spoločné.

9. augusta 2008, Vrbovce, 14:00

Tak som zostal sám a môžem nasávať atmosféru upršanej dediny. Je mi trochu zima, musím sa priobliecť.

Dúfam, že nie som domácim úplne na ťarchu. Obsadil som totiž malú terasu pred krčmou, na ktorej sa často zastavovali, aspoň sa mi tak zdá. Ale teraz tu nik nie je. Prší. Už pomerne dlho. Pršalo celú predchádzajúcu noc, potom si mraky dali pauzu, kým sme zbalili tábor. Teraz prší znovu. Obloha je zamračená všade navôkol. Vyzerá to na dlho.

Pred chvíľou odišli poslední účastníci. Ja som tu zostal, asi z viacerých dôvodov. Prvý je ten, že som tu plánoval zostať do nedele a navštíviť Bicákovu omšu. Bicákove omše za nejakú tú obeť stoja. Ďalší dôvod, alebo skôr výhovorka, je cestovný príkaz, ktorý som vyplnil so zajtrajším dátumom návratu. A asi je tu aj nejaký tretí dôvod. Ešte tu chcem byť nejaký čas sám. Hoci časovo to tak nevychádza, je tu zo mňa výrazná časť. Domáci o tom ani nevedia. Ale jednak Bučkové Jamy, jednak dôležité fragmenty s Kikou vyvažujú nedostatok kvantity kvalitou.

Dážď ustáva.

Mám splín jak sviňa. Toto miesto je skoro ideálne na to, aby som sa schuti poprehŕňal všakovakými príjemnými spomienkami. Mám výhľad na konkurenčnú krčmu, ktorá evokuje staré zlaté časy dávno minulých ročníkov Bučkovej Jamy. Napadá ma napríklad Funkenschlag s Vojtekovcami, ktorý sme hrali na lavičkách, na ktoré mám výhľad, v ktorom sme sa snažili zastavaním všetkých miest na mape zabrániť Martinovi vo výhre, ale prišlo Stufe 3. Z miesta pred tými lavičkami sa štartovala kedysi dávno orvávačka, sedánek až hore do tábora, kde sme mohli vyhrať, ale vďaka rozhodnutiu Peťa Černáka skrátiť si to cez pole sme stratili náskok, sily aj motiváciu a skončili poslední. Naproti lavičkám mám výhľad na tunajší katolícky kostol. Vyzerá ako stará ruina. Aj ňou v podstate je. Pamätám si na svoje udivenie nad tým, ako múdro ten farár hovorí, keď som tam, len zo zvedavosti, navštívil omšu s inými účastníkmi. A na ďalšie prekvapenie, keď sa ukázalo, že to nie je výnimka, a že omše pána farára Bicáka stoja za to vždy. Veď som tu zostal kvôli tomu, aby som na jednej zajtra bol.

Obloha naznačuje jemné náznaky vyjasnenia. Ale ešte sa na to nespolieham. Neviem, kde budem túto noc. Zariadim sa podľa okolností.

Kika. Posledné dve noci sa mi snívalo o nej. Viem, že jeden z tých snov bol o tom, že sa ku mne vrátila. Aj Kika súvisí s tunajším katolíckym kostolom. Jej rodina tu má chatu, takže na tunajšie omše chodievala častejšie. Nevyše sa angažujú na rekonštrukcii. Je potrebná, kostol sotva stojí, vnútri je spevnený nejakými priečnymi železnými tyčami. Posledná (ostatná podľa najnovšieho vynálezu jazykovedcov) omša s ňou v tomto kostole bola v októbri minulého roku, za dramatických okolností, v atmosfére napätia a nenávisti zo strany jej rodiny.

Ten kostol za to nemôže.

Spoza mrakov vykuklo slnko. Vidím to, lebo je zrazu osvetlený trávnik za kostolom a vidieť na ňom tiene stromov. Na trávniku sú lavičky a malé detské ihrisko. Ktovie, či ho chceli skôr domáci alebo víkendujúci Bratislavčania.

Vtedy ma Kika milovala naozaj veľmi. Boli sme na prechádzke, objavili sme portál do inej dimenzie, ale sme ním neprešli, a sľúbili si, že budeme spolu naveky šťastní vo vzájomnej láske. Mysliac tým aj tu na zemi, nie až v nebi. Najkrajšia večerná prechádzka môjho doterajšieho života. Mali sme chodiť na prechádzky častejšie. Vo všeobecnosti, mali sme robiť viac nezmyslených, ale lásku živiacich vecí.

„Sľuby večnosti / sú tie / ktoré každá / počuť chce“ Toto sa spieva pre zmenu u Andreja Šebana. Čo si mám na základe tohoto rodového stereotypu pomyslieť o sebe? Ja som muž, ale tiež ich počuť chcem. A veriť im. A spoliehať sa na ne. A potom byť na základe toho nevýslovne šťastný. Už sú preč. Teda, vyzerá to tak. A ja? Ja meditujem nad tým, ako som bez týchto sľubov večnosti vykorenený, odrezaný, odtrhnutý od všetkého zmyslu.

Zasa prší. Statne.

Kam smerujem? Neviem. V podstate je mi to jedno, kam. Čo chcem, je Kika. Aby sme zasa boli spolu. Aby vstal z mŕtvych ten sľub večnosti. Niekedy zažívam pomerne zaujímavú skúsenosť s klišé. Možno nie som sám. Nastanú situácie, v ktorých zistím, že niečo, čo som považoval za vyprázdnené klišé, je plnovýznamová replika. Aj teraz. Človek si uvedomí, čo mal, až keď to stratí. Hrozné klišé. Ale v tejto situácii je to smutné plnovýznamové tvrdenie. Všadeprítomná čistá objímajúca Kikina láska je To. To, čo keby som mal po tomto všetkom znovu, už si to nenechám nijako vziať. To, čo je také silné, že to nemôže byť mŕtve, tým som si istý. Ale je to teraz postavené mimo. Zneškodnené. Klamané. Izolované. Týrané. A vyhladované. Ale mŕtve nie. Ako Samson. Ako ostrihaný Samson.

Ako dostať Samsona von živého?

Niektorí ľudia mi prajú, aby sa to podarilo. Je ich našťastie viac, než tých druhých. Ale našli sa aj takí.

Teraz som paralyzovaný v písaní. Zamotalo sa to. Jednak to s tým, že sedím Pod gaštanom pramálo súvisí, jednak mi je zle z tých, ktorí „ľutujú každé dievča, ktoré si so mnou začne“. A ešte to komplikujú ďalší ľudia a ďalšie entity a ďalšie filozofické koncepty. Napríklad Boh, agapé a éros.

---

(ten istý deň, neskôr, na námestí)

Vrbovce pripomínajú albatrosa. Preto má nováčik problémy sa v nich vyznať a blúdi. Až nedávno, pred piatimi týždňami, keď som si sem urobil nostalgický výlet, som konečne pochopil, ako je to tu postavené.

Prvé, čo som si z Vrboviec pamätal, bola hlavná os - cesta od námestia s autobusovou zastávkou, krčmou a katolíckym kostolom k evanjelickému kostolu a renovovanej cirkevnej škole. Pre nás, účastníkov Bučkových Jám, bola toto hlavná časť dediny. Vo zvyšku som ja osobne veľmi blúdil a mal problém nájsť správnu odbočku späť do tábora. Predstavoval som si, že dedina je postavená okolo tejto osi. Ako si človek asi spočiatku oprávnene myslí, že telo albatrosa je postavené okolo jeho chrbtice. Ale keď roztiahne krídla, vyzerá telo skoro nepodstatne - krátke, hlava na jednom a chvost na druhom konci a z toho na obe strany dlhé krídla. Presne také sú aj Vrbovce.

Teraz práve neprší. Ale mrakov je stále plný obzor. Kam sa podejem na noc?

Keď som tu pred tými piatimi týždňami bol, uvažoval som o tom, že by sme s Kikou, až sa ku mne vráti, mohli na čas ujsť z úplne rušnej civilizácie niekam, kde by sme mohli žiť pokojnejšie. Nazval som to Vrbovčiansky nulový variant. Spočíval v tom, že len čo by mala osemnásť, to je v októbri, by sme sa presťahovali sem, do Vrboviec. Tak na rok. Prenajali by sme si za nejaký prijateľný peniaz podkrovie u niekoho miestneho, žili mimo ruchu veľkomesta, venovali čas jeden druhému a vyžili by sme z freelancových prác cez internet. Oficiálne by sme sa vzali, oddal by nás Bicák v tunajšom kostole, tak ako si to Kika priala, a ako som túto predstavu s nadšením vzal za svoju aj ja. V škole by si vybavila individuálny študijný plán a do Bratislavy by sme chodili tak raz mesačne.

Ešte vždy je to reálne. Október je ešte ďaleko. Aj keby bola na budúci školský rok vycestovaná niekam do Ameriky, po osemnástke by si mohla kúpiť letenku a prísť. To, že nie je karieristka ako jej rodičia, je jedna z mnohých vecí, ktoré na nej milujem.

A až by sme získali pocit, že už sme sa zo svojich rán vylízali a môžeme sa vrátiť do kolobehu stresu, tak by sme sa vrátili. Možno už po polroku, možno až po roku. Závisí od toho, kde by sa rozhodla študovať vysokú.

Slnko je ešte dosť vysoko na to, aby do západu vysušilo opršanú zem. Len keby tie mraky zo západu chceli skončiť.

Pred niekoľkými rokmi tu zrenovovali námestie. Majú tu umelý potôčik, ktorý má asi sedem metrov a vedie cezeň mostík. Potôčik ústi do jazierka s leknami a rybičkami. Aj teraz ich vidím plávať, pozoroval som ich aj dnes predpoludním, ešte keď tu boli ostatní ľudia z Bučkovej. Niektoré sú červené a niektoré sú pásikované bieločervené. Je to samozrejme veľký gýč, ale roztomilý. Navyše môže niekomu urobiť aj radosť, napríklad malému, asi trojročnému dieťaťu, ktoré sa pred asi desiatimi minútami rozplývalo a kričalo: „Voda!“ A možno zvuk tečúcej vody a plávajúce živé tvory pomáhajú prežiť aj splínujúcim romantikom.

Keď po revolúcii nasadili v Košiciach ryby do fontány, bolo to chvíľu cool. Až kým ryby nezačali miznúť a na noc sa museli strážiť. Potom to mesto vzdalo.

Tu asi žijú iní ľudia. Alebo je to tým, že sa všetci poznajú. Tunajší Rómovia si jedálniček rybami z jazierka neprilepšujú.

Slnko klesá, mrakov kopa.

Na tomto turnuse Bučkovej Jamy som si všimol, že vlastne neviem, kam patrím. Omnoho viac som si rozumel s „Aninovými deťmi“, to jest s tínedžermi zo Školy pre mimoriadne nadané deti, než s „dospelými“, pracujúcimi, ustarostenými, zaradenými, skeptickými, životom skúsenými, o civilizovaný image dbajúcimi yuppíkmi. Zdalo sa mi, že tie „deti“ majú stále energiu do života, ideály a vedia sa hrať. Tí ostatní už robili len to, čo im ich kompromisy dovolili. A mal som pocit, že nepriamo učia aj mňa - nemôžeš mať všetko, nauč sa žiť v skutočnom svete ako my. Nechcem. Dá sa žiť svoje sny. Aj keď to mnohokrát vyzerá, že to nejde, alebo, čo je ešte zákernejšie, že to za to nestojí.

Myslím, že Kika to cíti podobne. Asi by sme nemali dom a dve autá, ale boli by sme šťastní. Stačí viac lásky a menej si k sebe púšťať Zlého. Ostatne, láska je hlavné prikázanie.

Jej kravaťácky otec by si po tomto odstavci iba potvrdil, že som chorý človek, ktorý nie je schopný za seba, a tým pádom samozrejme ani za nikoho iného, prevziať zodpovednosť. A dcére by pogratuloval k tomu, že už je zasa v ich dobrých, zodpovedných rukách.

Asi naozaj v niektorých aspektoch vyrásť nechcem. Priznávam to bez mučenia. Vedúceho oddelenia predaja nábytku v nadnárodnej firme robiť nebudem. A na rozdiel od niektorých to za nedostatok nepovažujem.

Kika.

Boh.

Dve entity, ktoré mi v mnohom splývajú. Zmyslom mojej existencie je láska k nim. Všetko, čo je zmysluplné, je zmysluplné skrze ne. Vzťah k jednej a vzťah k druhej je neoddeliteľný. Nemôžem mať plnohodnotný vzťah ku Kike bez vzťahu k Bohu. Boh je veľmi dôležitou súčasťou jej života. Dostať sa k Bohu je cieľom jej života. Ja ju mám na tejto ceste sprevádzať. To je ťažké, pokiaľ nechcem touto cestou ísť aj ja sám.

Môj vzťah k Bohu nemôžem oddeliť od vzťahu ku Kike. Boh ma poslal na tento svet pre ňu a naopak. Na toto sme prišli v septembri, neďaleko STU v Bratislave. A ja tomu verím. Ale realita tomu (teraz) bráni. A bolí to.

Začína byť zima. Slnko je ešte nad obzorom. Aj mraky.

Môj život má zmysel skrze Kiku a Boha. Ani jeden z nich momentálne neodpovedá. A ľudia, tí vravia, že som mimo.

Čo prinesie noc a zajtrajší deň?

„Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš Ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým, všetku úctu a slávu.“ Toľko rímsko-katolícka liturgia.

Autori knižky o eneagrame „Devět tváří duše“ priradili jednotlivým triádam po jednej osobe z Trojice. Triáde brucha, ľuďom riadeným inštinktami, priamym, prirodzeným a jasným, ktorých primárna emócia v čase stresu je hnev, priradili Boha Otca. Triáde hlavy, ľuďom premýšľajúcim, hodnotiacim a porovnávajúcim, ktorých primárnou emóciou je strach, priradili Ducha Svätého. A triáde srdca, ľuďom primárne cítiacim, súdiacim a vzťahujúcim, priradili Ježiša Krista. Autori tejto knihy to s kresťanskou systematizáciou eneagramu trochu prehnali, šli omnoho ďalej, napríklad rozdelením veršov modlitby Otče náš jednotlivým osobnostným typom. Kedysi som sa tomu smial. Ale teraz si myslím, že minimálne to priradenie Trojice nie je nezmyslom.

Som človek srdca, ktorý má krídlo v oblasti hlavy. Postava Ježiša Krista mi je naozaj najbližšia. Prišiel na zem, šíril lásku a nakoniec nás vlastnou obeťou zachránil. K nemu mám asi najsilnejší vzťah.

Rolu Ducha Svätého som dlho vôbec nechápal. Teraz je môj vzťah k Duchu Svätému v rovine, povedzme, korektnej. Naozaj mi z tej Trojice príde ako najracionálnejšia z osôb. Je zdrojom viery. Vedie ľudí po tých správnych chodníčkoch. Vnukáva správne myšlienky. S vierou mám doteraz problém, Duch mi príde ako dosť neosobný, cudzí. Ťažko sa mi k nemu hľadá vzťah, ale viem, že je potrebný a užitočný (ten vzťah).

Otec je hrôzyplná osoba nahnevaného starca na obláčiku, Stvoriteľa, ktorý sa hnevá a trestá. Je mi to ľúto, že je môj pohľad takýto. Ale je fakt, že hoci Ježiša uznávam, cítim s ním a je mi blízky, k Duchu mám korektný a postupne budovaný vzťah, Otca sa bojím.

Všade sa hovorí „láska Boha Otca“. On je v skutočnosti ten, ktorý miluje. Rozumom by som to možno bol schopný do istej miery prijať, ale aj to iba do istej miery. A hanbím sa za seba, lebo ak ma naozaj miluje, musí mu tento pohľad veľmi ubližovať. Faktom ale je, že z triád eneagramu je pre mňa najviac neznámych práve v triáde brucha.

Veci také večné a nekonečné, ako bezpodmienečná láska alebo odpustenie, boli pre mňa vždy nepochopiteľné a vyvolávali istý druh iracionálnej hrôzy. To, že láska nie je za žiadne zásluhy, človek ju dostane nezávisle na tom, čo robil a kým je, je mimo sféry, v ktorej cítim pevnú pôdu pod nohami. Je to ako fakt z úplne iného vesmíru. To isté sa týka odpustenia - nastalo síce zlo, ale všetky záväzky z neho vymažeme z účtovníctva. Odteraz sa môžeš (a máš!!!) správať tak, ako by si to nikdy neurobil. Som si istý, že tieto veci majú súvislosť. Lásku a odpustenie by som dokázal prijímať aj dávať keby som mal vyčistený svoj vzťah k Otcovi, a naopak.

Kika je poklad okrem iného práve preto, že je z triády brucha, priamo z jej stredu. Ona mi dokázala dať bezpodmienečnú lásku a prijatie, ktoré ma tak fascinovalo a ktoré som hltal plnými dúškami. Hovorí sa, že Trojica je tajomstvo, ktoré človek nikdy nepochopí. Vyzerá to pravdepodobné. Pred niekoľkými mesiacmi, keď sa formoval náš vzťah s Kikou, som však dostal istý vhľad do tajomstva Trojice. Alebo si to iba neskromne myslím. Bolo to v čase, keď sa rozoberali otázky typu, o čo v tom vzťahu ide a čo je najdôležitejšie. Jeden pohľad hovorí, že absolútna priorita je usilovať sa o šťastie toho druhého. Čo vyzerá hrozne romanticky, ale nemôže to fungovať. Aby sa človek mohol usilovať o šťastie toho druhého, musí byť funkčný aj sám.

Ergo, je nutné starať sa aj o vlastné šťastie. Takže čo z toho je vlastne priorita? Obidve naraz. Ale toto je mimoriadne nestabilný a oscilujúci systém, z ktorého môže človeku tak maximálne šibnúť. Dve extrémy, niekedy antagonistické, a obe sú rovnakou absolútnou prioritou.

Až pridaním tretieho prvku sa veci dostanú do poriadku. Bolo pre mňa zjavením uvedomiť si, že sú tri veci, ktoré sú naraz absolútnou prioritou: jej šťastie, moje šťastie a vzťah medzi nami ako taký. Dovtedy som ten vzťah videl iba ako „second-class object“, ako niečo v pozadí, čo je nástrojom na tie prvé dve. Veci do seba zapadli, až keď sa vzťah medzi nami dostal na rovnakú úroveň ako jej a moje šťastie.

V tej chvíli som mal pocit, že chápem, o čom je Trojica. Otec a Syn ako dve rôzne osoby; podobne ako jej a moje šťastie. Ale aby to fungovalo, je potrebné na rovnakú úroveň k Otcovi a Synovi dať, ako tretiu osobu, rovnako dôležitú, aj vzťah medzi nimi. Teda vitaj, Duchu Svätý.

Na záver by som len chcel poprosiť: „Ježišu Kriste, ktorý si za mňa umrel, pošli mi Ducha, aby som pochopil, že sa Otca nemusím báť, že ma naozaj miluje.“

Herby

Royko pasáž na Obchodnej ulici. Veľmi časté miesto, kde sme trávievali hrozne veľa času. Zo začiatku vzťahu, keď chodievala každý večer domov, tak sme sa najčastejšie lúčili práve na zastávke električky, ktorá išla do Rače z Obchonej. A keďže bola zima, tak sme vždy zašli do pasáže - buď pred vchod alebo za tie dvere.

Na tom rohu, ktorý je odfotený, tak na tom rohu sme stávali asi najčastejšie, tesne za dverami; senzor nás nezachytil, pretože sme už boli mimo uhla, a zároveň tam bolo pomerne teplo, lebo v zime tam fúkal nejaký konvektor teplý vzduch, tak sme sa tam tisli k tej stene, držali sa v objatí a vraveli si pekné veci a robili si pekné veci. Asi sme sa občas aj hádali.

Za tými dverami vidieť mramorové dvere, ktoré vedú do akejsi rozvodnej skrine alebo čohosi. Raz sa nám tam stala taká nemilá príhoda, ja som sa o tie dvere oprel, nevediac že sú to dvere, mysliac si, že sa opieram o normálnu mramorovú stenu, a tie podo mnou povolili a pohli sa, a ja vedený svojou nezriadenou zvedavosťou som sa pozrel: „Aha, nedovreté dvere!“, tak som si ich otvoril, pozrel sa, čo tam je, aha, nejaká rozvodná skriňa, tak ich poriadne dovrel, no a o chvíľu pribehol SBSkár, začal mi nadávať, čo som si to skrýval do tej skrine, drogy, alebo čo; hrozne, hrozne som vtedy vypenil, Kika ma musela upokojovať možno desať minút, aj som tomu človeku asi nadával. V tej pasáži sú kamery, takže ten chlapík sedí v tomto, v nejakom velíne, a sleduje, a nejaký podivný bezdomovecky vyzerajúci chlap tam otvára, respektíve zatvára dvere do rozvodnej skrine...

Inak to bolo ale pomerne klasické naše miestečko, za tými dverami v rohu, kde som sa ja oprel o stenu, chytil som ju do náručia, ..., nebudem to rozvádzať ďalej, bolo nám krásne.

V tej pasáži človek objaví okrem takých bežných obchodov aj takú zaujímavú vec, ktorá akosi business nevyšla, totiž predajnú pasáž v suteréne, kde v podstate nič nie je. Avšak, keď už sa tam dá ísť, tak som si to preliezol a zistil, aké to umožňuje záležitosti. Na ďalšej fotke vidieť dvere do tej suterénnej pasáže. Sme tak hľadali, kde by sme sa mohli nerušene bozkávať, tak sme raz zašli za tie dvere, zatiahli si ich na seba, aby nás nikto, nikto nevidel, ale aby to vyzeralo, že tie dvere sú tak, ako sú. Vtedy za nami tiež zabehol nejaký chlap, iný, so slovami, niečo ako „Čo tam robiš?“, pozrel sa tam, zistil, čo sa tam vlastne deje, a povedal: „Aha, prepáčte, mládež“ a odišiel. Je to pomerne stiesnené miesto, viackrát sme tam už neboli, ale je to pekné.

Tá suterénna pasáž poskytuje mnohé zaujímavé bonusy. V podstate tam nič nie je, väčšina ľudí si to prenajala ako skladové priestory, plus je tam nejaký metalový obchod a nejaký Jamajčan tam vyučuje bubnovanie, avšak keď si človek pozrie všetky dvere, tak za nápisom EXIT nájde taký nie úplne exit, ktorý je v skutočnosti zatarasený všelijakými vecami a tam sa síce dá vojsť, ale na nič to nie je. O tejto miestnosti som už vedel predtým, pretože som ako zvedavý zistil, ako to je. A na túto miestnôstku mám(e?) tiež príjemné spomienky.

amr klip (ako som to pôvodne nahovoril do mobilu ako do diktafónu)

City Center je taká obchodná pasáž na Obchodnej ulici, a skoro nikto ju nepozná, pretože nemá nejaký extra vyčačkaný vchod a v podstate sa tam nič poriadne nenachádza. Pri vchode je jedna vegetariánska jedáleň, cez ktorú som to tu vlastne spoznal, potom sú tu nejaké ďalšie obchody, na konci je predajňa TV Products. Úplne na konci je také okienko, ako ho je vidieť na fotke, a sú tam také vozíky, Tie vozíky tam vlastne boli odjakživa. Boli sme tu niekoľkokrát s Kikou zo začiatku vzťahu, keď sme sa mohli stretávať v podstate iba na prechádzkach mestom, vo voľnom čase medzi školou a tým, ako išla na krúžky alebo domov. Mala vtedy zakázané aj chodiť ku mne na návštevu do bytu.

Tak sme hľadali miesto, kde by sme našli nejaké verejné zásuvky, do ktorých by sme mohli dať notebook a mohli sa venovať Smalltalku alebo neskôr Ruby.

Samozrejme sme hľadali aj miesta, kde nie je veľa ľudí a kde môžeme byť len tak, spolu, držať sa v objatí, bozkávať sa a vravieť si pekné veci, a v tomto to tiež plne vyhovovalo.

Tu jedny také verejné zásuvky sú, pri tom výťahu vľavo, ale keď sme sa nakoniec osmelili a presunuli si ten vozíček k tým zásuvkám, sadli si, zapojili tam ten notebook, tak prúd v ňom nebol.

Nie je to nijako prepychové miesto, málokto vôbec dôjde na koniec tej chodby, prečo by tam chodil, ale je to jedno z tých, kde sme spolu boli šťastní.

amr klip 1, amr klip 2 (ako som to pôvodne nahovoril do mobilu ako do diktafónu)

Libresso Next Apache je pomerne kultové miesto časti bratislavskej intelektuálnej obce a v kuse je naň všelikde nejaký odkaz. Ja som sem začal chodiť pravidelne potom, čo Juraj Kušnierik v relácii Pod lampou prezradil, že tu každý pondelok koncertuje Boboš s partiou.

Najkrajšou spomienkou je asi prvý koncert, na ktorom sme tu boli spolu, 27. augusta 2007. To sme ešte oficiálne neboli spolu, ale už sme boli zamilovaní jeden do druhého. Stretli sme sa už cestou tam, ona mala na sebe krásne šaty a celá žiarila. Tak sme sa o niečom bavili, ani neviem o čom. Sedeli sme spolu pri stole (gauč sa nám už neušiel), a ja som celý čas osciloval medzi tým, pozerať sa na ňu, aká je krásna, a tým, nevyplašiť ju. Ona asi robila niečo veľmi podobné.

Potom sme sem chodili pravidelne. Nikdy sme nemohli zostať do konca, lebo mala večierku. Tak sme počas prvej a neskôr počas druhej pauzy odišli. Boboš bol veľmi zlatý a ku koncu sa nás pýtal, kedy odchádzame, aby nám zahral ako poslednú pieseň You Got To Move.

Od istého času sme prestali chodiť. To bolo počas chudobného obdobia, keď sme nemali veľa peňazí a na Bobošove koncerty sa začalo vyberať vstupné. Keď som sa tento pondelok vracal z koncertu (vstupné už nevyberajú), prišlo mi veľmi smutno, že sa nepodarilo splniť jeden obrovský sen - a to, že by sme raz Bobošov koncert v Next Apache zažili ako slobodný pár - zostali by sme až do konca a potom šli spolu domov. Teraz už je Kika preč a ja by som radšej znovu oželel tú poslednú hodinu koncertu výmenou za to, že by som bol s ňou a potom ju odprevadil domov.

Pane Bože,

zlyhal som. Nezvládol som ju pustiť.

V piatok si mi zoslal zázrak. Mal som pocit, že je to jasné - že sa prestanem kŕčovito pridŕžať Kiky ako jedinej možnosti, ako cítiť Tvoju lásku. A že Ti môžem veriť. Že keď máme byť spolu, znovu spolu budeme. A keď nie, príde niečo iné, čo si mi prichystal.

Ale nezvládol som to. Pustil som ju síce, aj som jej o tom napísal list. Lenže sa to všetko postupne vrátilo. Nedokázal som sa zbaviť smútku za ňou. Spojenia všetkej radosti s ňou. Vravel som si - pustil som ju, ale stále je mi za ňou smutno. Veď som stále presvedčený, že je tá najlepšia.

A teraz je to tak, že jediný výsledok Tvojho zázraku je, že sa na ňu nehnevám, a nehovorím: "Ty zlá, ako si ma len mohla opustiť!". Stojí to niekedy veľa energie, ale dá sa to.

Ale inak nič. Už ani tá formulka "Ak je Božia vôľa, aby sme boli spolu, budeme zasa spolu" nefunguje. Fungovala zopár dní. Ale dôvera k Tebe, aj zárodky viery sa medzitým niekam stratili. Už je len Kika.

A dnes som sa dozvedel, že sa nevrátila z vlastného rozhodnutia (iste posilneného rodičmi, ale hovorí, že z vlastného) a nikdy už so mnou nechce mať nič spoločné. A ja ju chcem späť, lebo tomu neverím. Keď hovorila, že ma miluje, bola najšťastnejšia na svete, a toto neumiera; len to zavrela do žalára.

Ďakujem Ti za ten zázrak, nevyšiel naprázdno, je preč hnev. Ale vieru v Teba ešte stále nemám. Nedokážem Ti s otvoreným srdcom povedať priamo: "Ak je Tvoja vôľa, aby sme boli spolu, budeme zasa spolu." Mám problémy povedať Ti to priamo. Mám problém už aj veriť tomu, že si dobrý, a že ma miluješ.

Neopúšťaj ma, prosím.

Pomôž. Zmiluj sa. A ak je to Tvoja vôľa, nech môžem byť zasa s ňou. Vidiš do mňa, vidíš, ako ju chcem, potrebujem a snáď s Tvojím požehnaním aj milujem.

Chcem sa modliť k Tebe s ňou, aby si bol medzi nami. Prosím, nech mi uverí. Aj napriek tomu, aké problémy robí mne uveriť v Teba. Prosím.

Herby

Bratislava, 18. júla 2008, deň 25 po odlúčení -- List tretí

Najmilovanejšía Kika!

Človek mieni, Pán Boh mení. Dnes som chcel zavolať Tvojej mame, lebo som ju už dávnejšie požiadal o jeden spoločný Otčenáš, a počul som Tvoj hlas. Ani som sa nestihol potešiť z toho, že Ťa zasa môžem po toľkých dňoch počuť, keď som bol udretý Tvojou replikou. Po tých dňoch nádejí a boja s malovernosťou bolo nesmierne bolestné počuť: „Herby, už mi daj pokoj. Ahoj.“

„Raz si mi povedala / dospelý má vedieť žiť aj sám ...“ spieva sa v Dežovej pesničke, v jednej z dvoch najkrajších slovenských pesničiek o láske. Ak je pravda, že dospelý má vedieť žiť aj sám, tak som dospelý nikdy nebol, a neviem si to ani predstaviť. Vždy som žil v kontexte niečej lásky a žil z nej (niekedy skôr živoril, keď sa mi jej nedostávalo, ale vždy to bolo o tom). Najprv som bol viazaný na mamu, pomerne dlho. Na gymnáziu som žil z matematickej komunity a sústredení, a bol som zamilovaný do J.V. Na vysokej som prežíval na počítačových hrách, na komunite, čo chodila na cony a potom zo vzťahu s J.S. V Košiciach som žil zo Stromu - a potom, keď som sa zoznámil na Bučkovej s A. a Z., tak som prišiel sem - za ich láskou. Napokon si prišla Ty. A bola si to najlepšie, čo som zatiaľ v živote dostal. Bol to zázrak - hoci som mal pomerne úzky filter a problematickú povahu, dostal som v Tebe všetko, čo som žiadal - a ešte omnoho viac, lebo si ma príjemne prekvapila aj tam, kde som to nečakal. A to si nevymýšľam ja. Jeden náš spoločný známy na margo nášho vzťahu povedal: „Ten Herby snáď nakoniec dostane všetko, po čom túžil.“

Mladá, krásna, inteligentná, pro-life, z čistého srdca milujúca plus bonusy k tomu. Mal pravdu, dostal som v Tebe to najlepšie, a dostatočne som si to nevážil. Moja vina, moja preveľká vina. Poviem Ti, v čom som Ti podľa mňa ublížil najviac. Nie bitím, ani šaškovaním. Tým, že som Ťa podceňoval - vravel Ti, že si ako decko a prisudzoval Ti zlé úmysly. Keď si mi ublížila z nevedomosti alebo únavy a ja som to bral, ako keby to bolo naschvál. Odpustíš mi?

Potrebujem lásku, je to palivo môjho života. Boh jej má pre mňa nekonečne veľa, ale Božia láska je pomerne vzdialená a niekedy nepochopená. Keď si mi dnes povedala to, čo si povedala, myslel som, že je čas umrieť. Jedine Tvoja láska bola totiž tá správna. Ale cestou na večernú omšu sa stalo niečo zvláštne - ešte stále to vo mne nie je úplne uchytené - že by som Ťa mal pustiť, prestať sa Ťa kŕčovito držať, aby som mohol prijať lásku aj v inej forme ako v Tvojej blízkosti. Len tak dokážem žiť a urobiť niečo dobré pre tento svet a pre slávu Božiu. Tak teda, ak naozaj chceš, choď, dám Ti pokoj.

Na prvej časti listu sa tým nič nemení. To všetko mi dáva jasné presvedčenie, že Ty si to najlepšie pre mňa. A rovnako som presvedčený, aj vo svetle toho, ako som sa zmenil, ale hlavne vo svetle toho, čo sme spolu prežili a koľko prianí sa Tebe splnilo vo mne, že ja som pre Teba ten najlepší. Môžem sa mýliť, aj keď zatiaľ ma nič nepresvedčilo o opaku. Ale pustil som Ťa a v podstate povedal Bohu: „Daj mi svoju lásku tak, ako Ty chceš.“ Ak je Božia vôľa, aby sme boli spolu, budeme zasa spolu. Nedbal by som, keby sa zopakoval minulý rok a zasa by sme sa do seba na Bučkovej zamilovali, vrátane „Môžem si oprieť hlavu?“ Ale tentokrát už dobre, bez toho zla a tlaku, aký tam bol minulý rok. Alebo keď mi 30.10. ráno zazvoníš pri dverách a povieš: „Dnes som vstala, uvedomila si, že som slobodná, a chcem sa vrátiť.“ Nechám to na Pána Boha. Ak mi nevráti Teba, má pre mňa niečo lepšie. Aj keď neviem, čo by mohlo byť lepšie ako Ty.

Kika, láska moja, I love you. Tentoraz už naozaj. Láskou od Boha.

Herby

P.S.: Ten sľub, ktorý som dal 25.2., stále platí. Keď som rozprával s B., vravel, že to nie je podľa cirkvi platné a že takéto sľuby Bohu bez prítomnosti niekoho kompetentného sú na úrovni osobného sľubu, a ten sa dá vziať späť u spovedníka. Možno si to urobila, keď si už zmenila „It's complicated“ na „Single“. Ja to však nemienim urobiť, nie skôr, než mi Pán Boh dá jasne najavo, že by to tak chcel.

P.P.S.: Kúpil som si kvalitné atramentové pero, tridsať týchto pekných fialových listových papierov a dvadsaťsedem (viac nemali) zodpovedajúcich obálok (v Poluse v Da Vinci). Myslel som, koľko listov Ti budem písať. Ale tento je asi posledný. Koniec-koncov, pustil som Ťa, a hlavne, mám Ti dať pokoj. Aspoň mám imagové atramentové pero.

P.P.P.S.: Možno Ti napíšem nejaké listy do šuflíka bez toho, aby som Ti ich poslal. Dám ich iba na sieť a keď budeš chcieť, dám Ti aj originály. ;-)

Bratislava, 17. júla 2008, deň 24 po odlúčení -- List druhý

Moja milá Kika!

Ak aj nie je možné, aby sme momentálne boli spolu (a možno by to ani nebolo konštruktívne, vzhľadom na mieru našich zranení), môžeme tieto listy využiť aspoň na vypovedanie vecí, na ktoré predtým nebol čas. Dúfam, že sa k Tebe tieto listy dostanú a Ty na ne budeš môcť odpovedať.

Dnes som sa pozeral na Tvoje fotky zo škandinávskeho výletu. Myslel som tým fotky, na ktorých si Ty - to sú jediné, ktoré si pozerám. Pozeral som si ich už niekoľkokrát predtým, a pozeral som sa na ne aj dnes.

Bolo mi z nich veľmi smutno. Ani na jednej z nich si nevyzerala šťastná. Na prvých dvoch fotkách z autobusu si sa pokúšala o úsmev, na ostatných už sa ani nesnažíš. Hrozne sa za seba hanbím, za to všetko, čo som urobil alebo naopak neurobil v súvislosti s týmto výletom.

V prvom rade sa hanbím za to, ako som sa správal dva dni pred odchodom. To nebola náhoda - neskôr, keď som o tom celom premýšľal, bolo mi jasné, že to inak dopadnúť nemohlo. Hlboko vnútri som asi nikdy nechcel, aby si odišla. Ale snažil som sa byť lepší a pustiť Ťa, ale nezvládol som to. Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.

V druhom rade sa chcem ospravedlniť za to, že som trucoval a neodpovedal Ti na Tvoje smsky, ktoré si mi s láskou každý večer posielala. Toto bolo odo mňa svinstvo, a bol to začiatok strmej cesty dolu, ktorá celý jún pokračovala.

Prečo, ach prečo, si mi po návrate vravela, aby som Tvoju pohľadnicu nečítal, že sú to samé blbosti? Možno by veci dopadli úplne inak. Keď som si ju, potom, čo už si bola preč, Tvoju runovú pohľadnicu prečítal, pohlo sa mi srdce. To neboli žiadne blbosti - to bola krásna, čistá pohľadnica písaná z lásky. Tuším mi vtedy aj slzy vhrkli do očí, pri tom post scripte. Nik iný, ako žena, ktorá miluje, by takúto pohľadnicu nebola schopná napísať. Ako som už písal na wiki, prosím Ťa, vráť sa ku mne, aby sme si mohli tretieho hada dokresliť spolu.

Teraz si veľmi prajem, aby to celé dopadlo inak. Aby som to v kritickej chvíli zvládol, dokázal Ťa pustiť a Ty si mala spomienky na pekný výlet. Možno by sme o ňom spolu rozprávali práve teraz. Ak je to možné, skús retrospektívne zmeniť aspoň niektoré spomienky naň z chmúrnych na veselé, ako keby som Ti to všetko prial. Teraz, hoci je to už neskôr, Ti to spätne prajem.

Milujem Ťa, žena moja najkrajšia. Nech nám Pán Boh dá veľa viery, nádeje a lásky, aby sme prežili čas, ktorý ešte budeme odlúčení, a nech je tento čas čo najkratší.

Herby

Bratislava, 16. júla 2008, deň 23 po odlúčení -- List prvý

Milá moja Kika!

Herby, ten, ktorý hľadá, dychtí po spravodlivosti, pravde a kráse, ktorý ešte potrebuje uraziť kus cesty, aby pochopil odpustenie a milosrdenstvo; a ten, ktorý v tridsiatom treťom roku svojho života pochopil zmysel svojej existencie; a ktorý neskôr v mnohom pochybil, píše Tebe, Kika, žene, s ktorou je zrastený v srdci i v Bohu, ktorej láska je nezaplatiteľný čistý prameň, dar Boží a ktorej srdce je zranené tisíc a jednou ranou.

Nech Ti Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, daruje svoj pokoj!

Je zvláštne písať listy v takomto stave vecí. V niečom to pripomína listy z väzenia, ale zároveň listy do väzenia. Možno to má niečo spoločné s Havlovými Listami Oľge, hoci som ich nečítal a neviem, akým štýlom sú písané. Kto z nás je vlastné za mrežami? Najjednoduchšia odpoveď asi znie, že istým spôsobom obaja. A je mi to veľmi ľúto, lebo to väzenie je, myslím pre nás oboch, na pokraji znesiteľnosti; a mám na tom, že to tak je, svoj podiel viny.

Prosím, odpusť mi.

Modlím sa k Bohu, nech naše odlúčenie pomôže ukončiť. V skutočnosti neviem o moc viac, než to, že Ty nie si so mnou a ja nie som s Tebou. Ty máš viac informácií, vieš aj, prečo sú veci tak, ako sú. Lenže bez ohľadu na to, ktorý je ten dôvod, stále je to tak, že Tvoja láska bola tou najčistejšou a najkrajšou vecou, akú tento svet poznal - ak pominieme veci, ktoré sú zjavne Božskej povahy, teda zázraky. Človek zistí, čo mal, až keď to stratí. To, čo o Tvojej láske tvrdím, je pre mňa pravda (bolestne získaná), nie lichôtka. Preto prosím, nenechaj túto lásku v sebe zabiť, ani hnevom, na ktorý máš tisíc dôvodov, ani tým, čo Ti hovoria iní, ktorí Ti chcú nechať zatvrdnúť srdce, ani beznádejou alebo malovernosťou, lebo na ne nie je dôvod. Nenechaj túto lásku prejavovať sa, ak Ti to pôsobí bolesť. Nechaj ju ale žiť. Je dobrá. Je od Boha. Snažím sa ho spoznať lepšie, zatiaľ sa mi nedarí až tak, ako Tebe, toto ale môžem tvrdiť s istotou.

Nech nik viac neporaní Tvoje srdce, aby sa mohlo uzdraviť a prinášať Ti viac radosti, ako je to teraz.

Herby

<3

P.S.: Originály týchto listov sú písané perom na papier, ale kópie budú uložené aj na sieti. Ak nakreslím nejaké obrázky, tie asi budú existovať iba v origináli, poslané v liste